Kam sa stratil otec

Muži nevychovávajú horšie alebo lepšie. Vychovávajú inak. Rozumieme tejto inakosti, veríme im? Ponúkam vám na zamyslenie, čo počujem hovoriť mužov, čím sa trápia vo vzťahu k svojim deťom a ženám.

KTO ROZUMIE ŽIVOTU VIAC?

V rôznych skupinách počujem mužov/otcov hovoriť viac menej to isté. Ich vlastné ženy im nerady zverujú deti. Kritizujú čas, ktorý trávia s deťmi. Kritizujú ich schopnosti, kvalitu starostlivosti: Málo sa s deťmi hrajú, neurobia program, nemyslia na teplé veci, zabudnú jedlo, deti sú špinavé, nedajú taký pozor, nie sú tak citliví…proste nie je na nich spoľahnutie. (Som u seba v práci a v tejto sekunde, ako si čítam po sebe tieto vety, zaklope môj manžel a čo vidím? Dieťa má čiapku naopak a nakrivo, nohavice, ktoré by som mu do mesta neobliekla, je špinavé – vyzerá to na čokoládu, možno čokoládový jogurt – kvapky do oka zabudol, v strese uteká na úrad a dieťa chvíľu vlečie po zemi. Zabudol, že dnes ho má na starosti. Stavím sa, že ani na pitie a jedenie nič nemá. ?)

Muži sa často nechajú zneistiť vo svojej otcovskej role: Nie som veľmi dobrý otec, nerobím to dobre. (Asi práve preto, že si nepamätajú týchto sto a jednu drobností). Rýchlo na svoju rolu rezignujú a počujem ich často hovoriť: Nechávam to na ženu, u nás o deťoch rozhoduje žena. Akoby sa vzdávali svojej otcovskej úlohy. Začnú prichádzať otázky a ideme v téme hlbšie. Výsledok býva takmer vždy rovnaký. Odkiaľ prišlo negatívne hodnotenie vlastných rodičovských schopností? Najčastejšie od manželiek a niekedy od iných žien v okolí. Muži, ak majú byť úprimní, sami seba vidia ako rovnako schopných zastať si túto úlohu. Tých sto a jednu drobností vôbec nepovažujú za dôležité. Naopak, často vidia svoje ženy ako zbytočne úzkostné, otravné so svojou starostlivosťou. Nájsť, kde je pravda, nebýva ľahké. (V tejto situácii ma pobavilo načasovanie a premýšľam nad tým, že tú čiapku som synovi naozaj nemusela naprávať.)

Prichádza mužská otázka, podľa mňa úplne namieste, odkiaľ berú ženy istotu, že otcovská starostlivosť je slabá. Bývajú to ťažké debaty. Ženy totiž často „vedia“ s istotou, že majú pravdu. Nie náhodou vznikol tento vtip: Žena hovorí manželovi na grilovačke: „Miláčik zober si sveter.“ Manžel na to: „Je mi zima alebo chcem ísť domov?“ Ženy predsa vedia, čo je pre ostatných dobré. Berú výchovu, často aj výchovu manžela, do svojich rúk.

Nevýhoda muža je, že nie je tehotný. Žena má akýsi náskok. Vraj sa zžívame s dieťatkom. Mne sa javí ako pomyselný, lebo mne osobne intuícia po narodení oboch synov nič zásadné neradila. Robila som iba pokusy rovnako ako moji manželia. Rozdiel medzi mužom a mnou začal byť až potom, ako sa po týždni vrátili do práce a ja som začala tráviť s deťmi viac času. A aj tu sa mi náskok javí tiež pomyselný. Opakovane sa diali situácie, že nejaká finta, režim, jedlo… trvali dočasu a zrazu bolo všetko inak. Nanovo som zisťovala, čo zaberá a čo nie.

ZOBRALA SI MA, ALE NEVERÍ MI

Rozdiel medzi otcom a matkou je len v tom, že matka zvykne tráviť s dieťaťom viac času. Potom sa môže zdať, že o rodičovstve vie viac ako muž. To, čo mužov trápi, je, že sa u svojich žien ťažko domôžu zrovnoprávnenia pri rozhodovaní. Napríklad čiapku áno alebo nie? Ženy často odbijú mužov, že tomu nerozumejú. Je predsa zima. Istota ženy akoby potvrdzovala, že to vie lepšie. Podľa mňa to také jasné vôbec nie je. Viac starostlivosti vôbec nemusí byť pre dieťa lepšie. Lebo aj frustrácia je pre rozvoj potrebná. Keď nebude nespokojnosť, nebude ani osobnostný rast. Bez frustrácie sa nevybuduje odolnosť. Na skupinách je niekedy ťažké dosiahnuť, aby boli ženy ochotné pozrieť sa na svoju starostlivosť z iného uhla. Dieťaťu to môže reálne škodiť. Ako všetko, čoho nie je s mierou.

