Ani mama, ani svokra, ani opatrovateľky. S výchovou trojčiat ruskej psychologičke Natálii Popovej pomáha pravidlo: rešpektovať vývojové etapy bez umelého predlžovania. Necháme sa inšpirovať?
Každé dieťa predstavuje svet s vlastnými zákonitosťami. Ak ho budeme podriaďovať sebe, prispôsobovať si ho, potlačíme jeho individualitu. Nuž, a to je vlastne odpoveď na otázku, prečo z niektorých detí vyrastajú sebavedomí a z iných zas zakomplexovaní jedinci. Natália Popova, psychologička, mama jedenásťročnej dcéry a trojročných trojčiat radí rešpektovať fázy vývinu s vedomím, že každá z nich plynule prebieha do ďalšej. Vystríha pred ich predlžovaním, ku ktorému sa my mamy utiekame podvedome, ale aj z pohodlnosti či netrpezlivosti. Veď komu sa chce čakať, kým si dieťa pozbiera hračky, obuje topánky, pozapína gombíky. Áno, je ľahšie urobiť to namiesto neho. Otázne je dokedy. Ruská psychologička hovorí, že po narodení trojčiat im zasvätila prvé mesiace, a približne po roku ich učila zvyknúť si, že mama aj odchádza. Aby sa zas vrátila a bola s nimi. „Najdôležitejšou úlohou v tomto období je zdravá symbióza, emocionálny kontakt a postupné oddeľovanie,“ píše. V ďalšom období je dôležité naučiť dieťa správne prežívať emócie. „Dieťa nemá kapacitu na prežívanie silných emócií, frustráciu prežíva cez plač. Našou úlohou je naučiť ho rozpoznávať, čo prežíva a ako narábať s emóciami.“
Náhľad do detstva
Sondovanie vlastného detstva a realistické zhodnotenie výsledku výchovy, ktorým sme dnes my sami, nebýva jednoduché. Niekedy vnímame viac plusov, inokedy prevažujú mínusy. Áno, vychovávali nás inak. Natália tvrdí, že stačí dieťa prijať také, aké je v každom vývinovom období, a zároveň nežiadať od neho viac, ako môže v danej etape zvládnuť. Touto cestou postupne získava predstavu o sebe samom a vyrastá s pocitom sebahodnoty. Jedným z krokov je pozerať sa na svoje dieťa ako na osobitého človeka, nevnímať ho ako svoju kópiu, ale ako jedinca, ktorý sa od nás odlišuje. To znamená, že neplače „náročky“, aby robilo naschvál, ale preto, lebo je v období, keď sa deti takto prejavujú. V detstve sa formuje ľudský charakter aj modely správania, ktoré používame v budúcnosti. Ak deťom budeme všemožne brániť v typických prejavoch primeraných veku, potlačené formy správania si „odložia“ na neskôr a „vytiahnu“ ich v dospelosti, tvrdí Ruska.
„Často sa ma pýtajú, ako treba správne reagovať na detské záchvaty plaču. Moja odpoveď znie: Pokojne. Najhlavnejšie je uvedomiť si, že to je normálne. Pri detských rozmaroch sa motivujem takto: Hysterické záchvaty u trojročného sú normálne. To pominie. Nenormálne je, ak máva niekto hysterické záchvaty v tridsiatke,“ píše.
Absolútne tabu
Fyzické tresty, zvyšovanie hlasu a pocit viny, že nie som dobrá mama, považuje Natália za najzhubnejšie prvky vo výchove. Láskou a starostlivosťou dieťaťu dávame dôkaz, že je pre nás dôležité a potrebujeme ho. Ľubovoľné prejavy násilia ho oberajú o životnú istotu. „Ak na dieťa kričíme, neprestane nás ľúbiť. Prestane ľúbiť seba.“ S pocitom viny je to ešte o niečo zložitejšie. Máme pocit, že zlyhávame pravidelne, alebo že pri prvom dieťati sme sa dopustili mnohých omylov. „Mozog sa riadi prítomnosťou. Naše minulé chyby, kvôli ktorým sa trápime, vníma ako aktuálny problém. Pocit viny preto vyžaduje mnoho energie. Detská psychika sa však zadaptuje, ak vedome zmeníme svoje správanie pri výchove. Preto: odpusťme si. Ponechajme si právo na slobodu a právo na omyly aj v budúcnosti. Sme živí ľudia!“
Dana Ljubimovová Miháliková
Foto 123rf.com
ZAUJALI VÁS NAŠE ČLÁNKY?
Podporiť nás môžete predplatením časopisu Dieťa tu alebo kúpou časopisu Dieťa vo voľnom predaji.
Zatiaľ bez komentára!
Môžete byť prvý, kto komentuje tento článok