Alžbetkino desatoro

6. Klamstvo bolí

Teraz ti, maminka, niečo prezradím. Psst! Budem šepkať. Párkrát sa stalo – tebe, babke, dedkovi – že ste sa zasekli a niečo mi povedali. Zmenil sa vám tón hlasu. Niečo v tvári. Niečo v očiach. Niečo okolo vás. Zacítila som to, hoci sa to nezdá. Neviem, ako sa to volá. Ako to pomenovať. Vysvetliť. Ale zaregistrovala som to. A zabolelo to. Cítila som, že niečo nesedí. Nie je správne. Niečo sa kazí. A strašne mi to bolo ľúto. Lebo som cítila, že sa to stavia medzi nás. Zatiaľ to je maličké, dá sa to preskočiť, prekonať. Ale čo ak to raz bude veľké? Čo ak vás raz cez to neuvidím? Asi celkom nerozumieš, tak ti to vysvetlím.

Chcela som ísť do obchodu po zmrzlinu. Ale bolo ráno. My zmrzlinu na raňajky nepapáme, viem. Čo tak ju dať do mrazničky a počkať na poobedie? Lenže ty si sa zamyslela a povedala si, že obchod je zavretý, alebo zmrzlinu nemajú. Odkiaľ to vieš?

Chcela som ešte ostať na ihrisku. Ale ty si sa ponáhľala. Bolo mi to strašne ľúto a tak som sa trochu hnevala – no dobre, tak trochu viac – a poplakala si. Babka mi ale začala zvláštnym hlasom vysvetľovať, že tam je kamera, cez ňu sa na mňa díva starosta a vyhodí ma, ak budem plakať.

Chcela som ísť druhej babke na návštevu. Vlastne prababke. Ale dedko práve niečo robil a povedal mi, že babka nie je doma. Vždy býva doma… Ale vraj tentokrát nie.

Alebo je televízor pokazený. Alebo sa nedá chytiť internet. Alebo je moja obľúbená bunda stratená. Alebo nás začuje zlý ujo. Alebo mi tie chrumky nebudú chutiť. Nie, nebolo toho veľa. Ale niekde hlboko vnútri som vždy cítila, že pri vašich slovách nie je niečo v poriadku. Alebo nebolo niečo v poriadku so mnou? To je to také zlé vždy, keď sa hnevám? Alebo plačem? Alebo si myslíš, že budem plakať aj sa hnevať? Že to nepochopím? Že nezvládnem iné vysvetlenie? Maminka, dôveruj mi. Dôveruj aj sebe, lebo aj ja ti chcem dôverovať. Potrebujem to. Takto spolu zvládneme všetko. Len prosím, nedovoľ, aby sa to čudo medzi nami stavalo. Pripadá mi to ako stena. Cez ktorú nepočuť, nevidieť, necítiť. A toho sa bojím. Určite by si sa toho bála aj ty, keby že to vidíš. Ďakujem!

________________________

Volám sa Alžbetka. Mám štyri roky. A nie, nechodím do škôlky. Som neuveriteľne energická, výbušná, netrpezlivá a temperamentná. Neviem síce, čo to všetko znamená, ale presne taká je moja maminka. Ja som len jej zrkadlo. Občas je to s ňou ťažké. Niekedy na mňa kričí, niekedy je smutná, inokedy si poplače. Lebo vyvádzam. Ja si myslím, že si v týchto momentoch len nerozumieme. A keďže maminku ľúbim najviac na svete, rozhodla som sa venovať jej problémom. A pomôcť jej orientovať sa v nich tak, že jej ukážem, ako sa na to všetko dívam ja. Môj pohľad na vec. Rozoberieme si teda všetko pekne po poriadku. A mamka bude zrazu vidieť svet ako ja – jednoducho a pekne.

Alžbetka

Foto DA Alžbetkinej mamky

Alžbetka sa s nami delí o jej pohľad na svet každú stredu.
Prečítajte si aj predchádzajúcu časť seriálu malej Alžbetky:
Alžbetka a jej svet –  Z opačného brehu 5): Poďakujem, poprosím aj poprepáčujem

Čítajte aj seriál Črepiny z môjho zrkadla, každú sobotu pribudne nová časť.