Ale nabudúce ich ustrážte!

Sú situácie, keď sa cítite akoby ste znova mali desať rokov. Napomenú vás, skloníte hlavu, zatiaľ čo vaše deti veselo pobehujú okolo.

Syn proste zvolal: „Húsenica!“ Vzápätí sa k nemu prihnala sestra, ďalšie dievčatko a dvaja chlapci, aby fascinovane pokukali na tvora z ríše hmyzu. Problém. Neďaleko práve hliadkujú policajti. Odstavili motorky. Jeden kráča k rodičom, ktorí sa v patričnom rozostupe rozprávajú; druhý sa približuje k nám. Dvíham sa z lavičky, otecko sediaci obďaleč vstáva tiež, ďalšia mama už beztak v dvojmetrovej vzdialenosti inštinktívne robí krok vzad. „To sú vaše deti? Vidíte, že nedodržiavajú 1,5-metrovú fyzickú vzdialenosť?“ Kolektívne prikyvujeme, voláme deti k sebe, ja dokonca s odhodlaním „požičať“ jedno známemu. Ako na potvoru práve priniesol fľašku vody dcére, ktorá je vonku s mamou. Paradoxne, detí majú doma sedem, ale len dve sú mladšie ako 14 rokov a to druhé nebolo poruke, aby ockovi poskytlo alibi. V Španielsku platí pravidlo 1+1+1. Jeden dospelý (na maximálne 3 deti do 14 rokov), jedna hodina, jeden kilometer od bydliska. Ďalší ocko situáciu uhrával doplnkovými otázkami. Ako vzorný žiak. „Takto môžeme byť?“ „Aha, a takto už nie?“ „Jáj, áno, radšej sa prechádzať, len tak postávať nie.“ Policajt bol v pohode. Poučil nás s dodatkom, že nabudúce máme ísť deťom príkladom, aj ich lepšie strážiť. Bum! Zabolelo a vzápätí naštvalo. Ako rodičia v Španielsku si práve odžívame spoločný príbeh. Situácia, v ktorej sa ocitlo 4,5 milióna rodín s malými deťmi, prerástla do chronického stavu. Telepráca, televzdelávanie, škola v nedohľadne, domácnosť, obmedzené chodenie do supermarketu, dôsledky zo 6-týždňového zákazu vychádzať s deťmi von, povolený hodinový pobyt na čerstvom vzduchu vo vymedzenom čase medzi 12.00 h a 19.00 h, keď, mimochodom, v takej Andalúzii už pred dvomi týždňami padli prvé štyridsiatky. Plus pocit, že všetko robíme narýchlo, v zhone, strese a s blbými výsledkami. V byte neporiadok, jedlo uvarené narýchlo, prácu treba dokončovať po nociach. Deťom chýbajú spolužiaci, je im smutno za škôlkou, školou; zostávajú nedovzdelané, nevybehané a detské ihriská pedantne ofáčované kilometrami červeno-bielej pásky už berú ako fakt. Pamätník dobe, keď sa hojdalo, šmýkalo, lozilo a hralo na piesku. Sprvoti sa pýtali, prečo na hojdačky nemôžu. Zakaždým sme im to vysvetlili s pokusom o zaujímavú, motivujúcu a vtipnú príhodu. Väčšinou sa to nepodarilo, ale deti sú pružné a pochopili. Už sa nepýtajú a ich stratený záujem o preliezačky nás občas zabolí. Do toho policajt s poučkami. Kukám na mamu dvoch chlapcov, ktorí sa prihnali k synovi za húsenicou. „Ja neriešim,“ spustí z fleku. „Pozri, nerobíme nič zlé. Stojíme v rozstupe, bavíme sa o zákazoch, to znamená, že ich rešpektujeme, hoci nie vždy s pochopením. Decká sú v pohode a ja si užívam, že mladší syn sa konečne bicykluje bez pomocných koliesok.“

A pokračovali sme v téme, že dieťa nie je senior. Motivovať ho ku geriatrickej prechádzke s pozvoľnou chôdzou a opatrným našľapovaním bez toho, aby si pobehalo s ostatnými deckami, je už fakt cez.

Inak, na húsenicu zabudli. Vyhupli na bicykle, kolobežky a začali sa hrať na policajtov. Nie, na húkačku nezabudli. Viachlasné kvílenie sa ozývalo široko-ďaleko.

Dana Ljubimovová Miháliková
Foto 123rf.com

ZAUJALI VÁS NAŠE ČLÁNKY?
Podporiť nás môžete predplatením časopisu Dieťa tu alebo kúpou časopisu Dieťa vo voľnom predaji.