Breastsleeping – laktospánok – nový termín v slovníku mamičiek

Na odbornom sympóziu o detskom spánku, ktoré sa konalo v roku 2019 v Prahe, profesor James McKenna, vedec skúmajúci spánok detí a rodičov, predstavil účastníkom nový termín – breastsleeping (spánok na prsníku), ako zmenu oproti pôvodným termínom co-sleeping (spoločný spánok) a breastfeeding (dojčenie).

Profesor McKenna povedal: „Spánku sa venujem už roky a všetky prieskumy ma opakovane privádzajú k tomu, že učiť bábätko spať celú noc bez prebudenia je najväčší omyl, ktorý naša spoločnosť propaguje. Bábätká jednoducho neboli stvorené na niekoľkohodinový neprerušovaný spánok. To, na čo sú prirodzene stvorené, má jediný vzorec: zobudiť sa, nadojčiť sa a zaspať, zobudiť sa, nadojčiť sa a zaspať atď. Stále riešime, čo je najlepšie pre rodičov, a ako potrebujú čas na seba a svoju nezávislosť. A niekedy tak zabudneme na to, čo je najlepšie pre dieťa. Prerušovaný spánok sa považuje za dôležitý mechanizmus – chráni deti pred potenciálne smrteľnými srdcovými alebo dychovými epizódami, ktoré sa spájajú so syndrómom náhleho úmrtia dojčiat (SIDS).“

Profesor James McKenna je antropológ, za prácu v oblasti spánkového výskumu ho prijali za člena Americkej asociácie pre rozvoj vedy. Je jedným z prvých vedcov, ktorí sa začali zaoberať hĺbkovým výskumom spánku detí a rodičov. Významne sa angažuje ako bojovník proti americkým odporúčaniam oddeleného spánku dieťaťa a matky.

Odborné vysvetlenie termínu breastsleeping („spánok na prsníku – laktospánok“) pochádza z dokumentu J. McKenna a L. T. Gettlera [1], z ktorého vám ponúkame výňatok.

Neexistuje niečo také ako spánok bábätiek, ani nič ako kŕmenie prsníkom (dojčenie), existuje jedine spánok na prsníku (angl. breastsleeping)

Zahŕňajúc evolučnú teóriu a prirodzené selektívne procesy ako silný vysvetľujúci rámec, Mobbs a kol. prehodnocujú model toho, čo teoretik pripútania (vzťahovej výchovy) John Bowlby nazýval optimálnym „prostredím evolučnej prispôsobivosti“, v rámci ktorej sa vyvíjalo dojčenie. Je iróniou, že veľkou slabinou Bowlbyho inak širokospektrálnej formulácie a vysvetlenia „pripútania“ bolo jeho podceňovanie úlohy materského mlieka a dojčenia v etiológii (pozn. prekl.: etiológia je náuka o pôvode a príčinách chorôb). Na to, aby dieťa presvedčilo matku, že má investovať do jeho prežitia, Bowlby zdôraznil iné faktory, a to zvýraznenie atribútov tváre a emocionálne atraktívne, reflexné behaviorálne reakcie dieťaťa, ako je podmaňujúci pohľad alebo ukončenie plaču po upokojení a úsmev dieťaťa.

Mobbs a kol., naopak, pri počiatočných mechanizmoch podporujúcich pripútanie zdôrazňuje absolútnu ústrednú rolu dojčenia a zvlášť volá po nevyhnutnej potrebe jej rozvoja. Mobbs a kol. tvrdí, že novorodenci potrebujú od začiatku neobmedzený a okamžitý kontakt s matkou vrátane spoločného spánku na zabezpečenie maximálneho rozvoja dojčenia. Predpokladajú, že neprítomnosť neobmedzeného kontaktu matka – dieťa od samého začiatku je významnou prekážkou v tom, aby dojčenie trvalo dlhšie ako tri mesiace.

