Reklamy v televízii naberajú na vianočnej intenzite. Počet detí, ktoré si v reklamných spotoch rozbaľujú darčeky, pribúda, obchodné reťazce sa predháňajú v tom, kto má väčšie akcie na vianočnú výzdobu a väčší výber produktov. Svet nám dáva najavo, čo všetko potrebujeme, bez čoho nemôžeme žiť a my akosi zabúdame na to, že Vianoce vôbec nie sú o darčekoch.
Vianočný čas už dávno nie je čas pokoja, ale čas konzumu. Zovšadiaľ sa na nás sypú zaručené rady, že nakupovať darčeky v septembri a zaopatriť si všetko vianočné už v októbri je nutnosť, ktorá nám Vianoce zľahčí. Domácnosťou sa síce nesie vôňa cukroviniek, ale v kuchyni je vystresovaná mama, ktorá vyháňa deti, pretože potrebuje stihnúť napiecť presne desať druhov vianočného pečiva. A deti sa naučili, že čím viac darčekov si nájdu pod stromčekom, tým úspešnejšie Vianoce rodina mala.
Od detstva som milovala Vianoce. Rátala som, koľkokrát sa ešte vyspím aby som sa ráno mohla zobudiť do (najlepšie) zasneženého dňa, ozdobiť so súrodencami stromček, slintať nad vôňou kapustnice a kapra, a pozerať rozprávky. Dodnes zbožňujem toto obdobie a hoci som dospelá, som presne jedna z tých osôb, ktoré skáču šťastím a výskajú, keď vidia vianočnú výzdobu, umelého snehuliaka v obchodnom centre alebo veľký stromček na vianočných trhoch. Vianoce sú presne ten čas, keď moja hladina sérotonínu vyletí až do nebies a prepadne ma nostalgia.
Viete na čo spomínam? Na to, ako sme so sestrou súťažili, ktorá vydrží nejesť do vianočnej večere. Ako sme brata nútili ozdobovať stromček s nami, aj keď to neznášal. Na to, ako som plakala od smiechu, keď ma maminka učila tvarovať vanilkové rožky, ale podobali sa skôr na ozrutné podkovy. Ako sme kradli salónky zo stromčeka, keď sa mamina nepozerala a balili sme do nich papier, aby to vyzeralo, že tam ešte sú. Ako sa maminka tvárila, keď zistila, že na stromčeku nezostala žiadna salónka. Ako tatko šiel ozdobiť našu jedličku na dvore, ale ozdobil seba a tancoval okolo stromčeka bláznivý vianočný tanec. A ako sa brat každé Vianoce hneval, keď si po večeri dávala sestra oplátku s medom a naťahovala čas do rozbalenia darčekov.
Nie sú to darčeky, na ktoré s láskou spomínam. Keby som mala menovať aspoň jeden darček z detstva, trvalo by mi to. Ak by som si mala spomenúť, ktorý darček bol môj najobľúbenejší, odpoviem – spomienky. Tá atmosféra pokoja, času, ktorý trávime spoločne, je tá najpodstatnejšia. Presne o to ide.
Deti si nebudú pamätať, čo dostali a koľko toho dostali, ale budú spomínať na to, ako s vami piekli, ako ste spoločne zostali v pyžamách celý deň a pozerali rozprávky. Je im koniec koncov jedno, koľko cukroviniek doma máte, stačí aj jeden alebo nanajvýš dva druhy. Budú spomínať, že ste spoločne kúpili jedlo pre zvieratká do útulkov a zaniesli ste ho tam, alebo venovali nenosené oblečenie detskému domovu. To je pravé kúzlo Vianoc – byť s najbližšími a milovať. Urobiť dobrý skutok, nestresovať sa a prispieť k tomu, aby bol tento svet lepším miestom.
Mgr. Mária Hanúsková
77. časť seriálu Môže sa stať…
Foto pixabay.com
Seriál Môže sa stať…
Detský svet je vnímavý a plný očakávaní. Dospelí, hlavne rodičia, sú pre deti radcami a vzormi. Deti pozorujú ich správanie a vedome či nevedome ho opakujú. Nie je prekvapením, že na tom, akú budú mať deti budúcnosť, ako sa budú cítiť, čo si budú myslieť, na akej úrovni budú mať sebavedomie a sebaúctu, budú mať najväčší podiel ich rodičia. To rodičia majú moc ovplyvniť svoje dieťa. Budete prekvapení, že aj tá najmenšia a pre dospelých možno najnepodstatnejšia reakcia alebo veta môže dieťaťu zmeniť život. Seriál Môže sa stať, opisuje situácie/reakcie/vety rodičov a ich možný dopad na budúcnosť, sebadôveru a sebapoňatie detí.
PODARUJTE POD STROMČEK PREDPLATNÉ ČASOPISU DIEŤA
Zatiaľ bez komentára!
Môžete byť prvý, kto komentuje tento článok