♪ Alžbetka o sebadôvere: Keď som sklamaná, naslúchaj (II. časť)

Alžbetka a jej svet – Z opačného brehu 62)

Milý ocinko. Toľko nasnežilo, však? Hneď sme sa rozhodli zobrať sánky, vybehnúť za dedinu, nájsť kopec ako hora a spúšťať sa, kým neodpadneme od únavy. Čo bolo ešte lepšie, stretli sme kamarátku Julku! Aj ona mala sánky. Ba čo viac, sánky sme o chvíľu nechali tak a začali vyhrabávať spod snehu kamienky. Tie si nám hádzal do diaľky a my sme po ne bežali. Ako to na snehu chrumkalo. Ale Julka dokázala dobehnúť s kamienkom k tebe skôr než ja. Bola prvá. Predbehla ma. A to bolo zlé…

Ja som predsa chcela byť prvá. Dobehnúť k tebe aj s kamienkom skôr. Tá hra sa mi prestala páčiť. Julka je staršia, väčšia a, aha, beží rýchlejšie ako ja. Nie, nie, nie. Nahnevala som sa. A naša sprvu radostná hra sa zmenila na hru plnú hnevu, zlosti a sĺz. Zrazu som Julku nemala rada, zrazu som sa s ňou nechcela hrať. Jedine, ak by ma nepredbehla. Lenže ona to robila stále dookola. Nerozumela, prečo plačem, nerozumela, že chcem, aby bežala pomalšie. Už som bola taká zlostná, že som ani rozprávať nevládala. Len som kričala, plakala a hádzala som sa o zem. Bolo som smutná. A ty, tatinko, si nevedel, čo robiť.

Bol si z toho zmätený. Najskôr si mi vysvetľoval, že je to normálne, že je Julka rýchlejšia. Potom si ma utešoval, že nabudúce isto dobehnem skôr ja. Potom si sa nahneval, lebo som sa zlostila dlho. Nakoniec si rozhodil rukami a povedal si, že sa vzdávaš.

Poprosil si maminku o radu. Ona sa usmiala a povedala: „Mlč.“ Tak si mlčal. Akože?! Máš Julku odohnať, požiadať, aby bola pomalá, nie? Nie, mlčal si. Aj Julka vyčkávala. V toľkom tichu som konečne začula svoj hnev aj plač. Svoju zlosť. Bola hlučná. Vychádzala von bez rušenia. Tak som plakala, kričala, vrešťala, kopala nohami o zem. Až to bolo vonku. Vstala som a znovu sme sa hrali. Znovu Julka vyhrala. Znovu som sa zlostila, ale všetci mlčali. Tak sme sa s Julkou na seba pozreli a rozhodli sme sa, že sa zahráme inak. Takto to totiž nešlo. Hotovo.

Vieš, tatinko, mne bolo len ľúto, že som nebola pri tebe prvá. Že som ťa skôr neobjala, skôr na teba neskočila. Julka sa raz dávno zlostila úplne rovnako, keď ju predbiehala kamarátka. Ty si tam nebol. Sledovala som to a snažila som sa tomu porozumieť. Zrejme je z nejakého dôvodu dôležité byť prvý, neviem. Vedela som, že aj ja chcem byť prvá. Chcem všetkých predbehnúť, veď aj babka veľakrát povedala, že to treba. Odvtedy to chcem skúšať. Potrebujem sa nasýtiť toho byť vždy a všade prvá. Hádam ma to raz prestane baviť, neviem. Keď ale niekto posmutnie, pretože nie je prvý, som radšej, keď môžeme byť prví všetci…

Alžbetka
Foto DA Alžbetkinej mamky
____________________________________________________

Volám sa Alžbetka. Mám päť rokov. A nie, nechodím do škôlky. Som neuveriteľne energická, výbušná, netrpezlivá a temperamentná. Neviem síce, čo to všetko znamená, ale presne taká je moja maminka. Ja som len jej zrkadlo. Občas je to s ňou ťažké. Niekedy na mňa kričí, niekedy je smutná, inokedy si poplače. Lebo vyvádzam. Ja si myslím, že si v týchto momentoch len nerozumieme. A keďže maminku ľúbim najviac na svete, rozhodla som sa venovať jej problémom. A pomôcť jej orientovať sa v nich tak, že jej ukážem, ako sa na to všetko dívam ja. Môj pohľad na vec. Rozoberieme si teda všetko pekne po poriadku. A mamka bude zrazu vidieť svet ako ja – jednoducho a pekne.

Alžbetka sa s nami každý týždeň delí o jej pohľad na svet.
Prečítajte si aj predchádzajúcu časť seriálu malej Alžbetky:
Alžbetka a jej svet –  Z opačného brehu 61)

Čítajte aj seriál Črepiny z môjho zrkadla, ktorý nájdete tiež oblasti Stĺpček.