Kričím na svoje dieťa a potom to ľutujem

11. novembra 2017 Články , Výchova
Kričím na svoje dieťa a potom to ľutujem

Kričím na dieťa. Už zase nechce (nejde, nespolupracuje, odvráva, kazí niečo…). A neviem si s tým poradiť. Na chvíľu sa sily zmobilizujú, „vzplaniem“ hnevom, ale potom ten oheň spáli aj mňa a zostanem prázdna, smutná, unavená. Dieťa je v slzách, od hnevu, zo strachu či smútku, ja sa cítim porazená a znechutená zo seba. Opäť som premárnila príležitosť utvárať dobrý vzťah. Opäť som zlyhala. Kričím na dieťa, lebo som v koncoch. So silami, s trpezlivosťou, s nápadmi, ako to urobiť inak.

Ak ste rodičia, zrejme dobre poznáte situácie, keď vaše malé dieťa je cez deň v pohode, ale podvečer, keď už je unavené, začne vystrájať a je prakticky nezvládnuteľné. A určite poznáte aj toto: som unavená, nevyspaná (už 2 roky som poriadne nespala), som hladná a ešte ma aj naštvala sestra. Nedávam to.

Ako z toho von?
Leteli ste už lietadlom? V každom lietadle sú rovnaké inštrukcie: ak klesne tlak vzduchu v kabíne, vypadnú dýchacie masky, tak si najprv máte nasadiť svoju masku, až potom pomôcť druhému, teda aj dieťaťu. Nemám teraz na mysli situácie s akútnym ohrozením života, kde ide o sekundy. Vtedy je normálna ľudská reakcia zachrániť druhého, aj za cenu vlastného života. O to ale vo vzťahu s dieťaťom, našťastie, väčšinou nejde. Prvý predpoklad, ako prestať kričať na svojich blízkych, teda je postarať sa o seba.

Je viacero varovných signálov, ktoré nás môžu upozorniť na to, že sa blížime k hranici svojich síl, prípadne, že sme ju už prekročili. Napríklad všetci vám idú na nervy, nechcete nikoho ani vidieť. Nepáčite sa sama sebe, nič vás nezaujíma. Najradšej by ste ani nevstali z postele. Celý váš život je iba sled povinností. Toto všetko indikuje stav blízky vyhoreniu. Preto prvý predpoklad zmeny je, že sa postaráme sama o seba.

Na jednom workshope sme sa pýtali mamičiek malých detí, koľko hodín denne spia. Odpovede boli prevažne 5 až 7 hodín, aj to prerušovane. Celý deň potom venujú svoje sily dieťaťu, domácnosti. Niektoré si ešte večer „ukradnú“ čas pre seba, napríklad na tvorenie alebo štúdium. Keď sa snažím s mojimi klientkami vyjednať, že by mali viac spať, mať viac času pre seba, často povedia – Nie je to možné, momentálne to nejde. Alebo – Nemá mi kto pomôcť, musím sa postarať. Ja viem, že je to ťažké. A sú situácie, kedy sme na to naozaj samy, keď tu pre nás nie je manžel, mama, babka či sestra. Keď som bola na materskej dovolenke a nezvládala som sa postarať o všetko, bola by som veľmi potrebovala počuť od niekoho túto vetu: „Je v poriadku požiadať o pomoc.“ Nie je to znak slabosti, zlyhania a ani to nie je hanba. Je to v poriadku. Naozaj. Potrebujeme sa vyspať, a nie len raz za mesiac, potrebujeme mať niekoho, kto nám pomôže s domácnosťou, potrebujeme čas pre seba. A nemusíme všetko zvládať samy.

Na jednom z mojich workshopov sa pri zdieľaní jedna mladá slobodná mamička zdôverila s tým, že nemá nikoho, kto by jej postrážil dcérku, kým ide vybavovať na úrady, lebo jej rodina, mama, sestra, jej pomôcť nechcú – vraj, keď si chcela dieťa, tak sa oň staraj. Dve zo žien, ktoré boli s nami na workshope a videli ju prvýkrát, jej ponúkli, že jej dcérku rady postrážia, aspoň sa deti pohrajú. Len tak, bez odplaty či podmienok.

Dovoľme ľuďom, aby nám pomohli. Postarajme sa o seba, pretože z prázdnej misy už pre druhých polievku nenaberieme.

Počuli ste o vnútornom dieťati?
Povedzme ale, že som (ako-tak ☺) oddýchnutá, najedená a stereotyp či nečakané udalosti ma ešte nestihli úplne prevalcovať. Ale aj tak reagujem inak, ako by som si priala. Po výbuchu nasleduje ľútosť – ja som to takto nechcela, tak som to nemyslela. No ak nie ja, kto to teda chcel, myslel, konal? Prečo pri spolužití s deťmi, ale aj s dospelými, niekedy reagujeme ako niekto iný? A kto je to ten niekto?