Telo matky – jediné prostredie, ktorému je novorodenec prispôsobený

Prvé prisatie následne naštartuje nielen tvorbu mlieka, ale aj začiatok špecifického zmyslového a signalizačného vzťahu medzi matkou a dieťaťom, a to v najbližších týždňoch pravdepodobne podporí určité smerovanie neurologického rozvoja dieťaťa, vrátane potenciálneho zmarenia nepotrebnej neurónovej regresie podporou zapojenia zmyslov, ktoré zvyšujú hustotu neurónov a zlepšujú prepojenie. Náznaky týchto možností vidíme v nových priekopníckych štúdiách, ktoré ukazujú, že materské mlieko (pozn. prekl. malo by ísť aj o samotné dojčenie) môže uplatniť organizačný účinok pri budovaní „štruktúr“ mozgu primátov významným zvýšením rastu bielej hmoty v porovnaní s dojčatami kŕmenými umelou výživou.

V stávke je, samozrejme, samotné materské mlieko a jeho dostatok, podporované neobmedzeným prístupom k prsníku (nekazené náhradami, cumlíkmi či separáciou pri spánku).

Pre dojčiace matky je naozaj náročné držať svoje bábätká mimo svojej postele, čo sa dá vysvetliť skutočnosťou, že telo matky je jediné prostredie, ktorému je novorodenec prispôsobený. Jej telo (z behaviorálneho i fyziologického pohľadu) neuveriteľne citlivo kontroluje zraniteľné ľudské mláďa. Za predpokladu, že matka v tehotenstve nefajčila a nepila alkohol, je to „pridaná hodnota“. Telo matky určite nie je nehybná smrtiaca zbraň, nad ktorou matka nemá žiadnu kontrolu a na ktoré ani jej dieťa neponúka žiadnu spätnú väzbu.

Toto sa dramaticky líši od stvárnenia kampaní „Bezpečného spánku“ v USA alebo štúdií, na ktorých sa tieto kampane zakladajú, kde sa matky podobajú na neživé drevené valčeky alebo kovové sekáče na mäso.

Čím viac dojčenia, tým viac ochrany

Je známe, že spoločné spanie dvoj- až trojnásobne zvyšuje frekvenciu dojčenia v noci. Dokázal sa aj pozitívny vzťah medzi dlhodobým dojčením a spoločným spaním – jednoznačných výhod vyplývajúcich z tejto praxe je mnoho. Spomeňme napríklad významnú ochranu pred rôznymi detskými chorobami a stavmi (vrátane SIDS) v závislosti od počtu dojčení: čím viac dojčenia, tým viac ochrany.

Dojčenie prináša významné zdravotné výhody aj matkám. Barticková a kol. zistila, že prínosy dlhodobého dojčenia pre matku vôbec nie sú triviálne. Jej údaje ukazujú, že nedostatočne dlhé trvanie dojčenia má v USA za následok ročne takmer 5 000 prípadov rakoviny prsníka, asi 14 000 infarktov a viac ako 50 000 prípadov vysokého krvného tlaku.

Hoci zatiaľ nie je známa priama súvislosť, ako dojčenie chráni bábätká pred SIDS, pripomeňme si, že ľudský novorodenec s iba 24 percentami objemu mozgu oproti mozgu dospelého jedinca je neurologicky najmenej zrelým a najpomalšie sa vyvíjajúcim primátom a jeho fyziologická regulácia a podpora najviac závisí od tela matky. Rodičovská biológia človeka a to, čo z nej vyplýva, pretrváva (a darí sa tomu), odrážajúc historickú selekciu, ktorá sa vzťahuje na naše hyper závislé deti napriek tomu, že západné lekárske organizácie robia všetko, čo je v ich silách, aby odrádzali od biologickej potreby spoločne strávenej noci.

Výstrahy proti spoločnému spánku – ako pred 1000 rokmi…

Bohužiaľ, v západnej spoločnosti nie je otázka, kde majú dojčatá spať, ani dnes o nič ľahšia, ako pred tisíc rokmi, keď katolícka cirkev prostredníctvom pápežského cirkevného vyhlásenia odporučila, aby deti spali vo vlastnej kolíske až do veku troch rokov. Toto rozhodnutie bolo v skutočnosti potrebné vzhľadom na spovede chudobných matiek, ktoré odhalili, že obetovali svoje najmladšie dieťa priľahnutím, aby tak poskytli minimálnu podporu ďalším deťom, a tiež preto, lebo príliš veľa detí zomrelo kvôli opitosti rodičov.

