Ja sám! | Dieťa.sk - Váš sprievodca svetom tehotenstva a rodičovstva

Ja sám!

Ja sám!

Dieťa vychovávame k samostatnosti, zodpovednosti, cieľavedomosti. Prvé prejavy týchto vlastností nám však spočiatku nepripadajú príliš atraktívne. Zvykneme ich nazývať neposlušnosť a tvrdohlavosť.

Za kľúčové obdobie v rozvíjaní samostatnosti psychológovia označujú obdobie okolo 3. roku života. Dieťa sa dožaduje svojich „práv“ aj „slobody“, inokedy sa domáha pozornosti. V tomto období pozorujeme zlepšenie pamäti. Ak si niečo zmyslelo, len tak ľahko, po „bábätkovsky“ na to nezabudne. Pôjde si za svojím, bude sledovať dosiahnutie cieľa a nie je ničím výnimočným, ak svojím snažením vyprovokuje masový škandál. Občas môžu nastať situácie, keď skrátka rezignujeme, nech si robí, čo chce. Máte potom pocit, že váš výchovný systém zlyhal?

„V skutočnosti je to víťazstvo. Nielen pre dieťa, ale aj pre rodičov. Práve takto sa rozvíja samostatnosť, húževnatosť a sila vôle. V podobnom „boji“ si dieťa cibrí umenie rozlišovať emocionálne prvky v komunikácii. Už po niekoľkých konfliktoch bude vedieť, kedy rodičov treba poslúchnuť na prvý raz a kedy môže trvať na svojom. Okrem toho postupne zvláda spracovať svoje túžby a ciele, či voliť priority,“ píše psychologička Svetlana Ievleva.

Chválenie aj kritika

K dôležitým výchovným momentom patrí umenie nepreháňať. Ani chválenie, no ani kritiku. Dokážeme oba prístupy vybalansovať? Časté kritizovanie totiž dieťa odzbrojuje, znižuje ochotu prejaviť aktivitu, keďže postupne sa púšťa do činnosti s očakávaním vlastného neúspechu. Rozvíjaniu samostatnosti však neraz bráni aj prehnané, často neopodstatnené chválenie. V dieťati môže vzbudiť presvedčenie o vlastnej dokonalosti. Ruská psychologička pripomína, že autonómia rastie práve cez pocit určitej menejcennosti a pochopenie, že niekto nás prevyšuje v schopnostiach. Snahu naučiť sa a podporu dospelých dotvára aj prežívanie závisti. Predpoklady pre túto negatívnu emóciu vznikajú prirodzene v sociálnom prostredí. Za učebnicový príklad možno pokladať jednoduché situácie. Napríklad, keď rodič vyzýva dieťa, aby sa o hračku podelilo s kamarátom v parku. Od detí vlastne často žiadame to, čo by sme sami nikdy neurobili. Pre dieťa je jeho hračka, s ktorou sa hrá, majetkom, a to podobne ako pre dospelého auto. Nútenie, aby sa o hračku delilo, môže spustiť negatívne pocity. Medzi nimi i závisť, ak vidí, že iné dieťa sa hrá s jeho hračkou. Takto nastáva rozpor medzi vnútorným prežívaním a rodičovským očakávaním. Dieťa totiž musí spracovať negatívny podnet a zároveň náš predpoklad, že delenie sa o vlastnú hračku mu prinesie radosť. V širšom sociálnom prostredí dieťa vždy bude mať príležitosť vidieť, ako niekto lepšie kreslí, behá alebo číta, má krajšiu hračku alebo oblečenie. So závisťou sa ale musí vyrovnať samo. S ňou spojené emócie musí zažiť aj pochopiť, aby mohlo opäť nadobudnúť rovnováhu. Prežívanie závisti je však zároveň stimulom na zmenu a rozvíjanie schopností. Od nás rodičov závisí, ako podobnú skúsenosť dieťa spracuje a aké benefity z nej vyťaží.

Dana Ljubimovová Miháliková
Foto 123rf.com

 

ZAUJALI VÁS NAŠE ČLÁNKY?
Podporiť nás môžete predplatením časopisu Dieťa tu alebo kúpou časopisu Dieťa vo voľnom predaji.

O autorovi

Podobné články

0 komentárov

Zatiaľ bez komentára!

Môžete byť prvý, kto komentuje tento článok