Striedavá starostlivosť – pre koho je dobrá?

Jonáška raz do škôlky privedie mama, inokedy otec. Jonáško niekedy potrebuje aj celé dopoludnie nato, aby sa začal hrať. Po víkende je obzvlášť náročné odpútať sa od rodiča. Každé dieťa bežne do škôlky vodí a vyzdvihuje ho z nej iný rodič. A po víkende sa mnohým deťom nechce ísť do škôlky, chcú byť radšej doma. Jonáško má dva domovy. Jeden u mamy a ten druhý u otca. Jonáškovi rodičia sa rozišli a neskôr sa rozviedli. Jonáška ľúbia obaja rovnako. Chlapček je v striedavej starostlivosti oboch rodičov. (Meno a okolnosti sme pre zachovanie súkromia zmenili.) Detí rodičov, ktorí spolu nežijú, je stále viac a stále pribúda aj tých, ktoré s batôžtekom putujú od jedného k druhému. O striedavej starostlivosti, jej plusoch a mínusoch sme sa rozprávali so psychologičkou Mgr. Martinou Mózsi.

Martina, máš tri deti – dve z prvého manželstva a najmladšiu z druhého. Pracovala si s deťmi a rodičmi v škôlke, založila si Alma Centrum v Bratislave. Vyštudovala si klasickú psychológiu, absolvovala si výcvik Virginie Satirovej a predprimárnu waldorfskú pedagogiku. Deti, vzťahy, rodina a rodičovstvo sú už dlhodobo ústrednou témou tvojho života. Momentálne žijete s dvomi staršími deťmi v režime striedavej starostlivosti. Táto téma je aktuálna u čoraz väčšieho počtu rodín. Ako vychovávateľka a poradkyňa sa stretávam s otázkami, ako to vplýva na deti, či je to pre ne dobré. Keď som bola malá, o niečom takom, ako je striedavá starostlivosť, som ani nepočula. Deti v rozvedených rodinách žili s jedným z rodičov, spravidla u mamy a k druhému chodili na návštevy. Ako sa to stalo, že dnes je striedavka pomerne rozšírená?

Myslím si, že každá starostlivosť, keď nie je v jednej domácnosti, hoci je aj podelená na osemdesiat a dvadsať percent, je striedavá starostlivosť. Dnes sa hovorí o striedavej starostlivosti ako o novinke. S týmto pojmom sa len vnieslo viac vedomia do toho, že na výchove dieťaťa by sa mali podieľať obaja rodičia. Keď chcú niesť zodpovednosť vo výchove, je na nich, ako to urobia. Neviem presne, kto to bol, či sudcovia, otcovia, štát, že vymyslel, že práve striedavá starostlivosť 50 na 50 by mala byť spravodlivá rovnako pre otca a matku. Som presvedčená, že spravodlivosť neznamená rovnakosť.

Argumenty za striedavú starostlivosť sú, že obaja rodičia majú právo byť s dieťaťom. Zdá sa, že aj dieťa by malo mať právo byť s oboma rodičmi. Ako hľadať spôsob a model vhodný pre konkrétnu rodinu?

Keď sa dvaja partneri rozhodnú, že už nechcú spolu žiť a majú spoločné deti, tak nutne stoja pred otázkou, ako sa o ne naďalej starať. Vnímam tam viacero rovín, viacero uhlov pohľadu, z ktorých sa na to dá pozrieť. Jednak je tam rovina dieťaťa – dieťa potrebuje otca aj mamu, pre svoj zdravý vývin potrebuje zažívať rovnako vzor ženskej a aj mužskej roly. Ďalšia rovina je pohľad rodičov, otca a mamy. A tiež rovina z pohľadu kultúry, zaužívaných modelov správania, očakávaní. A v týchto dvoch rovinách je teraz ten chaos – veľmi veľa možností, ako to urobiť.

V prvom rade treba veľmi citlivo vnímať, ako sa starať o deti. Tak ako nie je dobre paušálne prisudzovať deti matke a otec je účastný na výchove iba každý druhý víkend, prípadne pár dní v týždni, tiež nie je dobre paušálne prisudzovať striedavú starostlivosť, keď o ňu rodič požiada. Ako nájsť ten správny model striedavky, vhodný rytmus striedania sa v starostlivosti, to je veľká téma. Určite sa treba pozerať na konkrétnu rodinu. Dôležité faktory pri tom sú vek dieťaťa, ochota a schopnosť rodičov komunikovať a vychádzať si v ústrety pre dobro dieťaťa. Doterajšie vzťahové väzby dieťaťa, jeho duševné dispozície a aktuálne vývinové potreby Toto všetko treba zohľadňovať a priebežne aktualizovať pri akejkoľvek forme starostlivosti o dieťa po rozchode/rozvode rodičov, aj keď je dieťa formálne, rozhodnutím súdu zverené do výchovy jedného z rodičov.

