Kto šetrí má za tri

23. augusta 2017 Články , Výchova
Kto šetrí má za tri

Vedieť narábať s peniazmi je súčasť dobrých zručností, ktoré nám pomáhajú zostať mimo problémov. Isto nechceme počas dôchodku ťahať svoje dospelé deti z finančnej tiesne. Učiť dieťa, ako vyjsť s obmedzenou sumou pri odchode z domova, je rozhodne neskoro.

Téma vreckového vznikla náhodou. Starší syn mal vtedy 5 rokov. V tom čase som žila sama a práve som skončila druhú vysokú školu. Nemala som dokopy nič. Celú domácnosť som zariaďovala od základu. Zamestnanie v školstve znamenalo úplnú skromnosť. Raz, pred Vianocami, sme boli v miestnom hoteli vo wellness. Vstupenka pre dve osoby bola pre mňa na hranici vyhadzovania peňazí. Po kúpaní a saunovaní sme boli vyhladnutí a keď sme vyšli von, z reštaurácie vychádzali neskutočné vône. Syn chcel, samozrejme, hneď a zaraz jesť. To však bolo vysoko cez rozpočet. Povedala som, že sme doma za chvíľu a potom sa najeme, lebo tu to stojí veľa peňazí. Dostal záchvat zlosti. Povedal mi, že som hlúpa, lebo neviem zarobiť toľko peňazí ako tato.

Na druhý deň som mu povedala, že sa ma to dotklo a nie som hlúpa. Pracujem, ale za pomáhanie deťom, mi jednoducho viac nezaplatia. Ospravedlnil sa mi a videla som, že ho to mrzí. Ja som si zas uvedomila, že nepozná hodnotu peňazí a nevie, koľko námahy stojí získať 20 eur. Vtedy som sa rozhodla, že mu začnem dávať vreckové. Jedno euro na týždeň je tak akurát pre 5-ročné dieťa, povedala som si. Odvtedy dostával týždenné vreckové. Nástupom do školy som sumu zvýšila na 1,50 eura. Nástupom do 3. ročníka začal dostávať 2 eurá. Pri prechode na druhý stupeň sme to zvýšili na 5 eur – namiesto plánovaného zvýšenia výživného. Platenie zábavy a rôznych drobných výdajov je úplne na ňom. Na výlety dostane malý príspevok a, ak má, berie si vlastné peniaze. Takmer nikdy neminie všetko. Teraz má Idar 11 rokov a toto považujem za jedno zo svojich najlepších výchovných rozhodnutí.

Ako rýchlo trvá učenie
Často počujem argument: moje dieťa má všetko, čo potrebuje; keď niečo chce, stačí si pýtať; načo vreckové?! Pre mňa nie je úlohou vreckového, aby si dieťa mohlo niečo kúpiť. Cieľom je naučiť ho zodpovednosti, oboznámiť sa s hodnotou peňazí, musieť uvažovať v súvislostiach, naučiť sa spravovať svoje financie, rozšíriť mieru autonómie a mať iný/nový a, najmä, svoj priestor na rozhodovanie. Nech sa učí riadiť si svoj život sám. To si vyžaduje plánovanie, počítanie, porovnávanie, ovládanie impulzov a vytrvalosť. Naučiť sa to, má ďaleko vyššiu hodnotu, než 5 eur týždenne.

Zo začiatku sa k svojim peniazom správal laxne. Svoje eurovky kade tade zabúdal, strácal… Trvalo takmer dva roky, kým si našiel pre peňaženku jedno miesto a mince si naozaj odkladal a mal na pamäti, ak som ja na vreckové pozabudla. Prvé roky väčšinou balansoval na nule. Hneď ako mohol, všetko minul. Rád si kupoval Transformerov alebo detské časopisy.

Dnes si potešenie dokáže odložiť na dlhší čas. Radšej počká, aby si mohol kúpiť niečo hodnotnejšie. Naposledy to bol dron. Pýtala som sa ho, ako to teraz je s jeho peniazmi. Dozvedela som sa, že pred časom sa rozhodol nenosiť do školy peňaženku, lebo ho to láka míňať. Vidí, že spolužiak nosí a stále míňa. To sa mu nepáči a tak urobil takéto opatrenie. 🙂 Stále napríklad nemá presný prehľad o sume. Nevie, koľko vlastne vypolieval alebo koľko minul. Ja som však spokojná, lebo vidím, že aj to raz príde.

