Oddeľme zrno od pliev

11. augusta 2017 Články , Stĺpček
Oddeľme zrno od pliev

Už je po žatve. A nás, moderných ľudí akoby sa to ani netýkalo. Čo tam po žatve! Sme vylúčení z toho životodarného kolobehu siatia a zberania úrody. Jej uskladnenia a prípravy „chleba nášho každodenného“. Chodíme si poň do obchodu, prichádza k nám hotový. Náš životný štýl nás oddelil od životodarného kolobehu, ktorý bol kedysi v rodinách úplne prirodzený a bol ešte nedávno súčasťou životov našich predkov. Civilizačný valec všetko melie. Aj naše deti…

Mala som to šťastie, že som vyrastala v rodine, kde starí rodičia z oboch strán si vlastnými rukami dorábali „chlieb svoj každodenný“. Tak som ako malé dievča vídala dedka dojiť kravky a spolu s babičkou som mútila maslo. Vnímala som, že dobrý hospodár miluje všetko, čo je mu zverené. Statok i hydinu, stromy i klasy na poli. Pamätám si z detstva atmosféru pri žatve. Ešte dnes cítim tú intenzívnu vôňu, keď sa v úmornej horúčave zväzovali klasy do snopov, v mysli sa mi vynára hukot mláťačky oddeľujúcej zrno od pliev. Ešte dnes počujem, ako hrká mak v makovičkách, ktoré sa sušili u starkých na povale. Bolo to všetko také skutočné. A dnes, v tomto virtuálnom svete, už až neuveriteľné. A predsa sa to stále deje. Obilie stále dozrieva na poliach, maslo i dnes možno mútiť v múteniciach našich prababičiek i dnes hrká mak v makovičkách. Akoby nás pozýval, aby sme našim deťom umožnili vyskúšať to, čím sa kedysi bežne žilo. Aby sme ich zachránili pred neľútostným civilizačným valcom, ktorý im kradne nielen fyzické telo, ale útočí aj na dušu. Deti si potrebujú svet ohmatať. Nie za obrazovkou počítača, nie vo filmoch či hrách na herných konzolách. Potrebujú reálne zistiť, ako sa veci dejú, ako dozrieva obilie a ako sa z neho stáva ten náš každodenný chlieb.

Práve v čase prázdnin je jedinečná šanca priblížiť našim deťom to, čo kedysi bolo samozrejmé. Chvíle voľna, ktoré sú nám také vzácne, mnohí trávime v zahraničí, oddychom pri mori, spoznávaním veľkých miest, múzeí, galérií… Možno by sme sa mohli zamyslieť i nad tým, či aspoň pár dní nevenovať tomu, aby sme našim deťom pootvorili dvere do toho najdôležitejšieho z dôležitého. Aby sme im ukázali hoci pri pobyte na farme v rámci agroturistiky, že všetko, čo sa nám dostáva na stôl, sú plody práce niečích rúk a aby sme im umožnili sa na tej práci aspoň chvíľku podieľať. Tak naozaj. Nie virtuálne. Cez vzťah k pôde, rastlinám i zvieratám, cez vzťah k prírode sa budujú i vzťahy medzi nami, ľuďmi. Keď tie necháme zahynúť pod rozbehnutým civilizačným valcom, zničíme všetko. Pôdu, rastliny i zver nám zverenú. A najmä duše našich detí, ktoré už nebudú vedieť svojim deťom odovzdať to podstatné, životodarné, dôležité.

I dnes, keď píšem tieto slová, sa v anonymnom prostredí sociálnej siete vedú nezmyselné boje, keď „lovci“ lovia šarlatánskych rodičov, ktorí si ešte pamätajú zdedené a bránia sa vydať svoj život napospas civilizačnému valcu. Tam na internete však nie je skutočný život a nikoho z nás tieto virtuálne boje, ktorých cieľom útokov a posmechu sa stávajú mnohí rodičia, nemusia skutočne znepokojovať, nech by boli akokoľvek vulgárne a agresívne. Skutočný život je v našich rukách a srdciach, nie v rukách nejakých „lovcov“ a „neveriacich vyvracačov mýtov“. Podstatná je naša viera, nie to, v čo neveria títo novodobí „spasitelia“. Je na nás, ako odovzdáme našim deťom recepty našich starých rodičov, aby prežili svoj život naplno a v zdraví. Intenzívne a skutočne. A v úcte jeden k druhému.

Úprimne vám prajem, aby sa vám darilo odovzdať vašim deťom to podstatné a oddeliť zrno od pliev. Aby ste si raz mohli povedať, že žatva bola dobrá a aby ste sa tešili z bohatej úrody. V tom vám chce Dieťa pomáhať. Aby ste mohli precítiť pocity dobrého gazdu a hospodára.

Renáta Krausová

vybrané zo Slov na úvod, časopis Dieťa
Foto Shutterstock.com

Related articles

0 Comments

No Comments Yet!

You can be first to comment this post!