Možno ste aj vy niekedy dostali radu: „Daj na materský inštinkt!“ Práve materský inštinkt nám vraj najviac pomáha v starostlivosti o dieťa. Čo to ale vlastne je? A kde sa v nás vzal? Prišiel až s narodením vlastného dieťaťa? Možno budete prekvapení, ale psychiater a psychoterapeut MUDr. Jozef Hašto, PhD., hovorí, že ho majú aj muži.
Čo je vlastne materský inštinkt?
Môžeme hovoriť o opatrovateľskom rodičovskom správaní. Dispozíciu naň má matka aj otec. Všetci ho máme v sebe ako určitý vrodený program, ktorý sa aktivuje, keď sme v kontakte s dieťaťom. Matka má, samozrejme, túto dispozíciu diferencovanejšiu, silnejšiu a má aj schopnosti, ktoré otec nemá, napríklad môže dojčiť. Keď ide o naše dieťa, máme ho neustále mentálne v sebe a dbáme na to, aby sa dieťaťu darilo, máme tendenciu chrániť ho. Keď hovoríme o inštinkte, je to preto, že v tomto programe sú určité momenty, ktoré majú charakter inštinktívneho správania. Spúšťačom opatrovateľského a ochranárskeho správania je zrejme aj konfigurácia malého dieťaťa. Funguje to aj vo vzťahu k cudzím deťom. Všimnite si, že z hľadiska anatómie má dieťa relatívne veľkú hlavu oproti telu, má kratšie končatiny, pomerne vysokú čelovú časť hlavy, krátku bradu a pomerne veľké oči. A keď malé dieťa už chodí, má tendenciu k potácavej chôdzi – evolučný biológ Konrad Lorenz to nazval chôdza pripitého námorníka na lodi. No a keď toto všetko vidí dospelý, aj keď ide o cudzie dieťa, zapne sa v ňom inštinktívne opatrovateľské správanie. Vzniká tu tendencia byť dieťaťu k dispozícii a starať sa o napĺňanie jeho potrieb.
Takže tento inštinkt máme všetci?
Áno, avšak problém je, že toto opatrovateľské správanie môže byť aj u matky rôznym spôsobom narušené. Poviem vám jeden drastický prípad zo živočíšnej ríše – keď sa u kôz alebo oviec blížil pôrod a urobil sa im cisársky rez alebo síce prebehol normálny pôrod, ale na dve hodiny odstavili mláďa a nedovolili matke ani ho oňuchať či olízať a vrátili jej ho späť až po dvoch hodinách, mnoho samíc mláďa odvrhlo, akoby nebolo ich. Nedovolili mu ani cicať, čím bolo odsúdené na smrť. Podobné zásahy do vzťahu matky a dieťaťa po pôrode síce u ľudí nevedú k takémuto drastickému vyústeniu, ale tiež môžu sťažiť nastavenie sa na to materské správanie. To je dosť dôležité poučenie. Okrem toho existujú výsledky pozorovaní žien, ktoré sa v petrohradskej pôrodnici chceli vzdať svojho dieťaťa a chceli ho z rôznych dôvodov dať na adopciu. Keď tieto matky mali hneď po pôrode s dieťaťom kontakt koža na kožu a nadojčili ho, tak veľká väčšina z nich zmenila svoj postoj. Zaplo sa u nich opatrovateľské materinské správanie. Adopcia sa zrejme ľahšie realizuje matkám, keď je dieťa od nich hneď oddelené.
Čo ešte môže ovplyvňovať fakt, že u ženy sa naplno nerozvinie materský inštinkt?
Do materinského opatrovateľského správania môže nepriaznivo zasahovať napríklad aj veľmi zlá vzťahová skúsenosť matky so svojou matkou alebo s druhými ľuďmi vôbec. A keď matka nemá silné sebavedomie, môže sa cítiť prehnane neistá, neverí si, či to zvládne, či dokáže na dieťa správne reagovať. Keď mama nezažila od svojej mamy prirodzené rodičovstvo v zmysle senzitívneho materinského správania, tak sa jej to u svojho dieťaťa ťažšie realizuje. Vtedy je veľká výhra, keď má niekoho, kto jej je oporou a podporí ju, aby sa necítila zneistená a úzkostná, prípadne ju aj v niečom usmerní, aby sa u nej rozbehlo čo najlepšie opatrovateľské správanie.