Po sérii epidemiologických štúdií, ktoré ukázali najmä neúmerný počet úmrtí dojčiat z rozdielnych prostredí spoločného spania s porovnateľnými ložnými plochami (napr. pohovky a kreslá, postele pre dospelých), a to najmä medzi nedojčiacimi, chudobnými, politicky a ekonomicky marginalizovanými podskupinami, vydala Americká akadémia pediatrov v roku 2005 odporúčania pre celú populáciu zamerané proti akémukoľvek spoločnému spaniu dieťaťa s rodičmi na spoločnom lôžku. Odporúčania vydali opäť v roku 2011, pričom ich nasledovali ďalšie krajiny s podobnými alebo rovnakými odporúčaniami.

Autori však poukazujú na skutočnosť, že v štúdiách chýbali informácie o kľúčových sociálnych faktoroch, vrátane polohy spánku, používania cumlíka, dojčenia či užívania drog alebo alkoholu, pričom je všeobecne známe, že ovplyvňujú výskyt SIDS. V prípade epidemiologických štúdií je, samozrejme, nanajvýš dôležitá presnosť týchto odpovedí pri určovaní platnosti menovateľa, počtu detí, ktoré spali s rodičmi a žili, čo je zásadný predpoklad pre vytvorenie správnych ukazovateľov. Ako ukazuje Bollovej výskum, ak dieťa začalo spať v postieľke, ale neskôr (napr. po prvom dojčení) ho premiestnili na rodičovské lôžko, rodičia to stále vnímali (a hlásili) tak, že dieťa spalo vo svojej postieľke, pretože tam „malo“ spať.

Až po ďalšom skúmaní a preformulovaní pôvodnej otázky „kde vaše dieťa spalo“, Bollovej výskumný tím skutočne zistil, že až 40 percent z detí, ktorých rodičia pôvodne hlásili, že spali samy vo svojich postieľkach, spali v skutočnosti časť alebo väčšinu noci s rodičmi. Rodičia sa už viac ako desať rokov vystavujú plošným výstrahám proti spoločnému spánku, ktoré šíria autority, vrátane úradu na ochranu detí. V dôsledku toho sa obávajú priznať ich praktiky ohľadom spania detí.

Dojčenie a spoločné spanie sa vzájomne podporujú

Z uvedených dôvodov (okrem iných) táto súčasná, no vskutku už  18-ročná kontroverzia nevykazuje žiadny náznak ústupu. Domnievame sa, že to nie je prekvapujúce vzhľadom na skutočnosť, že väčšina dojčiacich matiek nakoniec skončí pri spoločnom spánku (aspoň občas), a to často nečakane, a že ich bábätká sú zjavne vystavené nízkemu riziku SIDS. V skutočnosti v období prvých troch mesiacov po pôrode mnoho dojčiacich matiek (ak nie väčšina) začne spať spolu s bábätkom (aj keď nie nevyhnutne celú a každú noc), pretože sa to ukázalo ako úspešný prostriedok na riešenie problémov s dojčením.

Spoločný spánok tiež efektívne redukuje nočný plač dojčiat, lepšie sa vyspí matka i dieťa a vďaka tesnejšiemu kontaktu nastáva väčšia emocionálna spokojnosť a pripútanosť. Výskum teda neustále dokazuje, že v západných kultúrach sa dojčenie a spoločné spanie vzájomne podporuje. Samozrejme, toto je i prípad mnohých iných spoločenstiev, v ktorých ani praktikovanie spoločného spania a dojčenia, ani ich vzájomný vzťah nikdy neupadli do nemilosti. Sprievodné účinky spoločného spania sa týkajú jednak vyššieho počtu dojčení za noc a aj dlhšieho času udržania dojčenia, čím podporujú hlavné tvrdenia Mobbsa a kol.