Niekde v Latinskej Amerike je vraj kmeň, kde existuje pravidlo, že ak sa muž so ženou ako s prvým partnerom vezmú a majú spolu deti, tak s týmto partnerom žije do konca života, aj keď majú deti s niekým iným. O deti sa starajú s partnermi, ktorých si vzali ako prvých, bez ohľadu na to, s kým majú ďalšie deti. V našej, európskej kultúre je to inak a súčasnosť prináša nové výzvy a otázky. Otvárajú sa nové témy, napríklad vhodnosť výchovy homosexuálnymi pármi alebo výchova v rodinách, kde chýba mužský či ženský vzor, kde je iba jeden rodič. Pretože staré pravidlá, ktoré hovorili, že súd má prideliť dieťa matke, už nefungujú. A jeden z dôvodov, prečo nefungujú, je, že aj muži chcú byť viac účastní na výchove detí, začínajú si uvedomovať svoju dôležitosť pri výchove. Keď sa vrátime k tomu páru, ktorý sa rozhodol ísť od seba, tak si obidvaja musia položiť otázku, či sa chcú starať o dieťa. A ak obaja povedia áno, tak musia nájsť spôsob, ako sa oň postarajú. Myslím, si že spoločnosť sa vyvíja tak, ako sa mení jednotlivec.

Najzraniteľnejším členom rodiny je dieťa. Nemá fyzické, duševné a ani mentálne kapacity sa o seba postarať, robiť rozhodnutia, ani preberať zodpovednosť. Nemali by byť potreby dieťaťa prvoradé pri dohadovaní sa rodičov, ako sa budú oň starať?

Určite. My dospelí sa na to pozeráme iba zo svojho uhlu pohľadu, čo je v poriadku. Veď iný uhol pohľadu máme iba ťažko po ruke, resp. musíme sa oň vedome snažiť. Teraz spravím také extrémne prirovnanie, tak ako si dospelák nevie predstaviť, aké by to bolo, keby bol celý od bahna a mal ruky plné dážďoviek a chrobákov, tak si nevie predstaviť, aké výživné to môže byť pre dieťa, zažívať otca a aj mamu. Je to niečo, čo dieťa potrebuje pre svoj vývin. O tom som veľmi hlboko presvedčená, samozrejme za podmienky, že je to pre dieťa bezpečné. My dospelí sme tu nato, aby sme sa starali o dieťa a nie, aby sa dieťa staralo o dospelých. Potrebujeme si uvedomiť význam a dopad zdravých vzťahov a väzieb na vývin dieťaťa a dopad toho, keď sa neudejú. Bez toho nebudeme schopní spraviť dobrú striedavú starostlivosť.

Čo ak v primárnej rodine reálne chýba ženská alebo mužská postava? Rodič ovdovel alebo ten druhý nie je spôsobilý starať sa o dieťa, nie je to bezpečné, je dlhodobo odcestovaný a podobne. Ako môže potom dieťa zažívať to, čo opisuješ, že bude mať otca aj mamu?

Áno, sú aj také rodiny. A možno očakávať, že ich bude stále viac. Hovorí sa o kríze rodiny, dospelí už nechcú ostať v spoločnej domácnosti iba kvôli deťom. Keby sme sa nepozerali iba na to, kde deti spia, keby sa reálne zrátal čas, ktorý dieťa trávi s dospelými, možno by sme zistili, že dieťa je veľa bdelého času u babky, kamarátov, na krúžkoch. Ak by dieťa mohlo tráviť čas s ľuďmi, ktorí ho milujú a chcú s ním byť a vytvoriť preň bezpečné miesto, začleniť ho do svojho života, mohli by mu tak vyživiť a dosýtiť potreby, ktoré jeden rodič sám nemôže a nedokáže naplniť. Keď v rodine nie je napríklad funkčný otec, možno sa nájde strýko, sused, kamarát, tréner, skrátka nejaký muž, u ktorého dieťa môže zažiť otcovskú rolu a lásku. Pritom nie je kľúčová kvantita, ale kvalita vzťahu.

To, čo si pamätáme z detstva, bolo láskyplné prijatie a spoločné zážitky, ktorých nakoniec vôbec nemusí byť strašne veľa a ani nemusia byť neviem aké exotické. Skôr naopak.

