Črepiny z môjho zrkadla 14)

Hnev II. Maminka plače kvôli tebe!

Situácia:
Dnes je zlý deň. Vonku prší, leje, takže prechádzka sa nekoná. Sama som nervózna, pretože sa mi nedarí. Navyše dcérka je ako parný valec. Behá, všetko zhadzuje, do mačiek drgá, kope, ťahá ich za chvost. K tomu zhodí kvetináč, na podlahe kopa špiny, zeme, rastliny, voda… A keď ju napokon požiadam o pomoc, odmietne a kričí. Vtedy to nevydržím, tak si zakričím aj ja, vybuchnem a rozplačem sa. Príde môj muž, pozrie na mňa, na dcérku a vraví – no, pozri sa, čo si spravila. Maminka teraz plače kvôli tebe!

Čo tým chcem povedať:
Ty si vinná. Mamu si rozplakala, stojíš za jej slzami. Nesprávaš sa príkladne, poslušne, milo, pekne. Nesprávaš sa tak, aby sme sa usmievali, tešili. Si zlá a neposlušná. Ty za to môžeš.

Čo tým hovorím:
Ty nesieš zodpovednosť za emócie svojej matky.

Lepšie pre mňa a pre dcérku:
Nikto nie je zodpovedný za emócie druhých. Sme zodpovední len a len za vlastné emócie. Rovnako tak dcérka a detto ja. Ak plačem, je to moja reakcia na situáciu, ktorú som psychicky nezvládla. Bolo toho na mňa priveľa, nahromadili sa mi emócie zlosti, hnevu, bezmocnosti a pohár pretiekol. Ventilovala som sa plačom. Dostatočne som nevykomunikovala, čo sa práve dialo.

Skúšam analyzovať. Pochmúrny deň a my zamknuté doma – zmenila sa mi nálada. Namiesto toho, aby sme si o tom niečo povedali, mlčím a dusím nervozitu. Aj strach – vyzerá to byť zlý deň, určite sa niečo pokazí, nejako sa nevmestím do kože, niečo by som robila, čo ak nedokážem dcérku zabaviť? Dcérka na to reaguje vlastným spôsobom. Na svoj stav, aj na môj. Hľadá spôsob, ako sa s tým vyrovnať – behá, všetko zhadzuje, ventiluje sa. Kvetináč jej stál v ceste. A ja som jej nevysvetlila, prečo chcem pomôcť, nerešpektovala som jej momentálne odmietnutie – dcérka sa trebárs bála priblížiť k nervóznemu levovi v klietke, prečo kričím a napokon plačem. Myslím si, aká je dcérka nevnímavá. Ale aká som v týchto momentoch ja?

Výsledok: Komunikovať. Rozprávať sa. Vypočuť dcérku. Popísať vlastné emócie. Nájsť tam ten strach, ktorý nahlodáva vnútro. Vypustiť paru ešte skôr, ako vybuchne sopka. Rešpektovať dcérkin spôsob ventilácie a možno ho usmerniť – dať preč kvetináč (naučiť dcérku schovať ho do bezpečia, odsunúť ho z cesty), pustiť mačky von, behať okolo pece spolu s ňou ?, dať dcérku spať, ak za to môže únava…

Dodatok: Ak dcérku obviním, že plačem kvôli nej, dávam jej priveľké bremeno na plecia. S týmto nie je žiadne dieťa schopné sa vyrovnať (my sme?). Keď jej však poviem, že plačem kvôli konkrétnej situácii (rozbil sa môj obľúbený kvetináč, zašpinila sa zem a musím ju čistiť, čo zaberie čas, som smutná, že na seba kričíme), dávam jej šancu, aby si ju sama  vyhodnotila a pochopila, čo môže spraviť nabudúce inak. Toto „bremeno“ je schopná spracovať.

Dodatok č. 2: Platí to aj pre hnev. Nehnevám sa kvôli niekomu, ale kvôli sebe. Môj hnev je len a len o mne, vypovedá o mojich bolestiach, starostiach, strachoch, problémoch, ublíženiach a minulosti.

__________________

(Moje meno je Žaneta. Som mamka takmer štvorročnej dcérky. Mama, prechádzajúca kompletným prerodom osobnosti. Najprv si myslela – kvôli dcérke. No zistila, že rešpektu dcérku nenaučí, pokiaľ sa nenaučí ona rešpektovať samu seba. Sama dcérka jej to neustále ukazuje a pripomína. Lenže – neviem ako vy, pre mňa je rešpekt k sebe samej jedna z najťažších vecí na svete.

Naučiť sa mať rada. Naučiť sa rešpektovať tak, aby som neobmedzovala ľudí vôkol mňa. Zamýšľali ste sa nad tým? Prišla som na to, že tá výchova mi akosi nevychádza podľa predstáv. Prečo? Svet vôkol mňa vrátane dcéry je mojím zrkadlom. Nastavuje mi zrkadlo a vraví, čo robím zle, čo dobre. Kde treba správanie vylepšiť, kde ubrať z plynu, kde naň dupnúť. A teda nie dcéru vychovávať. Ale seba. Seba napraviť. Keď sa totiž stanem tým, čím chcem byť, aby som bola spokojná, stanem sa príkladom. Vzorom. Pre dcéru. Pre manžela. Pre okolie. Pre seba. Konečne. Každý jeden článok sa teda stáva črepinou z tohto zrkadla. Chcem ho poskladať, napraviť a zalepiť. Moje rozbité zrkadlo.

Poznámka: V žiadnom prípade nechcem články titulovať ako všeobecné pravdy, správne veci alebo rady do života. Mojím cieľom je ukázať to, čo chcem naučiť seba a svoju dcéru. Sú to len subjektívne pohľady na vec a vlastné skúsenosti. Nesnažia sa byť správnymi pre každého, iba pre mňa. Každý je totiž iný, individuálny, originálny. Pre každého je správne niečo iné. Každý má iné zrkadlo… A svoj čas, kedy sa doň na seba pozrieť.)

Žaneta
Foto autorka

Sledujte seriál mamy Žanety. Každý týždeň pribúda na www.dieta.sk nová časť.

Predchádzajúca časť seriálu Črepiny z môjho zrkadla 13):
Hnev I.  Krik náš každodenný (o tom, že krik je súčasťou života)

Čítajte aj seriál Alžbetka a jej svet – Z opačného brehu.
Každú stredu pribudne nová časť.