Syndróm vyhorenej babičky | Dieťa.sk - Váš sprievodca svetom tehotenstva a rodičovstva

Syndróm vyhorenej babičky

Syndróm vyhorenej babičky

Starí rodičia musia neraz popracovať na asertivite. Výpomoc s vnúčatami má svoje hranice.

Odborníci aj rodinné tradície vyzývajú starých rodičov, aby sa zapájali do starostlivosti o potomka. Otázne je, dokedy dnešným „babičkám“ a „dedkom“ preladeným na trend aktívneho starnutia vydrží ochota vypomáhať. Mnoho ľudí si odchod do dôchodku spája s vlastným projektom. Možno neplánujú nič svetoborné, ale tešia sa na čas pre seba, na svoje záľuby a najmä na pokoj. Výpomoc s vnúčatami im do tohto obrazu nezapadá.

AKO VYŽMÝKANÝ CITRÓN

Pani Elena leto vníma ako obdobie na doraz. Raz je u nej jedno vnúča, raz druhé, potom všetky tri naraz. Ich rodičia si myslia, že si to užíva, ona cíti únavu a bojuje so stresom. Zakaždým sa zapovie, že to bolo naposledy, vo svojom rozhodnutí však nedokáže byť dôsledná. Zlomia ju prosby, ľahké manipulácie typu „Mami, pozri, ako sú s tebou rady!“ alebo „Veď je to len na týždeň“… Jej manžel sa v tom tak vezie. Pohádajú sa, ale nakoniec mladým ustúpia. „Žijem predstavou, že v septembri bude pokoj. Nebudem variť, upratovať a ani vymýšľať, ako zabaviť vnúčence,“ hovorí pani Elena. Jej deti výpomoc pokladajú za samozrejmosť, dôchodok podvedome spájajú so starostlivosťou o vnúčatá.

„Ak deti nemajú pochopenie, tak je to hlavne ich problém. Starí rodičia si svoju rodičovskú úlohu splnili. Ich výpomoc je skôr výsadou než povinnosťou. Navyše mnoho závisí od vzdialenosti. Ak má niekto babičky ďaleko, život si musí zariadiť bez ich pomoci. Prečo by to nezvládli aj tí, ktorí majú starých rodičov blízko?“ hovorí známy bratislavský psychológ Martin Miler.

VŽDY NAPORÚDZI

Veď sú doma, prečo by ich nemohli postrážiť, myslia si niektorí rodičia malých detí. Babičky a dedkovia však nechcú byť iba k dispozícii. Mnohí chcú tráviť čas úplne inak ako s vnúčaťom na pieskovisku. V niektorých rodinách je spúšťačom pomoci už narodenie prvého dieťaťa. Aj Stano to bral ako samozrejmosť. Jeho žena sa po pôrode cítila unavená. Svokra u nich strávila niekoľko mesiacov. Varila, upratovala, prebaľovala aj kočíkovala. Inak, nebáť sa siahnuť po pomoci po príchode z pôrodnice je ešte stále IN. Nad tým, či je to pochuti novopečeným babičkám a či neprivolia z čírej obavy, aby si nepošramotili vzťah s mladými, sa nik nepozastavuje. „Možnosť povedať nie bez rizika konfliktu závisí od atmosféry v rodine a od okolností. ‚Nie’ a reakcia naň vyzerá inak v prípade riešenia vážneho stavu v rodine, ako je choroba alebo ťažký úraz. Iné je, ak sa rodičia chcú vyvliecť zo svojich povinností a prehodiť ich na starých rodičov. Konfliktom sa niekedy nevyhneme. Každý má právo hájiť svoje hranice a potreby,“ odkazuje psychológ.

ŽIVOT V PODKROVÍ

Viacgeneračné domy postavené s víziou, aby bola rodina pokope, by vedeli rozprávať. Jarka žije od svadby u svokrovcov. Pôvodný plán bol, kým s mužom dostavajú vlastné bývanie. Dom po rokoch konečne stojí, dcéra je ôsmačka, syn piatak a oni už druhý rok váhajú, či sa presťahovať. Deti sú zvyknuté prísť zo školy a obedovať „dole“, to znamená na prízemí, kde bývajú starí rodičia. Keď deti chcú jogurt, automaticky si ho berú z babkinej chladničky, ak potrebujú pomoc, obrátia sa na starých rodičov. Poviete si, maličkosti. Ale práve na nich krachujú rodinné vzťahy. Atmosféra je napätá, zosúladiť dve rodiny je zložité, hádky sú na dennom poriadku. Napriek konfliktom si Jarka s mužom nevedia predstaviť život bez rodičov. Keďže v dome stále niekto bol, po celé roky neriešili, čo s deťmi, keď sú v práci. Zmeškali príležitosť zvládnuť rodičovstvo vlastnými silami. Po presťahovaní ich čaká skúška ohňom, lebo mnoho situácií budú musieť riešiť sami. Vidia však, že starí rodičia nemajú energiu na deti, ani na starostlivosť, ktorú ešte stále poskytujú. O vnúčatá stratili záujem, berú ich ako záťaž navyše.