Neviem si predstaviť, že by som mala každý týždeň alebo každé 3 až 4 dni, dokonca možno každý deň ísť „domov“ niekam inam. Cítila by som sa vykorenená a neisto. Bolo by pre mňa vyčerpávajúce nemať svoje stabilné miesto na život, napríklad keď cestujem kvôli práci a spím na rôznych miestach, cítim, ako ma to oslabuje. Čo si myslíš, ako toto prežívajú deti, hlavne tie malé, ktoré čerpajú sily a oporu z prostredia a stability? Zo skúsenosti z praxe vidím, že prechody bývajú často veľmi ťažké. Dieťa si prenáša svoj batôžtek s vecami, ako jedinú stabilnú vec vo svojom živote.

Práve si pomenovala jeden veľmi dôležitý faktor a tým je dĺžka pobytu u rodiča. Zo skúseností viem, že čím kratšie sme spolu, tým je to náročnejšie v tom, že sa musím prepínať z toho, že deti sú so mnou a nie sú so mnou. Nie je to ľahké ani pre mňa. A to som dospelá a viem si to uvedomovať, čo sa deje a pracovať s tým. Obvykle to trvá tak dva až tri dni, kým sa takpovediac zladíme. Podobne ako v práci po víkende. Myslím si, že taký pondelok až utorok ľuďom trvá, kým sa naladia na prácu, no a v stredu a vo štvrtok je to už zase pohoda. Ak sa teda bavíme o tom, čo deťom pomáha, tak je to jednoznačne pravidelný rytmus v striedaní, ideálne je, aby bol čo najrigidnejší a aby v ňom bolo čo najmenej výnimiek. Povedala by som, že platí také pravidlo: čím menšie dieťa, tým rigidnejší systém striedavky. To, čo možno nie je vidieť za tým, keď vidíš deti s batôžtekom, keď majú ťažké prechody, nemusí byť tým, že rodičia majú striedavú starostlivosť, ale tým, akú ju majú. Ako sa im darí a nedarí komunikovať, ako majú vychytané prechody alebo ako majú vnútorne spracované to, že majú striedavku. Toto sú veci, ktoré idú pod povrchom a majú dopad na to, ako to dieťa zvláda a prežíva. Pre to, aby dieťa zvládalo striedavú starostlivosť čo najlepšie, možno spraviť veľa dobrého. Máme napríklad aj na facebooku skupinu Láskavá striedavka, kde sa dá diskutovať a žiť touto témou aj v širšom kruhu.

Veľa ľudí to prirovnáva k chodeniu s batôžtekom, že dieťa nemá svoj domov. Koľkí z nás máme aj chalupu aj byt a vieme si urobiť tú domovinku aj doma, aj na chalupe. Nie je to také, ako keď idem s batohom z jedného hotela do druhého. Myslím, že toto nie je správny pohľad na striedavú starostlivosť. Tá má byť o tom, že vytvorím dieťaťu miesto, kde sa cíti byť milované, kde je v bezpečí a takýchto miest môže byť na svete veľa. Hurá, konečne to nie je len matka, ktorá to všetko vytvára doma, ale aj otec, ktorý toto chce vytvárať.

Africké príslovie hovorí, že „na výchovu dieťaťa je potrebná celá dedina“. Niekedy je jediné stretnutie s človekom určujúce pre náš život, rast, zdravie. Čo by si ešte chcela odkázať nám, rodičom?

Nemali by sme zabúdať, že máme mať radosť z toho, keď je dieťaťu dobre aj u druhého rodiča. Mali by sme sa tešiť z toho, že je tu na svete pre naše dieťa niekto, kto ho miluje a je ochotný preň konať. Nemali by sme zabúdať na to, že my sme dieťa nestvorili a nepatrí nám. Sme tu nato, aby sme sa do dospelosti oň starali, to je všetko. Dieťa má svoj život a svoj osud, s ktorým prišlo cez nás na svet. A že je oveľa dôležitejší vzťah dieťaťa s mamou alebo s otcom, ako to, ako trávia čas. Aj keď mám iné predstavy o tom, čo je správne, je dôležité, aby dieťa malo dobrý vzťah s tým druhým rodičom. To je to, čo si nesie do života ďalej, nie to, čo malo oblečené alebo to, akú zmrzlinu sme mu dopriali.

S poďakovaním za rozhovor

Blanka Lichtnerová

Foto 123rf.com

ZAUJALI VÁS NAŠE ČLÁNKY?
Podporiť nás môžete predplatením časopisu Dieťa tu alebo kúpou časopisu Dieťa vo voľnom predaji.