♪ Matka miluje bez posudzovania. Dokáže to?

Črepiny z môjho zrkadla 91)

Situácia: Dcérka sa pohádala s tatkom. Chcela niečo, na čo bolo už neskoro, o chvíľu mala ísť spať. Muž odmietol dcérke vyhovieť, no vysvetlil jej situáciu aj svoj pohľad na vec. Dcérka si dupla, no tatkom nepohla. Rozplakala sa. Ja som bola v inej miestnosti a rozhovor som počula. V duchu som súhlasila s mužom. Premýšľala som, ako dcérke vysvetlím, prečo sa udialo, čo sa udialo, ako podržím stranu mužovi a vymenujem logické dôvody. Vedela som, že ak sa dcérka bude chcieť upokojiť, pribehne za mnou. Stalo sa. Zabuchotali jej drobné nôžky na schodoch a dobehla ku mne. Keď som zbadala jej uplakanú tvár, zahryzla som si do jazyka a prehltla som nachystanú prednášku.

Čo tým chcem povedať: Vždy som pokladala za dôležité, aby každý môj postoj, názor, pohľad na vec bol pre kohokoľvek, koho sa to týkalo, z mojej strany dostatočne osvetlený. Aby porozumel dôvodom, ktoré sa mi zdali logické. A vysvetľovali môj postoj.

Čo tým hovorím: Je pekné, že chcem vysvetliť svoj postoj. Ale dôležité je rešpektovať, že aj opačná strana má svoj postoj a k nemu premyslené logické dôvody. Hoci má dcérka päť rokov, vie, čo znamená niečo zdôvodniť, dospela k tomu skúsenosťou, cítením, presvedčením. Ale o to nejde. Ide o to, že dcérka nebežala k tretiemu „postoju“, „názoru“, „pohľadu na vec“. Ona sa jednoducho bežala upokojiť. U-PO-KO-JIŤ. Vyhľadať pokoj. Dcérka k matke. Našla by pokoj pri mojich chystaných slovách? A pri zámere, aký sa za nimi skrýval?

Lepšie pre mňa a pre dcérku: V istom výchovno-nevýchovnom vysielaní raz špeciálna pedagogička, lektorka a učiteľka Katka Králová povedala (počúvam ju veľmi rada), parafrázujem: „Predstavte si, že sa vám stane dopravná nehoda. Viete, že ste spravili chybu, kde ste ju spravili. Ale ste tak rozčúlená, že si potrebujete zavolať. Potrebujete počuť milé slovo, podporu alebo sa len niekomu vyspovedať, vypustiť to napätie, strach, vyrozprávať zážitok a potrebujete, aby si vás niekto vypočul. Zavoláte tomu, koho najviac potrebujete. A namiesto toho, aby si vás len vypočul, podporil, podržal, začne vám vyčítať, čo ste to zasa vyviedli, že ste ho nepočúvali už predtým, prečo ste si nedávali pozor, veď vám také niečo pri vašom jazdení už predpovedal, a tak ďalej. Zavolali by ste znovu???“ (Poprípade by vymenoval logické dôvody, prečo ste nemali šoférovať.) Skúsili by ste niekoho iného?

Ako je možné, že sa deti k nám aj napriek tomuto paradoxu vracajú stále dookola, že nám stále dookola odpúšťajú, že ich to stále neomrzelo? Prečo nám veria? Ja by som si niekedy dala sama výpoveď.

Preto som si zahryzla do jazyka. Dcérka ma objala, ľahla si ku mne, chvíľu ticho ležala, posmrkávala. Potom upokojená vstala, pobozkala ma na líce a odišla sa ďalej s tatkom hrať. Nepotrebovala ani jediné slovo. Porozumela tomu, čo jej tatko vysvetlil. Potrebovala sa zmieriť so situáciou a sama so sebou. Ja som predstavovala pre dcérku ten prístav, kam zakotvila a našla mier. Potom odišla. To je údel matky.

Mama Žaneta
Foto autorka

 

Sledujte seriál mamy Žanety. Každý týždeň pribúda v rubrike Stĺpček nová časť.

Čítajte aj seriál Alžbetka a jej svet z opačného brehu.
Každý týždeň pribudne nová časť.