Všetko, čo nás irituje na ostatných, je cesta k lepšiemu poznaniu samých seba. Prijať temnú stránku našej duše nás vedie k pochopeniu temných stránok duší ostatných. Často však konáme opak – je jedno ako, no urobíme všetko preto, aby sme nemuseli čeliť nášmu reálnemu ja, našej skutočnej podstate.
Mnohí ľudia nemajú náhľad na seba. Myslia si o sebe, akí sú vyrovnaní, sebavedomí, všetko zvládajú; inými slovami im robí obrovský problém priznať si problém – že nie sú takí odvážni, akými ich chceli mať rodičia, nie sú sebavedomí, ba ani empatickí, ako si pôvodne mysleli. Obávajú sa opustiť túto vymyslenú, vybájenú osobnosť a čeliť svojmu reálnemu ja.
Strach z osobnosti, ktorú by sme videli, keby sme sa pozreli do zrkadla a uvideli by sme skutočnosť, nám sťažuje vzťahy. Neprijímané časti osobnosti, ktoré na sebe nemáme radi, obyčajne neznášame aj na ostatných. Bojíme sa spoznať, pretože sa toho obávali aj naši rodičia.
Všadeprítomný strach – že budeme potrestaní, nemilovaní, neprijímaní, nezapadneme, nebudeme žiť život, aký sa podľa spoločnosti patrí žiť – stavia okolo nás stenu alebo plot, ktorým blokujeme šťastie. Šťastie a zmysluplný život prichádza spolu so zodpovednosťou, ktorej sa tiež obávame. Bojíme sa zodpovednosti za vlastný život a vlastnú spokojnosť. Preto si mnohí z nás (bez prítomnosti odvahy) kompenzujú nedosiahnuté ciele vlastnými deťmi. Všetko, čo nedosiahli oni, musia dosiahnuť ich deti, Všetkého, čoho sa báli, musia prekonať deti.
Psychológ Carl Gustav Jung povedal, že najväčšie bremeno, ktoré deti nosia, je neprežitý život ich rodičov. Deti treba posúvať a pomáhať im vyvíjať sa, ale nie je vhodné tlačiť ich do života, ktorý sme si vysnívali. Nenúťme deti, aby vyrastali s požiadavkou podobať sa na osobu, ktorú sme si vysnívali my sami. Nechcime od nich, aby sa rovnako ako my báli spoznať a pozrieť sa svojej skutočnej podstate do očí. Ak nebudeme milovať svoju reálnu stránku, nebudeme sa ani rozvíjať, ani prijímať a ľúbiť reálnu osobnosť nášho dieťaťa. Budeme ľúbiť len tú vymyslenú a vysnívanú osobnosť, do ktorej sa v snahe byť ľúbené bude ono snažiť celý život vtesnať.
Mgr. Mária Hanúsková
82. časť seriálu Môže sa stať…
Foto 123rf.com
Seriál Môže sa stať…
Detský svet je vnímavý a plný očakávaní. Dospelí, hlavne rodičia, sú pre deti radcami a vzormi. Deti pozorujú ich správanie a vedome či nevedome ho opakujú. Nie je prekvapením, že na tom, akú budú mať deti budúcnosť, ako sa budú cítiť, čo si budú myslieť, na akej úrovni budú mať sebavedomie a sebaúctu, budú mať najväčší podiel ich rodičia. To rodičia majú moc ovplyvniť svoje dieťa. Budete prekvapení, že aj tá najmenšia a pre dospelých možno najnepodstatnejšia reakcia alebo veta môže dieťaťu zmeniť život. Seriál Môže sa stať, opisuje situácie/reakcie/vety rodičov a ich možný dopad na budúcnosť, sebadôveru a sebapoňatie detí.
ZAUJALI VÁS NAŠE ČLÁNKY?
Podporiť nás môžete predplatením časopisu Dieťa tu alebo kúpou časopisu Dieťa vo voľnom predaji.
Zatiaľ bez komentára!
Môžete byť prvý, kto komentuje tento článok