Pripomeňme, že podľa zásad medicíny založenej na dôkazoch sa hypotézy vytvorené na základe epidemiologických údajov majú otestovať predtým, ako sa predložia vo forme odporúčaní v oblasti verejného zdravotníctva. Zahrnutie ďalších dôkazov by mohlo pomôcť uľahčiť nový výskum a umožniť presnejšie hodnotenie prínosov a rizík spojených so spoločným spaním. Domnievame sa, že vynechanie toho, čo iné disciplíny odhalili o faktoroch ovplyvňujúcich spoločné spanie rodiny, vrátane hodnotenia rodičov, ktoré sa týka výhod a rizík spoločného spania, bráni tomu, aby sa veda v otázke spoločného spania stala holistickejšou. Zároveň by takýto interdisciplinárny prístup mohol podnietiť otvorenejší proces, ktorý pozýva rodičov a ďalších vedcov na dialóg o tejto téme. Koniec-koncov, sú to rodičia, kto napokon rozhodne o tom, kde budú deti spať. Snaha o maximálnu účasť na tomto dialógu môže len prospieť rodinám, v ktorých sa rodičia delia s deťmi o svoju posteľ.

Nerušme súlad kŕmenia a spánku

Problémom zdravotníckych inštitúcií podporujúcich zrušenie spoločného spania je v prvom rade štyri až šesť miliónov rokov spánku na prsníku – laktospánku. (Termín „spánok na prsníku – laktospánok“, ktorý navrhujeme, znamená, že dojčiaca matka sa počas spánku delí s dieťaťom o rovnakú alebo priľahlú ložnú plochu, teda ide o spoločné spanie pri absencii všetkých nebezpečných faktorov.) Taký úspešný súlad kŕmenia a spánku od pradávnych čias nebude možné len tak ľahko zrušiť. Stručne povedané, etologické vymedzenie Mobbsa a kol. považujeme za jednoduchý spôsob, v ktorom ľudská neonatálna biológia nachádza vyjadrenie správneho miesta v správny čas. Hovoríme to vo svetle kampaní „Za bezpečný spánok“, ktoré, ako sme už spomínali, sa importujú z USA do celého sveta, a ktoré majú základ v neodbornom odporúčaní zákazu akéhokoľvek spoločného spánku.

Okrem možného oslabenia dojčenia takéto odporúčania bránia rodičom získať prístup k informáciám o minimalizácii rizík spoločného spania v prípade, že sa rodičia rozhodnúť konať tak, ako konajú milióny iných rodičov. Redukcia spoločného spánku na jediný rizikový faktor je sama osebe problematická, pretože je zrejmé, že výsledky závisia od toho, kým a ako presne sa ten istý spoločný spánok praktizuje. Vzhľadom na celú prebiehajúcu polemiku a nedostatok profesionálneho konsenzu, nové zistenia jednej z najúplnejších a vnútorne najucelenejších epidemiologických štúdií SIDS, ktoré sa doteraz vykonali, silne naznačujú, že prístupy na znižovanie nehôd počas spoločného spania majú oveľa väčšiu šancu na dodržiavanie, ako zjednodušujúce, negatívne prístupy.

V tomto kontexte platí, že pre dojčiace matky sa rozhodnutie o spoločnom spaní často ukazuje ako podvedomé a neočakávané. Je to snáď pre nenápadný, ale citeľný posun smerom k prijatiu spoločného spania v západných kultúrach, a to napriek jeho negatívnym lekárskym odporúčaniam a objavuje sa spolu s obnovou dojčenia ako kultúrnej normy.

