Nevie, a najmä sa nechce hrať

12. augusta 2016 Články , Výchova
Nevie, a najmä sa nechce hrať

„Mám 3,5-ročnú dcéru, ktorá sa nevie a myslím, že ani nechce hrať. Žiadna hra ju dlho nebaví.

Keď ma volá, aby som sa s ňou išla hrať, tak ona si sadne na stoličku a pozerá sa, ako sa ja hrám, bez toho aby sa ku mne pridala, takže si niekedy pripadám ako malé dieťa… Nevie si vymyslieť, alebo nechce, žiadnu hru, ktorá by ju bavila.

Som s ňou na predĺženej materskej dovolenke a do škôlky chodí len na 4 hodiny. A to je ďalší problém. Občas ide do škôlky bez problémov, inokedy sa hádže o zem, že ona nejde. Chodí tam s ňou aj kamarátkina dcéra, ktorú pozná odmalička, a mne pripadá, že je na ňu strašne naviazaná a s nikým iným sa nechce hrať, len s ňou. A pritom, keď ideme do mesta a dám ju do detského kútika, bez problémov sa zoznamuje. Čo sa týka hrania v škôlke, tak ako-tak sa zahrá, no len čo robia niečo iné, napríklad grafomotoriku, tak vraj odmieta spolupracovať a kričí na učiteľky, že ich neľúbi a ona už do škôlky nepôjde. Odmieta robiť to, čo jej povedia, a doma máme to isté.

Ďalšia vec – príde k nám babka a dedko, posiela ich preč, že ona ich neľúbi. A keď sa jej niečo spýtajú, tak neodpovie, nepozdraví. Pritom, keď bola menšia, každého zdravila. Neustále by pozerala len televíziu a rozprávky.

Tiež sa strašne všetkého bojí. Zaspáva vo vlastnej izbe, ale pri televízii, a keď počuje nejaké klopanie alebo niečo, už sa aj pýta, čo to bolo, kto to bol a už sa trasie… Mám vyhľadať odbornú pomoc, či je to klasické obdobie vzdoru alebo čo?“
čitateľka

Vo vašom liste je viacero otázok týkajúcich sa správania vašej dcérky. Ak by som mala byť veľmi stručná, tak by som povedala, že opisujete jedno bežné 3,5-ročné dieťa. Asi by sme ťažko hľadali dieťa, ktoré by každý deň chcelo ísť do škôlky, ktoré by vždy pozdravilo a urobilo, čo sa mu povie. Čím nechcem zľahčovať to, čo hovoríte, naopak, vidím, že si robíte starosti, len niekedy možno máme aj nereálne očakávania a sme zaskočení, že to nejde tak hladko. Pravda tiež je, že každý rodič takéhoto malého dieťaťa si občas nevie rady. Jednoducho, nás nikto neučil vychovávať deti, učíme sa to vlastne „za pochodu“ a niekedy je toho priveľa. A obdobie okolo tretieho roku života dieťaťa je pre rodičov jedným z najzáťažovejších.

Ako opisujete chodenie do škôlky, je to primerané – niekedy to ide lepšie, niekedy horšie. Aj to, že dieťa máva skôr len jedného kamaráta či kamarátku, je obvyklé. Ak niektoré činnosti dcérka v škôlke odmieta, s tým môžete urobiť iba to, že ich budete skúšať aj doma, bez nátlaku, na chvíľočku si zoberiete pastelky a urobíte zopár čiar, aby sa v týchto činnostiach cítila istejšia.

Rozmýšľam, prečo vaša dcéra používa slovné spojenie „neľúbim ťa“ ako vysvetlenie, prečo nechce niečo urobiť. Ak to tak zvyknete používať vy, tak to skúste nahradiť skôr vyjadrením „to sa nerobí, to nie je správne, to sa mi nepáči“, keď chcete vyjadriť nesúhlas s nejakým správaním. Láska za odmenu dieťa zneisťuje a k dobrému správaniu dlhodobo zvyčajne nevedie.

Význam toho, čo znamená niekoho pozdraviť, dieťa sa v tomto veku iba učí, môžeme mu to pripomínať – „babka s dedkom ti povedali ahoj, aj my ich pozdravíme“, bez výčitiek, bez hrozieb. Netreba však očakávať, že dieťa musí výskať radosťou, keď prídu starí rodičia. Možno má takéto situácie spojené skôr s tým, že vtedy stráca pozornosť rodičov, pretože sa budú venovať im, možno dokonca s tým, že mama odchádza, lebo babka prišla varovať, alebo nevie odpovedať na otázky starých rodičov, alebo ich je aj priveľa… Skúste skôr ponechať iniciatívu na dieťati, ako bude chcieť byť v kontakte so starými rodičmi, vtedy sa väčšinou deti tešia z ich prítomnosti.

Ak sa dcéra bojí zaspávať vo svojej izbe, pravdepodobne nie je ešte zrelá na to, aby chodila spať sama. Televízia jej síce pomáha ako-tak pripútať pozornosť a odviesť od úzkostných myšlienok, ale vhodnejšia by bola prítomnosť rodiča, ktorý je zárukou bezpečia, upokojenia, pričom stačí, ak hoci len sedí pri dieťati. Toto by bolo dobré aj z dôvodu obmedzenia televízie  v jej živote, keďže ste spomínali, že neustále chce pozerať len rozprávky.

A pokiaľ ide o to, že dcérka sa nechce, či nevie hrať, najskôr by som povedala – netreba očakávať, že sa bude hrať dlho. Deti vo veku vašej dcéry nemajú vyhranené záujmy, nevedia sa dlho sústrediť na jednu činnosť, preto často činnosti striedajú. V jej veku sa to dokonca môže rátať na minúty. Niekedy je ťažké prísť na to, čo dieťa najviac zaujíma. Niektoré deti sú spokojné vonku, keď sú v pohybe – doma im možno dať hojdačku do chodby alebo matrace na skákanie.

Často sa stáva, že deťom neumožňujeme experimentovať, lebo nám tak narobia neporiadok, pritom ony sa najviac naučia a zabavia napríklad pri prelievaní vody, presypávaní vecí, rozmotávaní, trhaní, strihaní a podobných aktivitách. Môžete dcérku zároveň prizývať k činnostiam, ktoré robíte vy – vaľkaniu a vykrajovaniu cesta, zametaniu podlahy, vyberaniu bielizne z práčky. Hoci je to pomalšie s jej „pomocou“, dieťa sa pritom aj zabaví, aj naučí.

Takisto môžete skúsiť dať dcérke na výber z dvoch možností, keď sama nevie na nič prísť. Napríklad – „chceš sa hrať s plastelínou alebo s bábikami“? Keď povie, že s bábikami, zase sa spýtajte: „Budeme ich prezliekať alebo kŕmiť?“ a tak podobne.

Mgr. Miroslava Kumančíková
Dieťa

Foto Shutterstock

Related articles

0 Comments

No Comments Yet!

You can be first to comment this post!