Mamííí, ja sa nudím!

Mama a otec nie sú v rodine vo funkcii dodávateľov a dieťa nie je zákazníkom rodičovského servisu. Ak sa dieťa nudí, je to výzva preň a nie pre rodiča. Nepretržité organizovanie voľného času blokuje rozvoj tvorivosti, zodpovednosti a samostatnosti.

Nuda vo výchove

Nuda sa považuje za slovo s negatívnym nábojom. Nudenie sa je vraj zlé. Deti, ktoré sa nudia, skončia ako delikventi. Mali by sme ich zabaviť, aby nebrali drogy. Popritom môže byť nuda pre dieťa veľmi prospešným stavom. Takisto ako bolesť, ktorá varuje organizmus, tak ako strach, ktorý nás chráni pred nebezpečenstvom. Nudu by sme mali rehabilitovať a vedieť ju oceniť.

Nuda je stav, keď človek nevie, čo by mal robiť. Nemá nápad, motiváciu. Čudný hluchý čas. Pamätám si na ňu z detstva. Napríklad také prázdniny, keď sa zrazu všetci vyparili. Prázdne sídlisko, prázdny byt a pocit prázdna v hlave. Jedno leto bolo výnimočne nudné. Doma som preliezla všetky šuplíky, až som narazila na kopírovací papier. Mladšie čitateľky snáď ani nevedia, čo to je. 🙂 Najprv som sa hrala len tak. Postupne som si z kníh a časopisov začala prekresľovať zložitejšie obrázky a vyrábala som si vlastné maľovanky. Potom som si chcela prekresľovať aj z kníh z knižnice. Tak som si vymyslela prikladanie na okno, aby som nekreslila do knihy, ale rovno na papier. To bolo nepraktické. Skončila som pri sklenenom pultíku podsvietenom lampou, ktorý som si sama vymyslela a vyrobila. Na konci leta som mala vlastnú farebnú knižku.

Na začiatku každého tvorivého procesu je vlastne nespokojnosť. Nejaká forma frustrácie, ktorá vybudí človeka k aktivite. Chce dosiahnuť zmenu daného stavu, vytvoriť niečo iné, nové. Lenže, aby frustrácia prerástla do tvorivého procesu, potrebuje to svoj čas. Nie je dobré predčasne ho prerušiť. V nejakom momente v dieťati pocit znudenia prekročí hranicu tolerovateľnosti a ono začne konať. Ak zasiahne rodič skôr so svoju pomocou, zoberie tak dieťaťu možnosť vyskúšať si vlastné tvorivé sily. Namiesto toho, aby sa dieťa v čase krízy a frustrácie obracalo na svoje vnútorné zdroje, naučí sa očakávať zásah zvonka. Dôvera vo vlastné kompetencie je však pre každého človeka dôležitá. Ich rozvíjanie a rozširovanie nám dáva istotu, že si budeme vedieť dať rady aj v iných situáciách.

Obchodný vzťah

Dosť často počúvam rodičov o plánovaní víkendu pre deti. Aký máme program? Nijaký? No, tak to nie je v poriadku. V sobotu kone, tvorivé dielničky v múzeu a v nedeľu cyklistický výlet. Jasné, z času načas je to super. Spoločne strávený čas, nové podnety, aktivity, súhlasím. V niektorých rodinách to má však skôr podobu pokračovania pracovného týždňa. Je naplánovaný každý víkend. Každý deň v týždni vyplnený krúžkom. Rodič zamestnaný vozením a sprevádzaním detí raz sem, raz tam. Ak sa do voľného času premietne výkonový štandard, dosahovanie nových mét, neostáva priestor na oddych pre rodiča a nudu pre dieťa. To, že rodič potrebuje oddychovať, alebo sa venovať svojim záujmom, neznamená, že svoje deti nemá rád.

Štruktúrovaný čas naplnený riadenou činnosťou neumožňuje samostatnú aktivitu dieťaťa. Prirodzene začne očakávať, že za jeho voľný čas zodpovedajú rodičia. Ak dieťa niečo prežíva, rodič to má vyriešiť. Je na niekom inom vymyslieť, čo sa má robiť. Ako potom môže dieťa preskúmať svoje vlastné záujmy, vyskúšať raz to, raz ono, aby zistilo, čo mu je vlastné? Ani ten najlepší rodič toto nemôže vedieť za dieťa (aj keď mnohým sa zdá, že áno). Inému nevieme vstúpiť do hlavy.

Musíme nechať na dieťa, aby malo šancu občas v tichu a nerušene hľadať v sebe svoje vlastné talenty, dary a vášne. Namiesto toho, aby sa u dieťaťa rozvíjal vnútorný svet, fantázia, vymýšľanie a tvorba, neustálymi ponukami vyrobíme z neho závislého konzumenta zážitkov. Rodič sa s dieťaťom ocitá v pozícii dodávateľ/zákazník, čo je toxický aspekt každého vzťahu.