Stručne povedané, je to preto, že tieto dve aktivity sú tak fyziologicky a behaviorálne prepletené a funkčne vzájomne závislé. Pretože to môže pomôcť vyriešiť stagnujúcu a neproduktívnu diskusiu, navrhujeme zaviesť termín „spánok na prsníku – laktospánok“ ako spôsob na:

• uznanie úlohy, ktorú zohráva trvalý kontakt s matkou pri rozbehu dojčenia;
• uznanie toho, že normálny zdravý ľudský spánok dieťaťa nemožno presne zmerať bez kontextu dojčenia, keďže zmyslová výmena medzi matkou a dieťaťom je zapojená do aktivizovania dojčenia – príjem materského mlieka významne mení dojčenský metabolizmus a materská a dojčenská spánková architektúra vrátane vzorov prebúdzania, ako aj frekvencia dojčenia reflektujú vysoko ucelený systém prispôsobenia;
• uznanie toho, že dojčiaca matka spoločne spiaca s dieťaťom vykazuje značne odlišné behaviorálne a fyziologické vlastnosti oproti matke spoločne spiacej s dieťaťom, ktoré kŕmi z fľaše. Toto treba rozlišovať a dať tomu vlastnú epidemiologickú kategóriu a prínosy pre hodnotenie rizika. Na tento účel ponúkame túto perspektívu.

Preklad Ing. Jana Michálková

Magazín Dieťa
Foto 123rf.com

Poznámka autorky: Pán McKenna mi ešte objasnil pochybnosť, ktorú som mala voči spánku na bruchu, špeciálne na tele matky, nakoľko sa o tom v dokumente nezmieňuje. Tu je jeho vysvetlenie: „Myslím, že máš nejasnosť pri porovnaní dieťaťa ležiaceho bruškom na bruchu svojej matky s dieťaťom ležiacim na bruchu na pevnom lôžku (nie na chrbte). Prvé z nich NIE JE vystavené riziku, zatiaľ čo druhé JE. Spánok na bruchu je nesporne rizikovým faktorom, nesmierne sa pri ňom zvyšuje šanca na SIDS. Ale ležanie dieťaťa bruškom na bruchu človeka, najmä dojčiacej matky, NIE JE riziko ako pri ležaní dieťaťa na pevnom povrchu. Ventrálno-ventrálny (bruškom na bruchu) spánok na hrudi má asi 45 miliónov rokov a je typickou ľudskou primárnou polohou na spanie. Americká akadémia pediatrov jednoducho hádže každý spánok na bruchu do toho istého koša, ale spánok detí na hrudi živých odhodlaných matiek so všestrannou zmyslovou stimuláciou, a to vrátane čuchových podnetov, je biologicky vhodný. Jediným nebezpečenstvom je, že dieťa matke vykĺzne a spadne jej z hrude. To však nie je dosť vysoké riziko, pre ktoré by sa takéto spanie nemalo odporúčať. Dá sa očakávať, že každá matka spí niekedy s dieťaťom na hrudi.“

Zdroj:

James McKenna, Gettler, L.T. There is no such thing as infant sleep, there is no such thing as breastfeeding, there is only breastsleeping, Acta Pædiatrica 2016; 105: 17 – 21

 Prehlásenie: Ing. Jana Michálková, poradkyňa pri dojčení, www.dojčenie.eu, sa venuje poradenstvu pri dojčení od roku 2010, sama dojčila 10 rokov. Neodporúča a odmieta podávanie umelého mlieka, ak sa nevyčerpali iné alternatívy, ako aj používanie umelých náhrad prsníka (cumlík, fľaša, klobúčik). Pri poradenstve sa riadi Medzinárodným kódexom marketingu náhrad materského mlieka a princípmi vzťahovej výchovy. V priemysle detskej umelej výživy nemá žiadne záujmy. Tento článok bol spracovaný bezplatne.

Dieťa č. 2 – 3/2023 je vám k dispozícii vo voľnom predaji na Slovensku alebo si ho môžete predplatiť, a to nielen na Slovensku, ale aj zo zahraničia (poštovné predplatiteľom na Slovensku i v Českej republike hradí redakcia). Ak chcete tlačené Dieťa dostávať domov do schránky alebo ho chcete podarovať svojim blízkym, môžete si ho objednať na www.dieta.sk v oblasti Objednávky. Tu si môžete predplatiť aj prístup k elektronickej verzii Dieťaťa.