Môže nám byť materský inštinkt na škodu v tom, že nás robíš príliš úzkostnými a až nadmieru ochranárskymi? Alebo aj na škodu dieťaťu, keď ho matka príliš úzkostlivo stráži?
To sa asi nedá pripisovať tomuto inštinktu, ale skôr tomu, že matka z nejakých dôvodov nie je schopná držať krok s vývojom dieťaťa a stále ho chce mať ako dojča, ktoré je zavesené na nej a nevzďaľuje sa od nej. Takáto matka sa bojí autonómneho správania dieťaťa a má tendenciu to vyhodnocovať tak, že – dieťa ma asi nemá rado, keď si dovolí odpotácať sa odo mňa na päť metrov a hneď ho privoláva a vnucuje sa mu. V správaní dieťaťa to môže narobiť dosť veľké problémy. Môže to vnímať ako vnucovanie niečoho, čo preň nie je prirodzené a môže sa tomu rôznym spôsobom brániť a protestovať, napríklad odtláča matku, odmieta jesť, plače a podobne.
Poviem vám jednu príhodu, ktorú opísal americký psychiater a psychoanalytik Daniel Stern, veľký odborník na komunikáciu matka – dieťa. Jeho asistentka ho raz poprosila, či by sa pozrel na jedno dieťa, s ktorým má matka veľké problémy. Chlapček bol vraj čudný, lebo občas z ničoho nič začal vrieskať, revať, odmietať matku a dramaticky protestovať v jej blízkosti, hoci ona sa javila ako veľmi milá a starostlivá. Stern teda navrhol, že keď sa matka s dieťaťom budú spolu hrať, druhá osoba nasníma na videozáznam ich správanie, aby videl, ako prebieha interakcia medzi nimi. Keď si následne púšťali video, spočiatku naozaj nerozumeli, čo sa deje – matka bola zameraná na dieťa, prítomná, vľúdna, ale ono zrazu začalo vrešťať ako o život. Vyzeralo to nepochopiteľne, no potom si lepšie pozreli sekvenciu záznamu z profilu a tam sa ukázalo, čo je vo veci. Keď sú totiž deti presýtené komunikáciou, signalizujú to tak, že odvrátia hlávku a vtedy sa už chcú hrať samy alebo chcú oddychovať, či skúmať okolie. Lenže matka chlapčeka na takýto signál svojho syna reagovala tak, že strčila hlavu bližšie k dieťaťu a keď sa ešte viac odklonilo, ona zase šla bližšie, až sa úplne nalepila na dieťa a ono sa zosilnilo v proteste. Ako sa ukázalo neskôr v rozhovore s matkou, problém bol v tom, že nemala spracovanú stratu blízkej osoby a keď sa dieťa od nej odklonilo, zle to niesla. Vo svojej mysli si to vyhodnotila ako signál – Strácam ho, nemá ma dosť rád. Vtedy šla bližšie k dieťaťu, čo ho však preťažovalo a dieťa začalo kričať. Čiže niekedy do vzťahu matka a dieťa môžu zasahovať aj takéto udalosti z minulosti.
Nakoľko je vo vzťahu matka a dieťa, a pre vývin dieťaťa vôbec, dôležitý očný kontakt? Dnes často vidíme, že matka dojčí a namiesto toho, aby sa pozerala dieťaťu do očí, tak si s niekým četuje na mobile alebo si číta správy na facebooku. Rovnako príde za ňou dieťa, niečo jej hovorí a ona síce odpovedá, ale zároveň sa naň ani nepozrie, pozerá celý čas na obrazovku počítača alebo mobilu. Je to v poriadku?
