Môže sa stať, že sa nás deti budú báť

Jedna populárna fráza hovorí, že priatelia sú ospravedlnenie sveta či boha za našu rodinu. Zatiaľ čo mnohí pokladajú toto vyjadrenie za vtipné a chytľavé, vo mne vyvolalo smútok. Rodina má byť predsa najsilnejším putom, ktoré nás sprevádza celým životom, nie trestom, ktorý spôsobuje utrpenie.

Nedávno som sledovala video, v ktorom sa jeden psychológ venoval preventívnym programom pre deti. Chodieval do škôl, stretával sa a komunikoval s deťmi rôzneho veku. Raz sa jeden študent prihlásil a spýtal sa: „Čo mám robiť, aby ma rodičia skutočne počúvali?“ Psychológ zistil, že študent prestal s rodičmi komunikovať práve kvôli tomu, že sa necítil byť vypočutý. Akýkoľvek problém mal, s čímkoľvek sa chcel rodičom zveriť, sa naučil v sebe tlmiť. Prečo? Pretože rodičia ho jednoducho nepočúvali. Niežeby mu nevenovali pozornosť, ale nevedeli sa na situáciu pozrieť z jeho pohľadu. Nepripisovali jeho „banálnym“ problémom dôležitosť a hneď ho začali kritizovať, poučovať a stavať sa do pozície neomylných autorít. Nevytvorili bezpečné prostredie, v ktorom by ich dieťa mohlo robiť chyby, zlyhať, postaviť sa znova na nohy a skúšať, snažiť sa ďalej. Miesto chápajúcich a bezmedzne milujúcich rodičov boli dokonalosť vyžadujúci a chyby neakceptujúci.

Psychológ študentovi povedal, že sa jeho požiadavka k rodičom isto dostane; prostredníctvom jeho spolužiakov, ktorí budú hovoriť so svojimi rodičmi a ich rodičia s rodičmi dotyčného študenta. Na to sa študent zdesil a žiadal spolužiakov, aby nikomu nič nepovedali. Psychológ si z toho vzal ponaučenie a doteraz rodičov varuje: To je presne to, čo robíme našim deťom. Boja sa nás, neveria nám a naučíme ich jedine to, aby pred nami skrývali svoje pocity a myšlienky. Donútime ich uzavrieť sa do seba, necítiť sa s nami dobre a bezpečne, necítiť sa doma ako doma, ale ako v prostredí, kde ich súdia a nútia, aby nerobili chyby.

To, že máme spoločné gény, z nás ešte nerobí rodinu. Láska, podpora, dôvera, úprimnosť, akceptovanie, ochrana a rešpekt sú tým putom, ktorými si rodinu vytvárame. Presne to nám zaisťuje to doživotné spojenie, vďaka ktorému budeme každý deň vďační, že sme vyrástli presne v takej rodine, z akej pochádzame. Budeme vďační za rodičov, akých máme a za to, že z nás vychovali osoby, na ktoré môžeme byť hrdí.

Nechcem, aby tieto riadky vyzneli nevďačne. Rodičia robia, samozrejme, ako najlepšie vedia a aj oni možno prešli vo svojom detstve bolesťou, ktorá sa prenáša do ich výchovného štýlu. No stojí zato šíriť to, čo nás trápi a zraňuje, ďalej – na ďalšie generácie? V každej situácií, pri každom slove, ktoré venujete dieťaťu, sa spýtajte samých seba: Ako by som sa cítil/a na mieste môjho dieťaťa?

Mgr. Mária Hanúsková
46. časť seriálu Môže sa stať…
Foto Pixabay.com

Seriál Môže sa stať…
Detský svet je vnímavý a plný očakávaní. Dospelí, hlavne rodičia, sú pre deti radcami a vzormi. Deti pozorujú ich správanie a vedome či nevedome ho opakujú. Nie je prekvapením, že na tom, akú budú mať deti budúcnosť, ako sa budú cítiť, čo si budú myslieť, na akej úrovni budú mať sebavedomie a sebaúctu, budú mať najväčší podiel ich rodičia. To rodičia majú moc ovplyvniť svoje dieťa. Budete prekvapení, že aj tá najmenšia a pre dospelých možno najnepodstatnejšia reakcia alebo veta môže dieťaťu zmeniť život. Seriál Môže sa stať, opisuje situácie/reakcie/vety rodičov a ich možný dopad na budúcnosť, sebadôveru a sebapoňatie detí.

ZAUJALI VÁS NAŠE ČLÁNKY?
Podporiť nás môžete predplatením časopisu Dieťa tu alebo kúpou časopisu Dieťa vo voľnom predaji.