Alžbetka a jej svet – Z opačného brehu 13)

1. novembra 2017 Články , Stĺpček
Alžbetka a jej svet – Z opačného brehu 13)

Šesť Alžbetkiných krokov, ako porozumieť hnevu (alebo Čo všetko sa musíme o hneve naučiť)

2. krok   Hnev nosí rôzne masky

Maminka. Rozhodla som sa, že sa s hnevom troška porozprávam. Budem ho sledovať a zistím, čo je zač. Možno mi to pomôže sa s ním nejako dohodnúť. Zistím, ako naňho. A vieš, ako to dopadlo? Aj on je všelijaký! Tu som ti zostavila zoznam masiek, pod akými sa skrýva. Podarilo sa mi ho nachytať. Poďme sa spolu na uja Hnev pozrieť!

Nenápadný hnev. Tento hnev príde z ničoho nič. Kedy sa mu zachce, bez toho, aby mal dôvod. Alebo má, len nie vždy sa mi podarí ho odhaliť. Napríklad, keď sme sa spolu bláznili, ty si ma naháňala a behali sme spolu po schodoch. Potom som behala okolo pece dookola. Mala som toľko energie! A zrazu, z ničoho nič, som sa na teba pozrela, ako sa smeješ a bum – nahnevala som sa. Zmenila sa mi nálada. Miesto šantenia a naháňania, som tam stála, zronená a chcelo sa mi plakať. Spustila som plecia, hlavu a dobehla som za tebou. Ale nie preto, aby si ma chytila a krútila sa so mnou. Ale aby si ma objala a upokojila, pretože sa mi chcelo plakať.

Nákazlivý hnev. Ten je preskakujúci. Ako baktérie. Keď sa napríklad hneváš. Neviem, čo je za problém, ani prečo zrazu chodíš po dome a blesky ti lietajú z očí. Tvoj hnev je cítiť všade. Vrčíš, odvrkneš mi, keď sa niečo spýtam. Búchaš vecami. Rozprávaš sa so mnou tak, že sa bojím. Cítim už, že aj vo mne sa niečo deje. Dvíha sa to, chce sa mi plakať. Alebo búchať vecami ako ty. A keď príde domov tatko a ty spustíš krik, to už je na mňa priveľa. Kričím teda aj ja. Na teba aj na tatka. Hnevám sa na vás, pretože sa bojím. V tejto búrke sa nemám kam schovať.

Pozornostný hnev. Raz som vytvorila hrad. Z konzerv. Na vrchol som postavila svoje líšky. Tie malinké hračky z kinderka. Stáli tam, dívali sa dokola z výšky. Strašne sa mi to páčilo. A povedala som si, bude aj tebe! Tak som zakričala, aby si sa pozrela. Lenže ty si nemala čas. Vôbec si ma nepočula, tak som zakričala hlasnejšie. Niečo si zamrmlala, asi aby som ťa nerušila, že práve niečo píšeš do škatuľky na elektrinu. Tak som sa hrala ďalej. Postavila som aj koľajnice. A vlak prichádzal, mala si robiť signalizáciu, ináč zrazí auto! Lenže ty si skríkla, aby som bola chvíľu ticho. Tak som zosmutnela. Bála som sa, že ma už nemáš rada. Pristúpila som k tebe a vrazila do teba. Obe sme sa hnevali.

Rušivý hnev. To je taký, keď som sústredená napríklad u babky a robím z plastelíny hadíkov. Ona príde, posadí sa. Super, bude vidieť všetkých hadíkov, ktorých som spravila. Možno mi pomôže spraviť ešte black hada. Lenže babička začne rozprávať a ukazovať mi nejakú bundičku. Mám si ju vyskúšať, nech vie, že mi je dobrá. Že budem pekná. Že je teplá a budem ju nosiť. Nech sa jej ukážem. Lenže ja nechcem, robím predsa hadíkov. Nechcem sa ani pozrieť, že práve v telke hrajú zeleného panáka. Nechcem ani jesť banán alebo zemiak, či čo mi to doniesla. Robím práve hadov! Tak skríknem. A ona zhíkne. A ja sa zľaknem. A rozplačem…

Ohučaný hnev. Je podobný ako tretí. Musím ti ho takto spomenúť, lebo sa mi nepáči. Máme návštevu. Ja viem, že sa mám ísť hrať a nevyrušovať, už sme sa o tom rozprávali. Ale keď tá návšteva je taká zaujímavá. A prišiel aj dedko, s ktorým je zábava. Ale on niečo vysvetľuje, rozhadzuje rukami, asi preberáte niečo vážne. Zapojí sa do toho aj tatko, babka, druhá babka a ty. Môžeš sa rozprávať so mnou a nie so všetkými ostatnými? Môžeš mi aspoň povedať, že je všetko v poriadku? Lebo tá debata začína stúpať. Máte silné hlasy, zdá sa mi, že kričíte. Tak skríknem aj ja a  pootočím ti hlavu ku mne, lebo to napätie nevydržím a hnevám sa na vás!

Tých hnevov je strašne veľa, však? Ešte je hnev cukrový, ten som ti už spomínala, keď zjem veľa sladkého. Na ruke mám napočítané ešte štyri ďalšie masky, ale tie poviem nabudúce. Dôležité je, že to je stále on. Jeden a ten istý. Ak by bol skutočným človekom, bol by ako tatko, ktorý sa so mnou hrá na gekóna a o chvíľu je už had. Ale tatko naozaj nie je ani had, ani gekón. Len ich vie dobre zahrať. Je to stále tatko. A aj hnev bude vždy len hnev. Hoci ho nazývame krikom, vreskotom, škrekotom, zúrivosťou, agresiou. Uf. Je to emócia, ktorá riadi toľko situácií. Alebo ich vytvára, mení. Asi by sme mu to nemali dovoliť, čo povieš?

_______________________________
Volám sa Alžbetka. Mám štyri roky. A nie, nechodím do škôlky. Som neuveriteľne energická, výbušná, netrpezlivá a temperamentná. Neviem síce, čo to všetko znamená, ale presne taká je moja maminka. Ja som len jej zrkadlo. Občas je to s ňou ťažké. Niekedy na mňa kričí, niekedy je smutná, inokedy si poplače. Lebo vyvádzam. Ja si myslím, že si v týchto momentoch len nerozumieme. A keďže maminku ľúbim najviac na svete, rozhodla som sa venovať jej problémom. A pomôcť jej orientovať sa v nich tak, že jej ukážem, ako sa na to všetko dívam ja. Môj pohľad na vec. Rozoberieme si teda všetko pekne po poriadku. A mamka bude zrazu vidieť svet ako ja – jednoducho a pekne.

Alžbetka

Foto DA Alžbetkinej mamky

Alžbetka sa s nami delí o jej pohľad na svet každú stredu.
Prečítajte si aj predchádzajúcu časť seriálu malej Alžbetky:
Alžbetka a jej svet –  Z opačného brehu 12): Šesť Alžbetkiných krokov, ako porozumieť hnevu (alebo Čo všetko sa musíme o hneve naučiť) – 1. krok –  Zoznámte sa, ujo Hnev!

Čítajte aj seriál Črepiny z môjho zrkadla, každú sobotu pribudne nová časť.

Related articles

1 Comment

    Leave a Reply

    Only registered users can comment.