Môže sa stať, že ochorieme neduhom zvaným dospelosť

Detská radosť by sa mala vyhlásiť za „ohrozený druh“. Tak rýchlo mizne zo životov detí, že by mala byť chránená. Ničí ju pliaga. Postupne z detí vysáva radosť. Jej zdrojom a prenášačom je rodič. To ochorenie sa nazýva dospelosť.

Čítala som príspevok jednej ženy, ktorá vyznáva filozofiu Montessori. Na svojej stránke opisovala situáciu, ktorej sa stala svedkom. Po ulici šiel malý chlapček s matkou. Vykračovali si bok po boku, až by sa mohlo zdať, že je táto situácia idylická. Moment matky so synom, povedali by sme si. Chlapcovi nič nechýba, je s milujúcou matkou. Všakže? Ale krátka konverzácia medzi nimi tento obraz kompletne zmazala. Podobizeň šťastného detstva vystriedal priamy prenos rozpadu detskej duše.

Chlapček sa spýtal svojej matky, aký je deň. Matka mu odpovedala, že je streda. Chlapček na to odvetil, že to značí, že zajtra je štvrtok, potom piatok a to má narodeniny! Jeho detská radosť pohltila prostredie a obyčajné pomyslenie na jeho narodeniny ho donútili roztancovať sa. Radoval sa z takej krásnej veci, ktorá pridáva obyčajnému dňu, piatku, nový rozmer. Bol to jeho deň; deň, keď sa narodil. Matka sa však na syna pozrela a bez akejkoľvek emócie odvetila: „Aby si sa z toho nepokakal.“

Každý, kto číta tento článok, by vedel vysvetliť, čo je na tejto situácii zlé. Všetci by sme dokázali povedať, ako by sa matka mala zachovať. Z odstupu sa nám hodnotí jednoduchšie, však? O to tu však nejde. Ide o tú hŕstku z nás, ktorá sa voči dieťaťu zachovala úplne rovnako alebo podobne. Tí z nás, ktorí sa nedelili s deťmi o ich radosť, a pokazili im ju svojím negatívnym naladením a znechutením životom. Je obyčajom, že dospievaním sa prestávame radovať z vecí, ktoré sa opakujú (alebo radovať sa vôbec), a preto je pre nás nepodstatné a možno otravné, keď vidíme tú silnú detskú radosť. Deti sa radujú z vecí, zo života a nútia nás premýšľať, kedy sme tú radosť stratili. Kedy sme prestali byť na svete radi?

Nejde len o obmedzenie radosti, ale o všetky obmedzenia, ktoré deťom nastavujeme. Obmedzenie pohybu, kreativity, emócií, života, dokonca mnohí limitujú aj svoju lásku k vlastnému dieťaťu – budem ťa ľúbiť, ak ma urobíš šťastnou – vravia matky svojim synom a dcéram. Je jasné, že si deti musia osvojiť pojem hranica a pochopiť ju. Mali by sme to však robiť takým spôsobom, aby im to neublížilo. V opačnom prípade v nich to dieťa, ktoré sa teší to života, zahynie a vyrastú z nich dospelí ľudia, ktorí sú znechutení z každého jedného dňa svojho života.

Deti sú prirodzene šťastné, pretože nemajú v hlave myšlienku Čo všetko sa môže pokaziť. Majú schopnosť vniesť do každého dňa radosť, smiech a šťastie. A nepotrebujú na to nič špeciálne, len to, že na svete proste sú. V detských očiach nie je len sedem divov sveta, ale rovno sedem miliónov divov. Neberme im radosť, neučme ich, ako byť nešťastnými dospelými; radšej sa učme my od nich, ako opäť byť šťastnými deťmi.

Mgr. Mária Hanúsková
49. časť seriálu Môže sa stať…
Foto 123rf.com

Seriál Môže sa stať…
Detský svet je vnímavý a plný očakávaní. Dospelí, hlavne rodičia, sú pre deti radcami a vzormi. Deti pozorujú ich správanie a vedome či nevedome ho opakujú. Nie je prekvapením, že na tom, akú budú mať deti budúcnosť, ako sa budú cítiť, čo si budú myslieť, na akej úrovni budú mať sebavedomie a sebaúctu, budú mať najväčší podiel ich rodičia. To rodičia majú moc ovplyvniť svoje dieťa. Budete prekvapení, že aj tá najmenšia a pre dospelých možno najnepodstatnejšia reakcia alebo veta môže dieťaťu zmeniť život. Seriál Môže sa stať, opisuje situácie/reakcie/vety rodičov a ich možný dopad na budúcnosť, sebadôveru a sebapoňatie detí.

ZAUJALI VÁS NAŠE ČLÁNKY?
Podporiť nás môžete predplatením časopisu Dieťa tu alebo kúpou časopisu Dieťa vo voľnom predaji.