Vedieť kontrolovať náhle impulzy je skvelá schopnosť do dospeláckeho života. Realizovalo sa pár výskumov, kde sledovali, či si malé deti zoberú koláčik hneď alebo dokážu vydržať 5 minút, aby potom dostali dva. Pre také 3-ročné dieťa je to veľmi ťažká úloha. Ukázalo sa, že deti, ktoré si dokázali odložiť bezprostredný pôžitok v prospech väčšieho zisku, mali neskôr lepší prospech než deti, ktoré neodolali. Táto schopnosť u skúmaných detí omnoho lepšie predpovedala ich budúci akademický úspech než výška IQ.

Koľko stojí život
Mojím prvým popudom na vreckové bolo, aby si uvedomil, že veci nepadajú z neba. Teraz musím povedať, že táto časť sa naplnila úplne na 100 percent. Určite pomohlo aj to, že tému vreckové a preberanie zodpovednosti za svoje výdavky podporil aj exmanžel. Bez súladu medzi nami by to asi nešlo dobre. Rôzne, vtedy bežné požiadavky končili takto: Veď si kúp, máš vlastné peniaze. Syn rýchlo zistil, že aj na malú hračku musí dlho čakať. Začal vnímať, že všetky veci majú svoju hodnotu. Bolo pre neho prekvapujúce, ako dlho trvalo nadobudnúť nejakú vec. Bol to však ten najlepší tréning vnímania hodnoty našej práce.

Mernou jednotkou sa pre neho vtedy stali malý a veľký Transformeri. Z času načas sa pýtal: Koľko by to bolo Transformerov? Neviem, ako to mal presne zobrazené v hlave, ale keď som povedala 8 veľkých, tak spravil pfúúú. Tak to bolo asi veľa. Raz zisťoval, koľko stojí počítač. Dozvedel sa, že so všetkými plánovanými zvýšeniami by musel čakať, až kým nebude veľký školák. Vtedy skonštatoval, že veru aj malé veci môžu byť veľmi drahé.

Pamätám si rozhovor, keď bol v prvom ročníku. „Mamina, dnes som videl také autíčko na ovládanie, ale neviem, koľko stojí. Asi dosť veľa.“ „Páčilo sa ti, však?“ „Uhm. Chcel by som ho na Vianoce, ale viem, že ti musí ostať na jedielko a veľa iného platenia. Tak, ak by sa to dalo, ja sa budem tešiť.“ Padla mi sánka a veru som sa nezmohla na slovo. Spokojne pokračoval po ceste a rapotal o nejakých príhodách zo školy. Zareagoval ako zrelý človek, schopný prispôsobiť svoje túžby realite. Nie naopak, ako je to typické pre malé deti alebo pre neurotických ľudí. Žiadna nástojčivosť, fňukanie.

Vlastne od toho wellness večera už neboli nijaké záchvaty typu: „….ale ja chceeem a chcem!“ Keď som usúdila, že niečo je nad naše možnosti, alebo tie peniaze mám, lenže ich chcem minúť na niečo iné, zobral to ako hotovú vec. Aj teraz, keď má nejakú požiadavku, tak nikdy nebýva prehnaná. Ak by výsledkom nebolo nič iné, len toto jeho akceptovanie limitov života a tiež uznanie, že sa musí rátať aj námaha rodičov, tak je to skvelý výsledok.

Vydržať, vydržať, vydržať!
Tak by podľa mňa malo znieť zlaté pravidlo pre rodiča. Žrali ma mrle, keď som videla, ako zas nechal zakotúľať mincu pod posteľ, lebo si ju neodložil. Mala som veľké pokušenie poúčať ho, kontrolovať a aj som to tak niekedy urobila. Opakovane som si musela pripomínať: vycúvaj, nestaraj sa! Keď si už raz rozhodla, že to sú jeho peniaze, tak sú jeho. Inak sa nikdy neprestane spoliehať na maminku. Zdá sa mi, že najťažšie je uveriť,  že nemáme hlúpe deti a všetko sa raz naučia. Len im dať príležitosť a vedieť čakať. Nie je potrebné ich vo všetkom koučovať. Ony samy pozorujú, hodnotia, prehodnocujú a určite si nájdu svoj spôsob zvládnutia. Zvonka nanútené pravidlá deti neochotne zvnútorňujú a nie sú stabilné. Spoľahlivejšia je štruktúra, ktorú si dieťa vybuduje samo.

Čím je syn starší, tým viac sa mi objavuje téma súkromia. Ak chcem, aby rešpektoval moje súkromie alebo súkromie iných ľudí, musím začať tým, že budem rešpektovať to jeho. Peniaze sem, podľa mňa, patria. Nikto z nás dospelých by netoleroval, ak by nám iný človek zobral peňaženku a išiel kontrolovať, koľko tam máme, či rozhodoval, ako svoje peniaze minieme. Myslím si, že to nie je úctivé. Ak sa dieťa má naučiť úctivosti, bude to len vtedy, ak ju zažije na sebe.