Možno ste už niekedy počuli o vnútornom dieťati. Máme ho všetci v sebe – predstavujem si to ako matriošku s mnohými vrstvami. Takže vo mne, dospelej 42-ročnej žene, je Blanka, ktorá má 35 rokov, 22, 12, aj 6 a 2,5 roka, a všetky medzi tým, aj pred tým. Sú to časti, aspekty mojej psychiky, mojej duše. Sú tam a sú dobré na to, aby som vedela pochopiť a komunikovať s ľuďmi rôzneho veku, teda aj s deťmi. Keď sa rozprávam s trojročným Danielkom, pomáha mi moja vnútorná trojročná Blanka, aby som našla tie správne slová, správny spôsob. Niekedy sa ale stane, že moje vnútorné dieťa má nejaký nespracovaný zážitok, nejaký naučený obranný mechanizmus či strach a začne takto preberať kontrolu nad mojím dospelým správaním. A keď začne Danielko robiť niečo, s čím si neviem rady, moje vnútorné dieťa sa hlási o pozornosť a zrazu nevládzem reagovať ako dospelá žena. Mám potom k dispozícii dve možnosti: snažím sa toto svoje vnútorné pnutie potlačiť, nepočúvať ho, oddeliť sa. Ja to predsa ustojím! Chvíľu sa mi to darí, ale často sa stane aj to, že po čase to neudržím a spadnem do druhej polohy – do môjho vnútorného dieťaťa. A potom sú v náročnej situácii dve trojročné deti, z ktorých jedno vyzerá ako dospelá žena. V oboch prípadoch, dieťa stratilo rodiča/vychovávateľa. Keď sa odpojím, nie som pre dieťa dostupná. Keď sa stanem dieťaťom, nie som už rodič. Toto je obvyklý scenár, dalo by sa povedať, že je to „normálne“. Ale nepomáha to.

Psychofonetika, metóda osobného rozvoja, nám, našťastie, dáva veľmi dobré nástroje na to, ako takýto typ situácie uvidieť a zmeniť ju, ak si to klient praje. Čo by ste urobili, keby by ste ako rodič uvideli dieťa, ktoré potrebuje pomoc? Postaráte sa oň. A toto sa dá urobiť aj so svojím vnútorným dieťaťom. Keď ho uvidíte, ono sa vám môže zdôveriť s tým, čo od vás potrebuje. A vy to preň urobíte. Opäť tak vezmete situáciu do vlastných rúk, do rúk kompetentného rodiča.

Príklad z praxe (mená a okolnosti som pozmenila pre zachovanie súkromia). Zdenka (29 rokov) má 2,5-ročnú dcérku Emku. Zdenka prišla za mnou s tým, že Emka ju nenechá doma nič robiť, stále od nej chce, aby sa s ňou hrala, ale keď jej Zdenka vyhovie, hneď chce zas niečo iné. Zdenka je milá, trpezlivá žienka, snaží sa venovať Emke čo najviac pozornosti, hrať sa s ňou, ale už je to nad jej sily. Je frustrovaná z toho, že nemôže doma nič dokončiť a Emka aj tak nie je spokojná. Opakovane sa jej stáva, že na Emku skríkne, Emka plače a Zdenka by sa najradšej rozplakala tiež.

Zdenka si počas našej konverzácie zapriala, že by chcela vedieť, prečo sa toto deje a chcela by situáciu vedieť vyriešiť pokojne. Na základe tohto priania som Zdenku sprevádzala v jej procese, v ktorom uvidela samú seba v danej situácii s Emkou. Kreatívna imaginácia, ktorú v psychofonetike používame, aby sme uvideli, čo sa v našom vnútri deje, nám ukáže viac ako to, čo je dostupné bežnému vedomiu. Nejde o hypnózu, ani žiadne zmeny vedomia – klient je stále pri plnom vedomí, poradca ho iba sprevádza. Zdenka takto uvidela samú seba, ako kričí na Emku. Uvidela ale tiež, že v danej situácii sa mení na 15-ročnú tínedžerku, ktorá je frustrovaná z toho, že musí strážiť malé dieťa. Toto bolo vnútorné dieťa, ktoré sa v tejto situácii u Zdenky aktivuje. Pochopiteľne, 15-ročné dievčatá majú spravidla iné záujmy, ako sa starať o malé dieťa. Navrhla som Zdenke, aby svojej 15-ročnej vnútornej Zdenke povedala, že sa nemusí starať o Emku, že ona, dospelá Zdenka, sa o to postará. Potom sa Zdenka pozrela na seba ešte raz a zrazu sa 15-ročná dievčina zmenila na 3-ročnú… Teda ďalšie vnútorné dieťa, vekom primerané Emke. Trojročná Zdenka sa má starať o 2,5-ročnú Emku. Dospelá Zdenka sa o 3-ročnú Zdenku postarala, a potom sa opäť pozrela na situáciu s Emkou. A vtedy dokázala nájsť riešenie. Uvedomila si, že vlastne nikdy Emke nevenuje plnú pozornosť, lebo stále myslí na to, čo všetko ešte nedokončila, a Emka si potrebuje stále overovať, či tam mama naozaj pre ňu je, alebo nie. A že si vyhradí čas pre Emku, keď všetko ostatné dá bokom. Nemusí to byť dlho, ale bude to pravidelná činnosť, či hra, práca alebo opatera. Ak by som toto dala Zdenke ako radu, možno by ju prijala, možno nie, ale má oveľa väčšiu hodnotu pre ňu, keď na tento nápad prišla sama. Verím, že postupne sa Zdenke podarí domácu situáciu zmeniť k lepšiemu.