ČLÁNOK BEŽNEJ RUTINY

Pani Valika cestuje každé ráno do desať kilometrov vzdialeného mestečka. Hovorí, že ide na šichtu. Dcéra sa rozhodla počas materskej pracovať. Jasle neprišli do úvahy a nástup do škôlky odkladá. Pani Valika vie, ako s deťmi, je bývalá učiteľka, no takto s vnučkou trávi už štvrtý rok. Netvrdí, že vzťah s malým dieťaťom ju neobohacuje, ale túži po zmene. „Babičky nezabúdajú na svoje rodičovské zručnosti a ak ich vedia použiť aj pri vnúčatách, nemusí to byť na škodu. Zároveň platí, že starí rodičia už nemajú toľko energie ako za mladi. Je dôležité, aby mysleli na svoj oddych a zdravie,“ pripomína Martin Miler. Pani Valika je vlastne taký nepriznaný pilier mladej rodiny. Jej dcéra najnovšie vyhlásila, že sa cíti byť pripravená na ďalšie dieťa, keďže všetko funguje a vnučka čoskoro pôjde do školy. Potreby a situácia pani Valiky zostávajú bokom.

„Keď nás niekto ignoruje, musíme sa zariadiť bez hľadania pochopenia. Ak starí rodičia nechcú vypomáhať, nie sú povinní vyhovieť len preto, že deti to nechápu. Aby vzťahy v rodine fungovali, ľudia musia počúvať, chápať a rešpektovať jeden druhého,“ prízvukuje psychológ.

ODVRÁTENÁ STRANA

Keď sa Ivane narodili dvojičky, hneď postrehla, že jej mama i svokra sa začali z návštev vykrúcať. O staršieho Matúška sa odrazu nemal kto pretekať. Predsa jedno dieťa, to je ťuťuli sem, muťuli tam, ale k tomu ďalšie dve, to je zaberák. Raz jednu bolelo koleno, druhá mala vybavovačky na úradoch, potom zas opačne. Na počudovanie však Matúško začal nosiť lepšie známky a nabúral varovania detských psychológov o tom, ako príchod súrodencov zvykne zamávať so starším dieťaťom. Odrazu sa cítil ako veľký brat a mame veselo asistoval pri prebaľovaní. Viac detí znamená menej času na všetko, ale dovolávať sa pomoci od rodičov možno označiť za zlyhanie. Koľko minút, hodín, dní sme v živote premrhali? S deťmi je času menej, ale voľakedy by sme neverili, čo všetko sa dá stihnúť, kým sladko spia.

PRITLAČENÍ K MÚRU

Prvé vnúča sprevádza eufória. Tá však upadá úmerne s počtom pribúdajúcich vnúčat. Ako byť v pozícii starého rodiča spravodlivý, rozdeliť pozornosť, stráženie, aby nenastal konflikt v štýle „jej strážiš deti a mne nie“ a zároveň prežiť? „Je to ťažké a veľmi individuálne. Lebo pocit, že jeden dostáva alebo môže viac ako druhý, či tretí, je takmer implicitne obsiahnutý v spolužití súrodencov. Predpokladám, že rodičia si prechádzajú s deťmi túto cestu už počas ich detstva. Túto vedomosť by mohli použiť aj ako starí rodičia. Treba si však uvedomiť, že predstava o existencii absolútnej spravodlivosti je ilúziou,“ odkazuje Martin Miler. Španielska psychologička Lucía Martín zas pripomína potrebu empatie. V senioroch vidí nositeľov kultúry úsilia, obetavosti a vysokej efektívnosti. Zamýšľa sa tiež, ako sa neskôr s rovnakou situáciou vyrovnajú dnešné mamy a otcovia, ktorí starostlivosť o deti presúvajú. Odborníci totiž silne pochybujú, že budú ochotní alebo vôbec schopní poskytovať rovnaké služby, aké dnes čerpajú od svojich rodičov. Až ďalšia generácia bude stáť pred výzvou riešiť veci inak a nanovo experimentovať v tom, ako zladiť rodinný život s pracovným.

