Črepiny z môjho zrkadla 97)
Situácia: Chodí už vaša dcérka do školy? A čo do škôlky? A ako sa učí váš syn? Hej, ten vyzerá na poriadnu paskudu, ten dieru do sveta nespraví. Učí sa na samé jednotky, o tej ešte budeme počuť. Učí sa doma? To nestačí, nič sa nenaučí. V škole sú predsa učitelia, má tam kolektív… Doma jej nedokážete dať to, čo v škole.
Čo tým chcem povedať: Škola základ života.
Čo tým hovorím: Nielen škola je školou. Život je najdôležitejšou školou.
Lepšie pre mňa a pre dcérku: Jan Mühlfeit, známy český manažér, kouč a mentor, povedal v relácii Trochu inak s Adelou: „Keď deti idú do školy, 90 percent z nich oplýva kreativitou. V desiatich rokoch je už kreatívnych len 30 percent, v pätnástich 15 percent a v dvadsiatich piatich rokoch 5 percent. Vyzerá to tak, že škola ľudský potenciál neodomyká, ale dáva do klietky… Viete, čo povedal Komenský? A to bolo okolo roku 1630 – škola má prebiehať hrou. Keď deťom niečo poviete, zabudnú na to. Keď im to ukážete, zapamätajú si to. Ale keď ich do toho vtiahnete, pochopia to.“
Keď som bola tehotná, často som žartovala – keď sa mi „to“ narodí, ešte nebude vedieť poriadne rozprávať, už bude citovať ústavu. Zákony. Básne slávnych spisovateľov. Keď sa „to“ narodilo, otriaslo to mojimi hodnotami. Prestalo to byť „tým“ a stala sa z „toho“ ONA. Keď rástla, videla som, ako potrebuje neriadene pozorovať okolie a vlastným tempom sa učiť, inšpirovať, tvoriť, aby svet vôkol nej niečím obohatila bez toho, žeby to bol jej vedomý cieľ. Mala by vedieť abecedu? Narátať do dvadsať? Mala by sa začať zaujímať o písané slová? Ako ju primäť naučiť sa toto, tamto – akosi sa mi bridilo do toho čarovného cyklu zasahovať, viesť ho smerom, ktorý určím. A tak som ju ponechala viesť samu seba. Tento zázrak (nie jediný, pozrite všade vôkol seba, koľko tých zázrakov chodí popod vaše okná) jedného dňa sám začal čítať písmenká na plagáte s planétami našej slnečnej sústavy. Jej prvé prečítané slovo bolo – aha, „san“ (sun – slnko). Iný deň spravila nad maľovaného psíka bublinku a vpísala tam, čo všetko hovorí. Ďalší napísala zrkadlovo čísla od jeden do deväť. Prednedávnom ich zrátala dokopy. Keď som jej ukazovala písané písmenká, odmietla ma, aby o niekoľko dní neskôr napísala písaným „aeiu“, „n“. A tak ďalej…
Mohla by som pokračovať donekonečna. Stačilo nechať ju, odtiahnuť ruky a – nie „nič nerobiť“, nevenovať sa, nezaujímať sa, neorganizovať spoločné aktivity, ale čítať, písať, kresliť si pri nej a s ňou, rátať koláče, rozdeľovať pizzu, písať názvy obrázkom a hlavne a predovšetkým – podporiť ju v tom, aby sa pýtala, bola zvedavá a trpezlivo odpovedať na otázky. Zistila som, že otázkami vyriešila množstvo mojich problémov či starostí.
Nehovorím, že škola nie je základ života (alebo áno?). Hovorím, že pre deti sa škola deje každý deň, moment. Ich vlastná škola je najbohatším korytom vedomostí, v ktorom plávajú tak, aby sa neutopili a odvažujú sa ísť do čoraz hlbšej vody bez toho, aby ich niekto iný nútil do nej vstúpiť, hoci sa cítia neisto. Sledujem svoju dcéru a som fascinovaná, akým smerom sa uberá. Vybrala si ho sama. Žeby bola preto taká spokojná?
Mama Žaneta
Foto Tomáš Farkaš
Sledujte seriál mamy Žanety. Každý týždeň pribúda v rubrike Stĺpček nová časť.
Čítajte aj seriál Alžbetka a jej svet z opačného brehu.
Každý týždeň pribudne nová časť.
Zatiaľ bez komentára!
Môžete byť prvý, kto komentuje tento článok