Niekedy vzniká až paradoxná situácia, keď rodičia program vnucujú (veď nebudeme len tak doma). Deti sú nahnevané. Máloktoré sa otvorene vzoprú. Účinná stratégia je pasívna agresia. Šuchcú sa, zabúdajú si veci, nestíhajú, zablúdia, mrnčia, sú hladné, smädné, nevládzu… Program dopadne zle. Všetci sú otrávení. Rodičia majú pocit nevďaku, deti nechápu, že majú byť vďačné za to, čo nechceli.

Pre niektorých rodičov sú letné prázdniny záťaž. Škoda. Ak je rodič stále v pracovno-dodávateľskom vzťahu, nemôže si oddýchnuť a užiť si čas s deťmi. V takto nastavených vzťahoch majú rodičia často pocit, že rodičovstvo je náročné.

Moderné choroby

Zdá sa mi, že niektorí rodičia sa ocitajú v pasci možností. Je neuveriteľne veľa spôsobov, čo sa dá robiť. Máta nás predstava, že by sme mali byť aktívni, všetko vyskúšať, držať krok s dobou, ponúkať stále niečo nové a atraktívne, že sa deti musia všestranne rozvíjať. Mali by sme zabezpečiť nejakú kultúru, niekedy šport, aj niečo v prírode… Niektoré rodiny skĺznu do náročného životného štýlu, ktorý má efektne plniť facebookovský profil cool fotkami. Deti sú presýtené podnetmi, ktoré nemajú čas spracovať. Zážitky sa bezo zmyslu, chaoticky kopia a môžu blokovať rozvoj hlbšieho vzťahu k nejakej oblasti.

Podľa mňa v bežnej rodine, kde majú rodičia popri práci svoje záľuby a deťom vedia ponúknuť bezpečné prostredie, ktoré ich neobmedzuje a nedevalvuje ich pokusy a aktivitu. Tam, kde môžu experimentovať, voľne začínať rôzne činnosti a bez pocitov viny ich opúšťať. Keď nie sú zaťažené rodinnými konfliktami a stresom, dieťa sa bude rozvíjať. Dokonca aj všestranne, podľa svojej vlastnej predstavy. To je totiž jeho vlastná podstata.

Tento prirodzený proces dokážu rodičia úspešne sabotovať aj inými dospeláckymi fikciami. Napríklad: keď už si niečo začal/a, musíš to dokončiť; najprv dosiahni nejaké výsledky; teraz, keď máš úspech, to nenecháš; rob to inak/poriadne/takto; venuj sa len tomuto; nerob len jednu vec; rob niečo užitočné/konštruktívne… Mám kamarátku, ktorej syn odkedy začal chodiť, preferoval len hru s loptou. Neskôr začal s basketbalom a dostal sa do klubu a bol naozaj dobrý. Postupne chodil s námietkami. Necítil sa tam dobre, vzťahy boli zlé. Ona ho ale dlho presviedčala, že má vydržať. Tak začal zabúdať na tréningy, stratil nové tenisky. Nechcela ani počuť o lezení na stenu. Tvrdila, že hru s loptou má vrodenú. Potom konečne povolila. Chlapec začal chodiť na lezeckú stenu, našiel si nových kamarátov. Po čase mi povedala, že to mala urobiť skôr. Dieťa ostalo pokojnejšie. Domov chodil šťastný, vrátila sa mu radosť zo športu. Vymizli aj problémy so správaním v škole, ktoré považovala za nevyhnutný sprievodný jav puberty, a dokonca sa začal viac učiť.

Pokoj výhodný pre rodiča

Za najzhubnejší považujem strach pustiť deti von. A čo tam budú robiť? Len sa tárajú hore dole!  Prirodzený pohyb je úplne najlepší prostriedok pre dozrievanie centrálnej nervovej sústavy, čo sa odrazí aj na sústredení a zlepšení sa v akademickej oblasti. Skúmanie vzťahu medzi pohybom a školskými výsledkami ukazuje zlepšenie o 13 až 59 percent v závislosti od konkrétneho výskumu. Predstava hry, ktorá smeruje ku konkrétnemu cieľu, je ďalšia z dospeláckych fikcií. Väčšina detskej hry nie je cielená činnosť, ktorá však rozhodne nie je úplne bez účelu. Účelom je rozvoj zručností, komunikácie, nadväzovanie vzťahov, skúmanie a experimentovanie.

