Dá sa nájsť šťastie v nešťastnej spoločnosti?
Spoločenstvo, do akého sa rodíme, formuje našu osobnosť. Rodičia nám dajú do života základ, ale spoločnosť, v ktorej žijeme, nekončí len u nich. Ľudia, ktorými sa obklopujeme, taktiež vplývajú na vývoj našej osobnosti.
Do afrického kmeňa, ktorý patrí do skupiny Bantu, zavítal istý antropológ. Pozoroval ich život, správanie detí a kolegiálnosť. Európania sú zvyknutí byť samostatní, myslieť na seba a nezaujímať sa o blaho ostatných v „spoločenstve“ (napríklad spolužiaci v škole). Pre antropológa bolo veľkým prekvapením, že členovia domorodého kmeňa, ktorý ľudia z našich krajín pokladajú za menej civilizovaný, sa k sebe správali lepšie a empatickejšie ako my v rozvinutých krajinách.
Antropológ si pre domorodé deti vymyslel hru. Neďaleko skupinky položil košík s ovocím do tieňa stromu – kto k nemu prvý dobehne, vyhrá. Na jeho prekvapenie sa deti nerozutekali, nesnažili sa vyhrať a získať pre seba sladkú dobrotu. Namiesto toho sa všetky pokojne chytili za ruky a spoločne odkráčali k stromu. Ako jeden človek, jedna duša.
Antropológ sa zaujímal, čo ich k tomu viedlo; prečo sa automaticky a bez dohadovania rozhodli spoločne získať ovocie? Povedali mu jediné slovo: UBUNTU.
UBUNTU v kultúre Xhosa znamená Som, pretože sme. Deti vysvetľovali svoje rozhodnutie slovami, ktoré ponechali antropológa v nemom úžase. Ako môže byť jeden z nás šťastný, keď sú ostatní smutní?
Vzájomná súdržnosť domorodých detí je niečo, čo v našej kultúre chýba. Našich potomkov neučíme starať sa o druhých a myslieť na iných, a to nielen na ľudí, ale aj na prírodu a zvieratá. Na jednej strane je to viac než pochopiteľné, vzhľadom na to, koľko nešťastných ľudí, ktorí vyjadrujú svoju bolesť ubližovaním okoliu, existuje. Chápem, že v tomto prípade je logické viesť deti k sile, aby neboli doslova prevalcované väčšinou spoločnosti, ktorá chce tých najslabších utlačiť. Ale pýtam sa, kedy sa z empatie a láskavosti stala slabosť a nežiaduca vlastnosť? Mnohí ľudia okamžite pokladajú citlivú a dobrú bytosť za slabocha a povyšujú sa nad ňu; liečia si na nej svoje ego a posilňujú si svoj pocit nadradenosti. Čo s tým?
Deti môžeme viesť k sile a zároveň k láskavosti. Dopriať im pocit vlastnej hodnoty, sebaúcty, ktorý je potrebný na to, aby si v budúcnosti nenechali skákať po hlave a veľmi jasne dali najavo hranice. Môžeme ich učiť láskavosti, aby to neboli ony, kto sa povyšuje a lieči si na ostatných svoje rany na egu a duši; aby odpovedali raneným bytostiam s empatiou a láskavosťou, ale mali jasne stanovené hranice, aby ochránili seba.
V empatii je sila. Empatia voči sebe a ostatným ľuďom – spoznať seba, svoje pohnútky a rany na duši, a mať pochopenie pre rany ostatných, vedieť si vysvetliť ich správanie. Ak sa niekto zachová zle, učme deti, aby sa pýtali: Čo ho viedlo k tomu, aby sa zachoval daným spôsobom, aké utrpenie v sebe prechováva? A postupne, s novou generáciou možno pomaličky nastavíme UBUNTU – budeme takí šťastní ako spoločnosť, v ktorej žijeme.
Mgr. Mária Hanúsková
66. časť seriálu Môže sa stať…
Ilustrácia 123rf.com
Seriál Môže sa stať…
Detský svet je vnímavý a plný očakávaní. Dospelí, hlavne rodičia, sú pre deti radcami a vzormi. Deti pozorujú ich správanie a vedome či nevedome ho opakujú. Nie je prekvapením, že na tom, akú budú mať deti budúcnosť, ako sa budú cítiť, čo si budú myslieť, na akej úrovni budú mať sebavedomie a sebaúctu, budú mať najväčší podiel ich rodičia. To rodičia majú moc ovplyvniť svoje dieťa. Budete prekvapení, že aj tá najmenšia a pre dospelých možno najnepodstatnejšia reakcia alebo veta môže dieťaťu zmeniť život. Seriál Môže sa stať, opisuje situácie/reakcie/vety rodičov a ich možný dopad na budúcnosť, sebadôveru a sebapoňatie detí.
ZAUJALI VÁS NAŠE ČLÁNKY?
Podporiť nás môžete predplatením časopisu Dieťa tu alebo kúpou časopisu Dieťa vo voľnom predaji.
Zatiaľ bez komentára!
Môžete byť prvý, kto komentuje tento článok