Je to téma, v ktorej je veľa trpkosti a smútku. Muži majú problém pochopiť, prečo sa žena nevie prikloniť k ich rozhodnutiu. Len tak. Lebo mužovi verí. Za 17 rokov, čo sedávam s ľuďmi, vidím chronické témy. Medzi mužmi a ženami sa objavuje niekoľko stabilných mechanizmov. Jeden z nich je: Chlapi sú nespoľahliví blbci. Málo žien je ochotných si toto priznať. Bránia sa: Nemyslím si, že ten môj je blbec, ale na rybačku mu malú nedám. Prečo nie? Príde reč na to, či mu verí. Klasická odpoveď: Verím, ale nedám. Toto nie je čestná odpoveď. Je to nepravda. Tak ako nemôže byť guľatá kocka. Nosné v tejto téme je sklamanie mužov: Tak prečo si ma vybrala, má so mnou dieťa a neverí mi? Muži ťažko nesú, keď nemajú dôveru ženy a nie sú rešpektovaní.

ČO STRÁCA MUŽ

Zaujímavé je, že veľa mužov si toto vnímanie integrovalo do svojho sebaobrazu. Viac alebo menej rezignujú: Aj tak to neviem, som užitočnejší, keď zarábam, tam som dobrý, tam získavam ocenenie. Vzdávajú sa svojho času s deťmi v prospech iných aktivít a prác. Z mužov sa často v rodine stávajú solitéri. Niekedy je to jasne badať v komunikácii. Situácie opisujú ako ony (žena a deti) a ja. Výsledkom je nutne osamelosť.

Moja skúsenosť je, že muži ako takí sa necítia byť užitoční. Podceňujú význam svojej obyčajnej prítomnosti. Vnímajú svoju užitočnosť skrz výkon. Niečo opravia, zariadia, nakúpia, zarobia. Nevidia, že je potrebné hlavne to, aby boli prítomní. Hrali s deťmi karty, rozprávali sa, prechádzali alebo si len poležali v detskej izbe v prítomnosti hrajúcich sa detí.

Nedávno boli u mňa manželia kvôli problému s dcérou. Kradne, chodí za školu. Neviem, čo sa deje presne s ňou, ale muž bol takmer celý čas z rozhovoru odtiahnutý. Pozeral do zeme. Málo sa vyjadroval. Na prvý pohľad to vyzeralo, že tam nechce byť, že už rezignoval, že ho to nezaujíma. Zaujímalo ma, kde sme, či na jednej lodi. Zopár výmen a zrazu sa objavili silné emócie, strach o dcéru, bezradnosť a vlastná zbytočnosť: Ona sa o mňa nezaujíma. Navonok sa ale ukazuje fasáda nezáujmu z jeho strany. Veľmi ťažko dekódovateľné správanie, ale svojím spôsobom typické. Jeho ženy doma ho budú len ťažko „čítať“. Za fasádou sú silné emócie. On ich miluje a bojí sa o ne, len to nie je vidieť.

Muži si často netrúfnu na konflikt so ženou. Prilacno sa nechajú z výchovy vyšachovať. Nemyslieť na drobnosti nie je horšie. Dieťa sa predsa musí učiť aj, že nebude stále ofukované. (V tejto chvíli mladší syn určite nemá svoj komfort, ale viem, že večer bude hrdo rozprávať, že bol s tatinom v práci.) Neviem, ako to bolo presne v spomenutej rodine. Viem si však predstaviť správanie dcéry, ako pokus vyprovokovať otca k reakcii. Akejkoľvek. Aj trest je lepší ako nezáujem (subjektívne vnímané). V emočnej rovine takto prichádza rodina o otca a otec o rodinu. Potom niekedy môže stačiť málo a nastane aj fyzický rozchod.

ČO STRÁCA ŽENA

Taká kontrolná otázka: povedzme, že sa deje tragédia, horí dom, topí sa loď. Nemáte inú možnosť, čas a musíte voliť medzi deťmi a manželom. Koho by ste zachránili? Muži zvyknú odpovedať bez zaváhania: ženu. Ženy by zachránili deti. Nerešpektujeme svojich mužov. Nemávame ich na prvom mieste. Najmä čo sa týka výchovy detí. Tak ako to chcú oni, to nie je dosť dobré. Iste zabudli, nedohliadali, keď dieťa padlo. Ani nám nenapadne uvažovať, že muž možno dieťaťu viac dôveruje a pády v živote považuje sa bežnú súčasť, nie niečo pred čím treba dieťa chrániť. Nerešpektovaný muž sa bude cítiť osamelý a nedocenený. Začne sa prirodzene chrániť. Najprv len stiahnutím a potom aj preferovaním spoločnosti, ktorá ho docení. Čas bude tráviť tam, kde sa cíti byť cenný. V práci, medzi kamarátmi, s milenkou.