Výsledkom voľnej hry je vždy nejaký poznatok, zručnosť, kamarát, zážitok. Vlastne nie je možné, aby sa dieťa niečo nenaučilo. Ak vnucujeme pobyt doma, dieťa, prirodzene túžiace po pohybe, začne lietať a skákať ako šialenec. Dve tri deti dokážu urobiť z obývačky kôlničku na drevo do hodiny. Potom príde nápad, pustiť im rozprávku. Áno, sú v pokoji, ale pletieme si na seba bič. Okolo 6 až 8 rokov sú naučené na ľahkú digitálnu zábavu. Potom sa sťažujeme, že nič iné nechcú robiť. Staršie deti treba von už vyháňať. Pokoj nie je pre dieťa výhodný stav. Jeho mozog sa rozvíja a musí intenzívne budovať nové spojenia. Pri sledovaní väčšiny digitálnej zábavy mozog vykazuje minimálnu aktivitu. Fyzický pohyb je, nielen pre deti, najlepší tréning pre mozog.

Nedávno mi v jednej mobilnej spoločnosti ponúkal sympatický predajca tablet.

„Je to veľmi výhodné. Môžete ho mať len za 1 euro. To máte k paušálu.“

„Nie, ďakujem. Nepotrebujem.“

„Ale veď to je výhodné! Môžete si na tom čítať.“

„Nie, fakt, nechcem.“ A videla som, že mu to vôbec nejde do hlavy.

„Pozerám, že máte dieťatko. Ja mám tiež také. Dievčatko, má dva roky. Viete, ako pekne sa na tom vie prehrať aj dve hodinky?“

„Nie, tak o toto naozaj nemám záujem.“ Skúsila som pár slov o tom, že sa venujem vývinovej psychológii a pre dieťa to nie je prospešné, ale po chvíli som si začala pripadať ako učiteľka na dôchodku, ktorá vnucuje nevyžiadané rady. Odišla som bez tabletu, lebo ho nepotrebujem a moje dvojročné dieťa už vôbec nie.

Nuda ako učiteľ

Je pravda, že dieťa, ktoré sa nudí, vie byť mrzuté. Chodí hore dole, nevie, čo má robiť. Podľa mňa je dobré začať od malička a nesnažiť sa stále bábätko zabaviť. Ponechať ho každý deň nejaký čas samo. Nepripravovať mu neustále nejaké aktivity, nevstupovať neustále do hry. Rodič má zabezpečiť akurátne množstvo (nie príliš veľa, ani málo) podnetov, materiálu na hranie a slobodu pohybu. Okrem toho je jeho úloha zabezpečiť jedlo, bývanie a po práci si poriadne oddýchnuť a venovať sa svojej činnosti. Zaplniť voľný čas dieťaťa nie je jeho práca. Môže ho „nakopnúť“ predložením materiálu, návrhom, ale ďalej by jeho aktivita mala zájsť len vtedy, ak aj on má chuť naozaj sa zahrať. Za bežných okolností je dobré vedieť vystúpiť z procesu a nechať deti na voľnobeh.

Nudu ako nevhodný jav vnímam len u mladistvých a dospelých ľudí. V tomto veku je to už skôr dôsledok vplyvov, ktoré brzdili rozvoj, než prirodzený stav. Takúto nudu môže zapríčiniť aj permanentné „programové riadenie“ v mladšom veku. Takýto človek nemal asi príležitosť preskúmať, čo ho zaujíma, nerozvinul si vzťah k žiadnej oblasti záujmu. Vnútorný život je ako hocijaký iný orgán či sval. Bez používania zakrpatie a zhorší sa jeho funkčnosť. Nuda môže byť aj dôsledok nezdravých vzťahov. Keď dieťa v podvedomí rieši konfliktné vzťahy, necíti sa v bezpečí a psychika je zaťažená stresom. Vtedy dieťa nemá chuť tvoriť a objavovať. V obidvoch extrémoch je nuda dôsledok straty kontaktu so sebou.

Ak budeme dieťa pred nudou zachraňovať, naučí sa ju vnímať ako nepriateľa, jej pôsobenie ako zraňujúce. Nudy sa bude obávať. Neskôr sa bude uchyľovať k únikom, lacnej a rýchlej zábave. Ak bude nuda vnímaná ako potrebný úvodný proces k tvorivosti, bude ju dieťa vedieť zvládnuť konštruktívne samo bez vonkajšieho zásahu, čo sa mi pre ďalší život zdá užitočná schopnosť.

Mgr. Viera Lutherová
Balans – poradňa zdravého vývinu

časopis Dieťa
seriál Zastavenia nad výchovou
Foto Shutterstock.com

ZAUJALI VÁS NAŠE ČLÁNKY?
Podporiť nás môžete predplatením časopisu Dieťa tu alebo kúpou časopisu Dieťa vo voľnom predaji.