Črepiny z môjho zrkadla 89)
Situácia: Ráno sa ponáhľate do práce. Vypijete kávičku, prehltnete posledné sústo raňajok, oblečiete si kabát, do ruky taška, peňaženka, mobil a dôležité – kľúče od auta. Odomknete, nasadnete a môže sa štartovať. Spoliehate sa na svoje auto, odvezie vás do práce, z práce, do obchodu, na dovolenku, do školy, na krúžok, na návštevu, festival… Ak sa inak nedá, aj sa v ňom vyspíte. Staráte sa oň, veď spĺňa toľko úloh, hlavne vám pomáha – spravil život pohodlnejším. Umývate ho, vysávate, čistíte a najmä – chodíte s ním k opravárovi. Ak sa vyznáte, dokážete si s mnohými chybami poradiť aj sami. Minimálne opraviť defekt, vymeniť koleso, olej… Všímate si, ak sa volant krúti ťažšie, ak niečo zahrkoce, ak nesprávne fungujú brzdy, nechce štartovať, chýba mu benzín. Cítite, že niečo nie je v poriadku a ak to neviete riešiť vy, spoliehate sa na autoopravára, automechanika. Počúvate jeho hlas, vrčanie, zvuky, ktoré vydáva, pretože vám pomôžu postrehnúť a diagnostikovať problém. Reagujete naň, pretože viete, že bez neho ste veľakrát stratení – minimálne v prípade auta sa troška sťaží situácia (veď viete, časy autobusov a vlakov, cestovné lístky, drobáky v peňaženke, v lete sa, hádam, dá presedlať aj na bicykel). Pravidelné prehliadky, výmena zimných, letných gúm – to ani nemusím spomínať. Dá sa povedať, že si s autom budujete vzťah, zvykáte si naň. Nie je to hneď domáci maznáčik, ale mnoho rodín aj jednotlivci ho považujú za nevyhnutný životný doplnok. A ak naše deti vyrastú, chcú si zvyčajne čo najskôr spraviť vodičský preukaz a trebárs s autom precestovať celý svet. Aby tak mohli spraviť, učia sa auto spoznať a rozumieť mu. Je tak?
Čo tým chcem povedať: Aby sme sa naučili pracovať s autom, učíme sa mu rozumieť, rovnako aj pravidlám cestnej premávky, ako auto funguje. Učíme sa ho počúvať, riadiť.
Čo tým hovorím: Prečo sa rovnako ako k autu nesprávame k svojmu telu? Prečo sa ho neučíme počúvať? Prečo ho riadime tak, že sa opotrebúva oveľa rýchlejšie? Prečo naše deti neučíme viac mu dôverovať?
Lepšie pre mňa a pre dcérku: Oveľa nevyhnutnejšia súčasť života je naše telo – rovnako ako auto sa odmalička učíme s ním pracovať – učíme sa ho používať, ale ho aj počúvať, diagnostikovať problémy, reagovať na jeho potreby. Naše telo reaguje na mnoho vecí ako z externého tak z interného prostredia. Ak chceme zmanažovať napríklad reakcie tela na emócie, ktoré prežívame, musíme sa poznať a spoznávať. Musíme sebe aj telu rozumieť. Vedieť, kedy povedať dosť, stop, treba vymeniť pneumatiku, opraviť brzdy, nabiť batériu, doplniť benzín aj vypnúť auto, pretože sa míňa baterka. Auto vymeníme za nové ľahko, ak zlyhá alebo s ním pre neopatrnú jazdu či iné chyby havarujeme. A pokojne si za auto dosaďte iné veci, o ktoré sa staráme viac než o svoje telo. Či rovnako neprimerane? Napokon, telo vymeniť nevieme. Aspoň zatiaľ…
Ak sa to naučíme my, naučíme to aj svoje deti. Alebo ich to učme cielene – od momentu, ako zbadáme, že kladú na seba priveľké nároky, prepínajú svoje sily, nedbajú o seba a telo im to zrkadlí napríklad nádchou či nespavosťou.
Mama Žaneta
Foto autorka
Sledujte seriál mamy Žanety. Každý týždeň pribúda v rubrike Stĺpček nová časť.
Čítajte aj seriál Alžbetka a jej svet z opačného brehu.
Každý týždeň pribudne nová časť.
Zatiaľ bez komentára!
Môžete byť prvý, kto komentuje tento článok