Keď sa žena necíti byť milovaná, je menej nehy, intimity a sexu. Ona sa primkne k deťom, tam sa láska získa ľahšie, aj keď to nie je ten typ lásky, po ktorej v uvedenom kontexte túžime. On sa cíti stále viac sám a nepotrebný, a viac sa vzďaľuje. U seba som si to uvedomila v niektorých momentoch, keď mladší syn manželovi niečo hovorí a on nič. Pozerá na telku. Syn trpezlivo niekoľkokrát opakuje a manžel stále nič. Netrpezlivo ho drgnem: „Prosím ťa, môžeš na neho zareagovať?!“, lebo 9 z 10 psychologičiek odporúča reagovať na potreby dieťaťa. Ja ale neviem 100-percentne povedať, že je dobré zareagovať. Skôr nie. Na mladšom totiž vidím aj to, že nevie počkať, kým sa s niekým dorozprávam. Lebo veď načo, keď vždy zareagujem.

Tu a teraz chcem upozorniť na náš podiel zodpovednosti v celej situácii. Konáme tak, že znevažujeme výchovné príspevky a starostlivosť svojich mužov? Robíme si srandičky, chceme aby dosiahli náš level „myslenia na drobnosti“, či ich aj otvorene kritizujeme, resp. priamo odsúvame na vedľajšiu koľaj? Mali by sme si to dvakrát rozmyslieť, lebo výsledkom bude naša samota.

STRÁCAJÚ VŠETCI

Dieťa potrebuje oboch rodičov. Nie teoreticky, ale aj prakticky potrebuje napríklad chodiť špinavé a s čiapkou naopak. Potrebuje aj mužské rozhodovanie, vplyv, vedenie. To je možné len vtedy, keď sa veci dejú v réžii mužov. Že to nie je podľa našich predstáv? Našťastie. Občas nejakú ženu počujem povedať: Veď nakoniec to viem vydržať. Ak to musí vydržať, ešte nič nepochopila. Vydržať znamená, že moje je lepšie ako jeho, ale nejako unesiem, že výchova a starostlivosť nie je dobrá. Omyl. Moja pointa je v tom, že by som nemala vydržať, ale naučiť sa veriť. A tiež akceptovať možnosť, že moja starostlivosť môže byť aj škodlivá a ak muž zasiahne, môžem sa bez diskusie prikloniť k jeho videniu. Bude to presne ten moment, keď sa už mám stiahnuť a dať pokoj. Už nepomáham, ale zaťažujem.

Muži chradnú vo vzťahu, ak sú nerešpektovaní a ženy, ak sa cítia nemilované. Rešpektujme chlapov viac a dostane sa nám väčšej lásky. Často robíme opak. Usmerňujeme (pekne povedané), muži to nazývajú komandovanie. Veľmi citlivo počúvajte komentáre chlapov a nepriame vtipkovanie tohto typu. Okľukou nám dávajú najavo, že je tu napätie a už toho začínajú mať dosť. Ak chceme štrbinu preklenúť a nerozširovať, tak je načase porozmýšľať za koho svojho muža máme. Kým je pre nás, že musí okľukou upozorňovať: Nerešpektuješ ma! A, naopak, muži by mali o svoje miesto v rodine zabojovať a nevzdať sa tak rýchlo. Koniec koncov, za koho svoju ženu máš? Ak ju miluješ, aj sa s ňou pohádaš.

Nenabádam na hádky medzi partnermi. Bolo by fajn, keby neboli. Sú však určite lepšie ako tiché, plazivé odcudzenie. Otec akosi berie do náručia dieťa a žena tiež nejako. Nikdy nezistíme, ako je to lepšie. Netvárme sa, že vieme o deťoch a živote viac ako naši muži. Zostáva nám len začať si navzájom veriť.

Mgr. Viera Lutherová
Balans – poradňa zdravého vývinu

Časopis Dieťa
Foto Shutterstock.com

ZAUJALI VÁS NAŠE ČLÁNKY?
Podporiť nás môžete predplatením časopisu Dieťa tu alebo kúpou časopisu Dieťa vo voľnom predaji.