Dieťa má vrodenú dispozíciu na to, že keď vidí tvár, tak vyhľadáva očný kontakt. To sa v priebehu dní po pôrode dokonca zosilňuje a dieťa má tendenciu stále viac a viac sa zameriavať pohľadom na oči druhého človeka. Naše oči a ústa sú pre dieťa dominantné, potom je to ešte hranica medzi čelom a vlasatou časťou hlavy. Čiže dieťa má tento vrodený program a keď sa dojčí, tak je obvykle v takej pozícii, že má možnosť pohľadom fixovať maminu tvár. Zároveň, keď sa aj mama díva dieťaťu do očí, nastáva pohľad z očí do očí a to má obvykle oblažujúci účinok na jedného aj na druhého. Ale nechcem z toho robiť problém alebo vyvolávať pocit viny u matiek, ktoré si potrebujú niečo dôležité vybaviť a využijú na to čas pri dojčení. Ak to trvá len chvíľu, je to v poriadku. Ale keď je to o tom, že mama úplne zanedbáva očný kontakt s dieťaťom, je to na škodu. Je to v podstate istá forma vyhýbavého správania sa matky voči dieťaťu. Keď sa študujú štýly materského správania, vidíme, že niektoré mamy sa dištancovane správajú k deťom a deti potom tiež preberajú tento štýl správania. Teda vyhýbajú sa kontaktu s matkou, aby ju neobťažovali svojimi potrebami. A toto si dieťa nesie ďalej do života.
Je zaujímavé, že aj u dospelých očný kontakt funguje tak, akoby aktivoval program, ktorý v sebe máme z detstva. Eric Berne, zakladateľ transakčnej analýzy, autor známeho bestselleru Ako sa ľudia hrajú, navrhol raz tzv. experiment s intimitou. Jeho podstatou je, že dvaja dospelí ľudia sa posadia tak, že kolenami sú od seba vzdialení asi 60 cm, majú k dispozícii 15 minút a ich úlohou je zostať v situácii tu a teraz, pozerať sa navzájom do očí a hovoriť o tom, čo vnímajú, čo prežívajú, pričom sa im dopredu povie, aké veci by nemali otvárať, ktoré by odvádzali od zamerania tu a teraz. Obvykle ľudia majú z toho veľmi hlboký zážitok zblíženia s druhou osobou a tento pocit pretrváva dni, týždne a niekedy až mesiace. Zrejme ten vrodený význam pohľadu z očí do očí je v nás prítomný aj v dospelosti. Niektorí dospelí tento experiment nezvládli a mali tendenciu ho rôzne prerušovať. Signalizuje to, že majú nejaký problém s nadväzovaním blízkych vzťahov.
Prečo niektorí ľudia nezvládajú takýto pocit zblíženia?
Lebo pre niektorých ľudí sa zážitok blízkosti s druhým človekom spája s pocitom ohrozenia. Môže to súvisieť s tým, že majú z minulosti, možno až z raného detstva, zlé skúsenosti s blízkymi vzťahmi. Keď sa potom dostanú do situácie, že zažijú pocit blízkosti s druhým človekom, môže to u nich vyvolávať úzkosť, paniku, ale aj nejaké zlostné naladenie až rôzne formy odporu či vzdoru.
Za rozhovor ďakuje
Monika Bothová
Rozhovor s MUDr. Jozefom Haštom na tému vzťahová väzba, kde odpovedal na otázky, čo robiť, aby sme dali dieťaťu do života ten najväčší dar – bezpečnú vzťahovú väzbu a čo, naopak, nerobiť, aby sme dieťa nezneisťovali, neprispievali k jeho úzkostiam, nízkemu sebavedomiu a nesťažili mu do budúcna väzby s inými ľuďmi, ale aj ako na mamičku a bábätko vplýva rutinná separácia po pôrode v nemocnici, vyšiel v špeciáli Dojčiatko & batoľa 2/2016.už 12. októbra 2016. Časopis Dieťa i jeho špeciálne vydania Dojčiatko & batoľa si môžete predplatiť a aj spätne objednať tu na webe.
Foto Shutterstock.com
ZAUJALI VÁS NAŠE ČLÁNKY?
Podporiť nás môžete predplatením časopisu Dieťa tu alebo kúpou časopisu Dieťa vo voľnom predaji. K predplatnému Dieťaťa získavate ako darček aj špeciál Dojčiatko & batoľa (ktoré si môžete objednať aj samostatne prostredníctvom distributéra tu ).
Zatiaľ bez komentára!
Môžete byť prvý, kto komentuje tento článok