Dobré dievčatko

Môže sa stať, že ovplyvníte správanie a charakter potomka 3)

Čím som staršia, tým viac si uvedomujem ako na mňa aj na ostatné ženy vplývala výchova „dobrého dievčatka“. Ide o spôsob výchovy, v ktorej sa dievčatá od malička stavajú do role poslušných žien, ktoré sa majú v prvom rade starať o blaho druhých. Nemajú sa hádať, odvrávať, ale opatrovať iných ľudí a automaticky inklinovať k plneniu potrieb ostatných.

Nechcem, aby ste tento článok spájali s feminizmom, ktorý je dnes už synonymom nadávky ako nositeľom svojho pôvodného úmyslu. Skôr sa chcem pozrieť na zúbok tomu, prečo majú ženy tendenciu podriaďovať sa, aj keď nie sú spokojné.

Typicky mužský pohľad na ženské pokolenie vyjadruje veta – ženy nevedia, čo chcú. Muži si myslia, že nevieme vyjadriť svoj nesúhlas, ale nahnevane mlčíme. Nepovieme priamo, kam chceme ísť na večeru, ale potom frfoceme. Urobíme v domácnosti všetko samy, ale sťažujeme sa, že nám nikto nepomáha. Pred vetami ako Rob si čo chceš, Je mi to jedno sa muži majú na pozore a nie neprávom sa stali zdrojom mnohých vtipov o ženskom zmýšľaní.

Je pravda, že mnoho žien nevie vyjadriť svoj hnev, nesúhlas, svoj názor tou adekvátnou formou – hneď a priamo bez vyhrotených emócií. S kolegyňou v práci si nevieme prísť na meno, ale sme k nej milé ako med. Susedu by sme najradšej nikdy nevideli, ale s úsmevom prijmeme jej pozvanie na kávu. Máme potrebu vychádzať s každým, usilujeme sa byť milá za každých okolností, a to aj na úkor vlastnej nespokojnosti. Vidíte sa v tom? Potom ste „dobré dievčatko“.

Dobrým dievčatkám vtesnali myšlienku, že sú (a musia byť) za každých okolností dobré. Neznesú pomyslenie, žeby svojou potrebou obmedzili druhého, alebo žeby, nebodaj, urobili niekoho nespokojného vyjadrením svojho názoru. Učia ich radšej sa podriadiť, odsunúť svoje potreby na druhú koľaj a urobiť druhého človeka šťastným. Keď vyrastú a aspoň sčasti sa osobnosť dobrého dievčatka začne vymykať tejto škatuľke, vznikajú práve už spomenuté situácie a vety – žena nespokojným mlčaním vyjadruje nesúhlas, ale nedokáže priamo povedať, čo ju trápi a vyriešiť to. Sila osobnosti dobrého dievčatka je taká veľká, že uprednostniť seba pred druhým by zbúralo stavebné kamene výchovy, ktoré od detstva budovali rodičia. Pojem dobré dievčatko sa v tomto prípade stal tak silnou charakteristikou ženy, že akékoľvek porušenie tohoto po celý život tak starostlivo budovaného označenia by narušilo celý systém osobnosti. Jednoducho povedané – pohľad na samú seba by sa zrútil, pretože to, čo si žena po celé roky o sebe myslela, by sa razom zrútilo ako domček z karát.

Po celé tie roky si staviame povedomie o svojej osobnosti – aké sme, aké nie sme, podporované vyjadrovaním spoločnosti o našej osobe. A ak by sme v dospelosti zistili, že sme v skutočnosti úplné iné, začínali by sme sa spoznávať kompletne od začiatku. Uvedomujete si, aká je to ťažká a stresujúca práca, zisťovať odpovede na otázku Kto som a čo od života chcem? A hlavne v tridsiatke, štyridsiatke… (to všetko má na svedomí rodičovské zachádzanie s deťmi ako s hlúpymi – rodič povie dieťaťu, čo má dieťa chcieť, kedy to má chcieť, čo potrebuje a kedy to potrebuje. Deti nemajú ako a kedy zistiť, po čom túžia a čo za osobu vlastne sú).

Bohužiaľ, je faktom, že naša spoločnosť je zacyklená, riadi sa stereotypným zmýšľaním. Ženy unavuje nátlak spoločnosti – musia byť skvelé matky, zamestnankyne, manželky, partnerky, navyše so skvelou postavou, účesom, oblečením. Paradoxne sú to ženy, ktoré kritizujú druhé kolegyne zo svojho ženského rodu, ak nedosahujú spomínané méty. Zacyklené koliesko sa neustále točí a v tomto prípade to platí aj pre dobré dievčatká – najväčšmi sa kritizujú ženy, ktoré iné ženy označujú za drzé, asertívne a konkurujúce mužom. Nie je to ženské, vravia.

Viesť našich potomkov k tomu, aby boli slušnými ľuďmi, je skvelé. Viesť ich k tomu na úkor ich vlastných prianí a potrieb im však viac uškodí ako pomôže. Aby ako dospelí ľudia netrpeli, a špeciálne ženy, musíme im ukázať, že empatia a pomoc sú v tomto svete namieste, ale v prvom rade musí človek myslieť na seba. Pre človeka by najdôležitejšou osobou mal byť on sám. Učme deti žiť ich vlastný život, pre ne samé – nie žiť len pre druhých a zabúdať na seba. Pretože nemôžeme rozdávať, ak je naša studňa prázdna. V prvom rade musíme naplniť tú našu.

Mgr. Mária Hanúsková
20. časť seriálu Môže sa stať…
Foto Shutterstock.com

Seriál Môže sa stať…
Detský svet je vnímavý a plný očakávaní. Dospelí, hlavne rodičia, sú pre deti radcami a vzormi. Deti pozorujú ich správanie a vedome či nevedome ho opakujú. Nie je prekvapením, že na tom, akú budú mať deti budúcnosť, ako sa budú cítiť, čo si budú myslieť, na akej úrovni budú mať sebavedomie a sebaúctu, budú mať najväčší podiel ich rodičia. To rodičia majú moc ovplyvniť svoje dieťa. Budete prekvapení, že aj tá najmenšia a pre dospelých možno najnepodstatnejšia reakcia alebo veta môže dieťaťu zmeniť život. Seriál Môže sa stať, opisuje situácie/reakcie/vety rodičov a ich možný dopad na budúcnosť, sebadôveru a sebapoňatie detí.

ZAUJALI VÁS NAŠE ČLÁNKY?
Podporiť nás môžete predplatením časopisu Dieťa tu alebo kúpou časopisu Dieťa vo voľnom predaji.
K predplatnému Dieťaťa získavate ako darček aj špeciál Dojčiatko & batoľa (ktorý si môžete objednať aj samostatne prostredníctvom distributéra tu ).