Syn má spolužiaka, ktorému tiež dávajú vreckové. Ak ich chce minúť, musí si pýtať povolenie a uviesť dôvod. Podráždene dal rečnícku otázku: „Tak, koho sú to vlastne peniaze!?“ Rozumela som jeho rozhorčeniu. Je to také pokrytecké správanie: moje dieťa má slobodu…, keď sa ma spýta.

Často počujem rodičov hovoriť: „Veď, keď mu nepoviem, tak nič neurobí, nevie… Takto by sa nič nenaučil.“ Myslím si, že tu si zamieňame príčinu s následkom. Ak mu vždy zaviažem šnúrky, tak sa ich naozaj nenaučí viazať. Ak dieťa stále predbiehame, nikdy nedostane dosť príležitostí popasovať sa s problémom samo. Naučiť sa životné zručnosti a sebariadenie je na beh na dlhé trate. Ja sa učím proces neurýchľovať a nepredbiehať udalosti. Nie vždy sa mi to darí a to je vždy na škodu veci.

Omylom som…
Vreckové malo výhodné vedľajšie účinky. Rýchlo sa naučil rozoznávať mince, ich hodnotu a občas spočítal peniaze v peňaženke. Neskôr v škole na matematike sme to akoby našli. Lepšia vec bola vyvodzovanie dôsledkov jeho „hier“. Je to chalan, čo vám budem hovoriť. Podchvíľou to bolo: „Mami, omylom som…“ To som už vedela, že niečo zas zničil. Po zavedení vreckového som úplne zmenila taktiku. Omylom si? Hm, to máš smolu. Bez hnevu a kriku, som zničené veci spoplatňovala nejakou sumou. Vždy to prijal bez reptania a viac si dával pozor.

Alebo napríklad vyjednávanie. Užitočná zručnosť do života. Nie tak dávno skonštatoval, že by rád dostal počítač pod stromček. Povedala som mu, že nás s tatom veľmi dobre pozná a že počítač patrí medzi tie najposlednejšie veci, ktoré mu máme chuť kúpiť. (Dôvod je zrejmý. Syn je ako každé súčasné dieťa. Bojíme sa, koľko času by pri ňom mohol stráviť. Tu má moja dôvera silné obmedzenia.) Takto to pokračovalo:
„Nakoniec, môžeš si našetriť.“ Vlastne som skôr uhla.
„Á, to bude dlho trvať. Nooo….., asi tak rok, rok a pol?“ po chvíli počítania.
„Uhm, to je život.“ Držím sa svojho pravidla vydržať. Určite sa na to neumiera. Ak bude chcieť, nájde si riešenie.
„A nedáš mi pôžičku? Kým ho nesplatím, nebudem dostávať vreckové.“ s lišiackym úsmevom. Vydržať, nenechať sa lacno podplatiť.
„No, to isto! Všetka ťarcha by bola na mne. To nie.“
„Tak si našetrím polovicu.“ nevzdával to.
„Ak si našetríš dve tretiny, zvyšok som ochotná požičať.“

Veľká výzva, vysoký cieľ. Som zvedavá, či vydrží. Nech sa to vyvinie akokoľvek, proces učenia bude bežať stále. Nejaká skúsenosť mu z toho určite vypadne. Mne tiež. Ak sa mu to podarí, budem na neho hrdá. Zas na druhej strane, ak sa mu to podarí, tak ma „dostal“. Výzva bude na mojej strane, ale taký je život, zdá sa. Jeden talmudský príbeh končí šťastným výkrikom Boha, keď musí uznať, že pravda je na strane rabínov: „Moji synovia ma porazili!“ To je nakoniec ten najlepší z možných výsledkov. Znamenalo by to, že sme vychovávali dobre. Nebránili sme deťom, aby nás prerástli.

Mgr. Viera Lutherová
Balans – poradňa zdravého vývinu

seriál Zastavenia nad výchovou 2. časť
časopis Dieťa
Foto Shutterstock.com

Prečítajte si aj Zastavenia nad výchovou 1) – Pravda a klamstvo vo výchove

ZAUJALI VÁS NAŠE ČLÁNKY?
Podporiť nás môžete predplatením časopisu Dieťa tu alebo kúpou časopisu Dieťa vo voľnom predaji. K predplatnému Dieťaťa získavate ako darček aj špeciály Dojčiatko & batoľa (ktoré si môžete objednať aj samostatne prostredníctvom distributéra tu ).

 

Related articles

0 Comments

No Comments Yet!

You can be first to comment this post!