EFEKT ĎALŠIEHO RODIČOVSTVA

Prínos medzigeneračného kontaktu starých rodičov a vnúčat je nepopierateľný. Prináša psychické, duchovné obohatenie, popri mládeži seniori pookrejú. Problém nastáva, keď kontakt prehupne do rutiny. Dnešní starí rodičia totiž nežijú predstavou, že na dôchodku sa plne odovzdajú „ďalšiemu rodičovstvu“ a keď, tak určite nie s vnúčatami.☺ Španielsky autor Joaquín Ybarra označuje v knižke „Opatrujú ma starí rodičia“ s podnadpisom „Návod pre kengury 21. storočia“ za falošný stereotyp predstavu, že jediné, po čom túži človek na dôchodku, je starostlivosť o vnukov, ich vodenie do školy, na krúžky, varenie obeda, skrátka suplovanie rodičov. Veľa penzistov dnes žije aktívne. Na dôchodok sa mnohí tešia, no nechajú sa zlomiť prvoplánovými argumentmi a prvou prosbou o pomoc. Roky potom plynú a starí rodičia rezignovane zotrvávajú v zabehnutej rutine.

VYHORENÍ STARÍ RODIČIA

Syndróm vyhorenia si spájame najmä s manažérmi, lekármi, učiteľmi, no môže postihnúť kohokoľvek, a to vrátane ľudí, ktorí sa v rôznej miere prispôsobujú úlohe starých rodičov. Prejavy bývajú rôzne. „Vyhorenie je výsledkom dlhodobého vyčerpávania zdrojov bez adekvátnej regenerácie, ktorá v seniorskom veku býva náročnejšia. Prichádza únava, strata energie, pocit ‚že to nemá zmysel’, poruchy spánku, nechuť vidieť svoje deti, vnúčatá a s tým spojené pocity viny.“ Ako podobným stavom predchádzať?

„Deti musia brať ohľad na rodičov a nepreťažovať ich delegovaním vlastných rodičovských povinností. Starí rodičia zas musia vedieť povedať nie,“ odkazuje Martin Miler.

V „BABIČKOVANÍ“ VEDÚ ŠPANIELI

Štatistiky hovoria, že v rebríčku najochotnejších starých rodičov víťazia Španieli. Ich snaha vypomáhať s vnúčatami práve kulminuje. A je načase, tvrdia psychológovia, lebo premotivované babičky a dedkovia napáchali veľa škody. Vnúčatá sú rozmaznané, ich rodičia spohodlneli. Prieskum o zdraví, starnutí a odchode do dôchodku v Európe (SHARE) z roku 2017, na ktorom sa zúčastnilo dvadsať krajín, potvrdil údaje španielskeho ministerstva zdravotníctva zo štúdie Mayores 2010. Každý štvrtý Španiel sa stará o vnúčatá sedem hodín denne, čiže o dve hodiny viac ako je európsky priemer. Podľa ďalších štúdií sa polovica španielskych starých rodičov stará o vnúčatá denne, počas prázdnin ich má v celodennej opatere 70 percent seniorov. Nadácia jednej farmaceutickej spoločnosti, zameraná na zdravotnú gramotnosť a zlepšenie kvality života zas zistila, že až 59 percent Španielov sa aktívne podieľa na výchove vnúčat.

PSYCHOLÓG MARTIN MILER RADÍ

Poznajte svoje hranice a potreby, jasne ich komunikujte. Ani vy, ani vaše deti nedokážu čítať myšlienky. Ak niečo nechcete robiť, vyslovte to.

■ Negatívna reakcia nie je nikomu príjemná, ale nie je to koniec sveta.

■ Zachovajte si odstup. Narodenie vnúčat vás k výpomoci nezaväzuje.

■ Nie ste povinní vyhovieť každej žiadosti vašich detí.

■ Myslite na svoje zdravie, svoj priestor, záľuby a čas pre seba.


DNEŠNÍ STARÍ RODIČIA:

■ sa do starostlivosti o vnúčatá príliš nehrnú;

■ nemusia byť na „babičkovanie“ pripravení, necítia sa byť takí „starí“;

■ vyznávajú trend pohrať sa a šup k mame. S vnúčatami si chcú užiť len pekné chvíle, rozhádzané hračky, detské výskanie a plač ich zaťažuje;

■ ak sú s vnúčatami menej, majú sklon rozmaznávať ich a dovoliť im viac ako kedysi svojim deťom;

■ nechcú preberať zodpovednosť. Už to raz zažili a napriek tomu, že ide o vnúča, je to „cudzie“ dieťa;

■ poskytujú nám obrovskú výhodu: keď nám deti nestrážia, nezaväzuje nás to, nemusíme pociťovať vďačnosť.

Dana Ljubimovová Miháliková

časopis Dieťa
Ilustrácia 123rf.com

 

ZAUJALI VÁS NAŠE ČLÁNKY?
Podporiť nás môžete predplatením časopisu Dieťa tu alebo kúpou časopisu Dieťa vo voľnom predaji.

 

O autorovi

Podobné články

0 komentárov

Zatiaľ bez komentára!

Môžete byť prvý, kto komentuje tento článok