Osobnosť na pieskovisku

12. augusta 2016 Články , Názory a skúsenosti
Osobnosť na pieskovisku

Vraj Slovensku chýbajú osobnosti. Odkedy som na rodičovskej dovolenke, vidím osobnosti na každom kroku. Najčastejšie ich stretávam na detskom ihrisku…

Keď nejaké dieťa robí druhým zle, berie hračky, hádže do detí kamene či piesok, tak sa od jeho mamy dozviem, že „on je taká osobnosť“.

Nedá si povedať, neposlúcha. Môžete ho aj zmlátiť, nič. Môžete naň nakričať, nič. Môžete mu nadávať, nič. On proste robí len to, čo chce. Mamička sa zatvári bezradne, vraj robí, čo môže. Figu drevenú! Vidím pred sebou mäkkú matku, ktorá nevychováva, a dieťa, ktoré jej skáče po hlave – a tak aj druhým, deťom, ale i dospelým. Dieťa, ktoré nemá žiadne hranice. Päťdesiatkrát mama povie: „Prestaň robiť deťom zle, lebo pôjdeme domov.“ A vzápätí si päťdesiatkrát sadne na lavičku k nejakému časopisu alebo pokračuje v telefonáte s kamarátkou. Nemá to záujem riešiť. Chce, aby jej dieťa dalo pokoj, nech sa hrá – hoci aj tak, že sype piesok na hlavu druhým deťom, ale najmä nech ona má pokoj. Tomuto naozaj nerozumiem. Vari si takéto mamy vôbec neuvedomujú, že v puberte si s takýmto výrastkom už neporadia a ich ne-výchova sa obráti v prvom rade proti nim?

Viem, že tie deti sa nenarodili zlé. Len skúšajú, kam môžu zájsť. A možno sa nudia, keď sa im dospelí nevenujú a snažia sa takto pritiahnuť ich pozornosť. Alebo závidia deťom, s ktorými sa mama v piesku hrá, kým ony sa cítia opustené. Neraz sa mi stalo, že som takúto „osobnosť“ spražila pohľadom, alebo jednoduchou dôraznou vetou: „Ak sa nevieš pekne hrať, okamžite od nás odíď!“ Dieťa bez slova poslúchlo a viac už mojim deťom zle nerobilo.

Raz sme so synom stavali veľký pieskový hrad. Asi 3-ročný chlapček nám neustále bral veci, rozhadzoval piesok a kamene, snažil sa niečo zbúrať. Povedala som mu, že buď bude hrad stavať s nami, alebo nech vypadne z pieskoviska, keď sa nevie správať. Jeho mama ustrnula na lavičke, chvíľu som mala pocit, že mi chce niečo nepekné povedať. Potom vytiahla z kabelky cukríky a volala syna k sebe. On však na jej „poď ku mne“ s prehľadom kašľal. Aj na cukríky. Postával pri nás a díval sa. Čoskoro si sadol do piesku a začal sa pri nás hrať. Najskôr len sám. Sám pre seba si čosi hovoril, potom už začal nadväzovať konverzáciu. Nakoniec sme spoločne stavali hrad vyše hodiny. Náhoda? Možno… V každom prípade si myslím, že dieťa, ktoré je neposlušné, tvrdohlavé, nevychované, drzé či zlomyseľné, rozhodne nie je osobnosť. Je to „spratek“ (ako hovorievala moja babka), ktorý potrebuje hranice. Potrebuje rodičovskú lásku – lenže nie opičiu, ale skutočnú, ktorá miluje i vychováva zároveň. Možno si teraz poviete, že som príliš múdra. Viem, cudzie deti sa vychovávajú najľahšie. 🙂 Ale ja som už jedoducho alergická na vyjadrenie typu „on je taká osobnosť, že si nedá povedať a nič s ním nepohne“. Osobnosť je predsa niekto úplne iný. Nie neposlušné dieťa.

Andrea z Bratislavy
Dieťa

Foto Shutterstock

 

Related articles

0 Comments

No Comments Yet!

You can be first to comment this post!