Na obranu hnevu
Nechcem, aby to vyznelo, že hnev je niečo zlé. Hnev je právoplatnou a užitočnou súčasťou našej duše rovnako ako láska, radosť či smútok. Rudolf Steiner povedal, že hnev je predzvesťou lásky. Sú situácie, kedy musíme konať. Situácie, v ktorých nekonať, ostať indiferentný, by bolo horšie ako urobiť „niečo“. Dovtedy, kým sa nenaučíme rozlíšiť a láskyplne vykonať to, čo je potrebné, prichádza nám na pomoc hnev. Urobíme „niečo“ a často sa stáva, že si následne uvedomíme, že urobiť to inak, láskyplnejšie by bolo lepšie, je nám ľúto, že sme to nedokázali. Toto je veľmi cenné – sme na ceste k nájdeniu lepšieho spôsobu, k láskyplnejšiemu konaniu.

Praktická prvá pomoc
Hnevám sa. Hnevám sa na syna, hnevám sa na seba. Pozorujme génia reči: hnevám SA. Koho hnevám? Seba, sa. Nielenže kričím na syna, ale hnevám sa – na seba. A potom sa hnevám na seba, že sa hnevám. A neuvedomím si to, až kým si to neuvedomím. Kľúč je – uvedomiť si to.

Som súčasťou kolégia, ktoré vedie vzdelávanie v predprimárnej pedagogike pre rodičov a vychovávateľov vo waldorfských škôlkach. Žiadny rodič si nepraje, aby sa vychovávateľky v škôlke hnevali na jeho dieťa. Ale všetci sme iba ľudia. Naše študentky a študenti mi potvrdili, že nasledovný postup je pre nich užitočný: uvedomte si, ako sa máte. Možno zistíte, že sa hneváte. Môžete si povedať niečo ako: „Fíha, ale som nahnevaná.“ Už tým, že si to všimnete, a tým, že si to, hoci len v duchu, pomenujete, získate od danej situácie odstup. O kúsok ste sa z hnevu vytiahli. Ak niečo pozorujete, nemôžete toho byť súčasťou. A máte tak možnosť sa na seba, na deti, na celú situáciu pozrieť objektívnejšie, odhrniete závoj hnevu. Kým ste ponorení v emócií, vidíte celý svet okolo zafarbený touto svojou emóciou. Keď to budete robiť opakovane, získate v tom zručnosť, a podarí sa vám to chytiť skôr. Niekedy takéto uvedomenie stačí na to, aby ste sa upokojili a opäť dokázali riešiť situáciu s rozvahou. Možno zistíte, že sa potrebujete na moment zhlboka nadýchnuť a napočítať napríklad do dvadsať. Možno vám pomôže odskočiť si na toaletu (ak sa to dá). Skúste svoj hnev smerovať inde ako na dieťa, myslím v priestore. Otočte sa iným smerom. Nie je to tragédia, keď dieťa zažije aj silné emócie, ak nie sú smerované naň. Emócie sú v poriadku, neučme deti báť sa ich. Určite je dobré sa dieťaťu ospravedlniť, možno večer pred spaním. Môžete sa k situácii vrátiť a povedať dieťaťu, že vám to je ľúto, že ste (naň) museli kričať, že nabudúce to skúsite zvládnuť lepšie. Nebojte sa, dieťa vaše ospravedlnenie prijme a odpustí vám. A pripraví vám dostatok príležitostí, ako to skúsiť znova a lepšie.

Vaše dieťa vás miluje. Vybralo si vás za matku/otca, pretože práve vy ste preň tá najlepšia matka/ten najlepší otec. Láska, ktorú k nemu cítite, je echom jeho lásky k vám. Vaše dieťa vám odpustí vaše chyby, pretože vás miluje. Z vďačnosti za to, že vás urobilo rodičom, môžete čerpať silu a vôľu pracovať na sebe.

Ak sa o psychofonetike, o práci so svojím vnútorným dieťaťom alebo hnevom chcete dozvedieť viac, môžete sa pozrieť napríklad aj na http://blankalichtnerova.sk/.

Blanka Lichtnerová
Pedagogické poradenstvo a poradenstvo osobného rozvoja

Foto Shutterstock.com

ZAUJALI VÁS NAŠE ČLÁNKY?
Podporiť nás môžete predplatením časopisu Dieťa tu alebo kúpou časopisu Dieťa vo voľnom predaji. K predplatnému Dieťaťa získavate ako darček aj špeciál Dojčiatko & batoľa (ktoré si môžete objednať aj samostatne prostredníctvom distributéra tu ).

 

 

Related articles

0 Comments

No Comments Yet!

You can be first to comment this post!