Črepiny z môjho zrkadla 16)

Hnev IV. Traja pomocníci na ceste za ovládnutím hnevu

Situácia:
Blázinec od rána do večera. To je každodenná rutina. Zvládam ju s pokojom, no predsa sa vyskytnú momenty, keď pohár pretečie. Keď ma zmáha únava alebo choroba, zanedbám svoje záľuby, teda nevenujem si pozornosť. Vtedy viem odhadnúť, ako situácia skončí. Pokiaľ sa nestopnem, vybuchnem. Takže muža požiadam o pomoc. Oddýchnem si. Dcérke vysvetlím, čo potrebujem, liečim sa, vezmem do rúk knihu. Ak však cítim, že pohár predsa preteká, využijem troch pomocníkov, ktorí hnev oslabia.

Čo tým chcem povedať, aj hovorím:
Treba si nájsť tichých pomocníkov strážiacich intenzitu hnevu.

Lepšie pre mňa aj pre dcérku – moji traja mušketieri:

1. Ako sa cítim/správam, keď som totálne vyčerpaná? Omámene. Niektoré činnosti sú zautomatizované. Chodím cez mŕtvoly. Nevládzem rozprávať. Som nevnímavá k ostatným – vypína mi hlava. Vrčím. Chcem len dokončiť robotu a hodiť sa na posteľ. Čo chcem vtedy od ostatných? Potrebujem, aby ma brali s rezervou. A pomohli mi. Pratali sa mi z cesty. Nekričali na mňa, nič mi nevyčítali, nechali ma vrčať. Rešpektovali spôsob, akým sa ventilujem. Takže? Keď sa dcérka hnevá, vyvádza a vreští, správam sa k nej, akoby som chcela, aby sa správali ku mne, keď som na tom rovnako.
2. Ako sa správam, keď ku mne príde po dlhom čase najlepšia priateľka (babka, známy)? Býva totiž ďaleko a má toho veľa. Čas strávený s ňou je mi vzácny. Správam sa k nej milo, s úctou, rešpektom, teším sa z jej prítomnosti. Chcem pripraviť nádherný deň. To isté si zaslúži dcérka. Keď sa hnevá, vyvádza a vreští, správam sa k nej ako k pre mňa vysoko cenenej osôbke, od ktorej chcem, aby sa pri mne cítila dobre.
3. Aké sú moje najhoršie spomienky, v ktorých som dcérke nechcene ublížila? Prvá – s dcérkou sme mali zlý, únavný deň. Obe sme prekročili hranicu a tak sme sa pohádali a kričali po sebe. Keď som sa napokon v zúfalstve dcérky spýtala, prečo to robí, keď sa toľko snažím, pozrela na mňa zronene a prekvapujúco vnímavo mi odpovedala – Ja viem, mamička, viem. Prepáč mi, mamička! Druhá – dcérka sa vrátila ráno z obchodu s mužom. V ruke si niesla sladký, džemový koláč. Som proti koláčom na raňajky a na prázdny žalúdok. Vie to aj dcérka, napriek tomu sa mi prišla s úlovkom pochváliť. Toto som si sama kúpila na raňajky, mami! Nevynadala som jej, no nesúhlas si prečítala z tváre. Myslela som, že porozumie a koláč odloží. Lenže ona sa vo dverách strašne rozplakala. Nešťastná, so zlomeným srdiečkom. Dovolila som, aby mi taká hlúposť kazila vzťah. Hlúpy koláč. Koľko takých hlúpostí robím? Vtedy som si vynadala a sľúbila som si, že si spomienku vyvolám, ak sa pri podobnej situácii prichytím. Dcérka odmietla koláč zjesť aj napriek môjmu ospravedlneniu. Vraj si ho dá až večer… Keď sa dcérka hnevá, vyvádza a vreští, vytiahnem si smutné spomienky. Nech jej svojím hnevom neubližujem.

Ešte je bonusový mušketier. D´Artagnan. Znie takto:
Hnev je len emócia. Nesmiem sa s ním stotožniť, ani sa ním definovať – stať sa hnevom. Musím ostať „hadicou“, cez ktorú preteká. Ako radosť, šťastie, smútok. Nesmie v hadici ostať, upchať ju, zúžiť. Nesmiem hadicu pred hnevom zatvárať. Ak však do hadice vkĺzne a objaví iskru, ktorá ho rozpáli a znásobí, treba to ohnivko nájsť a vyliečiť. Môže odkazovať na minulosť. Bolesti a ublíženia, ktoré si nosím dlho so sebou. Vtedy beriem dcérkin hnev osobne. Ak ma udrie, miesto dcérky vidím všetkých, ktorí ma v živote „udreli“. Miesto, aby som riešila len dcérkin úder, staviam sa proti nej akoby bola stelesnením všetkého zlého, čo sa mi kedy stalo. A za to ona nemôže.

__________________

(Moje meno je Žaneta. Som mamka takmer štvorročnej dcérky. Mama, prechádzajúca kompletným prerodom osobnosti. Najprv si myslela – kvôli dcérke. No zistila, že rešpektu dcérku nenaučí, pokiaľ sa nenaučí ona rešpektovať samu seba. Sama dcérka jej to neustále ukazuje a pripomína. Lenže – neviem ako vy, pre mňa je rešpekt k sebe samej jedna z najťažších vecí na svete.

Naučiť sa mať rada. Naučiť sa rešpektovať tak, aby som neobmedzovala ľudí vôkol mňa. Zamýšľali ste sa nad tým? Prišla som na to, že tá výchova mi akosi nevychádza podľa predstáv. Prečo? Svet vôkol mňa vrátane dcéry je mojím zrkadlom. Nastavuje mi zrkadlo a vraví, čo robím zle, čo dobre. Kde treba správanie vylepšiť, kde ubrať z plynu, kde naň dupnúť. A teda nie dcéru vychovávať. Ale seba. Seba napraviť. Keď sa totiž stanem tým, čím chcem byť, aby som bola spokojná, stanem sa príkladom. Vzorom. Pre dcéru. Pre manžela. Pre okolie. Pre seba. Konečne. Každý jeden článok sa teda stáva črepinou z tohto zrkadla. Chcem ho poskladať, napraviť a zalepiť. Moje rozbité zrkadlo.

Poznámka: V žiadnom prípade nechcem články titulovať ako všeobecné pravdy, správne veci alebo rady do života. Mojím cieľom je ukázať to, čo chcem naučiť seba a svoju dcéru. Sú to len subjektívne pohľady na vec a vlastné skúsenosti. Nesnažia sa byť správnymi pre každého, iba pre mňa. Každý je totiž iný, individuálny, originálny. Pre každého je správne niečo iné. Každý má iné zrkadlo… A svoj čas, kedy sa doň na seba pozrieť.)

Žaneta
Foto autorka

Sledujte seriál mamy Žanety. Každý týždeň pribúda na www.dieta.sk nová časť.

Predchádzajúca časť seriálu Črepiny z môjho zrkadla 15):
Hnev III.  Čo nepekné som sa o sebe dozvedela

Čítajte aj seriál Alžbetka a jej svet – Z opačného brehu.
Každú stredu pribudne nová časť.