♪ Maminka, môj vtáčik je krajší než tvoj

Črepiny z môjho zrkadla 65)

Situácia: Na drevenom podstavci bol obrovský papier. Kresili sme pláž, more, západ slnka a vtáky. Zrazu sa dcérka ku mne naklonila a povedala z mosta doprosta: „Maminka, môj vtáčik je krajší než tvoj. Ty by si takého nenakreslila, však?“ To sa stalo dávnejšie. Dcérka mala len štyri roky. Vážne sme ju naučili takto posudzovať, hodnotiť? Rozumela tomu, čo povedala? Uvedomila som si, že išlo o obdobie, keď sa dcérka rozkreslila a nadšene sa púšťala do zložitejších a zložitejších malieb. S mužom sme ju chceli podporiť, pochváliť. Miesto toho sme ju naučili to, čomu sa snažíme vyhýbať.

Čo tým hovorím: Že dcérku učím kritickému mysleniu? Kdeže. Dcérka len konštatovala. Jej zámerom nebolo hodnotiť. Len zopakovala, čo sme ju sami naučili.

Lepšie pre mňa a pre dcérku: Istotne viete, kde nastala chyba. Dcérku sme učili úplnému opaku kritického myslenia (vysloviť súd na základe prvého dojmu, nepodať iné vysvetlenie). Naším zámerom bolo dcérke vyjadriť uznanie, no spravili sme to neopatrne a pritom sme vyslovili súdy, ktoré sme mali naučené, ale kritickej skutočnosti sme neposlúžili. My sami sme totiž dcérke vraveli: „Jéj, ty kreslíš nádherne. Kreslíš, tuším, krajšie než ja, pozri. Ja by som takého vtáka nenakreslila!“ Babka často doplnila: „Ten môj vtáčik je ale škaredý, ja ho radšej kresliť nebudem, hej?“

Skutočne sme nemali úmysel z dcérky začať robiť primadonu. Našťastie si poriadne neuvedomovala, čo hovorí, len skonštatovala, čo sme ju naučili. S mužom sme sa zastavili a podebatovali si o tom. Že sa nám osobne zdali naše kresbičky škaredšie, bolo naše subjektívne ohodnotenie, ale skutočnosti nemuselo zodpovedať. Išlo o subjektívne súdy, ktoré dcérka nedokázala identifikovať, už vôbec nie im rozumieť. Slová škaredý a krajší sme vyškrtnúť nemuseli, len stačilo pridať: „Ja si myslím, podľa mňa, ja to tak vidím…“ V našom prípade sme to úplne vyškrtli.

Začali sme používať jednoduché: „Mne sa tvoja kresba páči. Páči sa mi ako…“ A to prekliate porovnávanie (podľa mňa jablko sváru) sme vynechali. Preletel nejaký čas, dcérka si na „škaredý, krajší vtáčik, ty by si také nenakreslila“ už ani nespomenula. Vôbec si kresby nehodnotíme, hoci s mužom stále dcérke opakujeme, ako sa nám jej vôľa kresliť páči, ako sme radi, že ju to baví, a že sa nám páčia jej kresbičky aj jej postup v kreslení.

Možno sa vám to všetko zdá príliš zložité, malicherné. Prečo sa stále nad sebou pozastavovať a jednoducho len impulzívne nereagovať? Nesledovať sa stále… Lenže to je, ako keď programujete a chcete vychytať všetky chyby, aby program fungoval najlepšie, ako ste schopní ho vytvoriť. Môj program nie je moja dcéra. Je ním snaha zlepšiť správanie sa medzi nami, ľuďmi. Očistiť ho od nánosov naučených sociálnych a výchovných programov plných posudzovania a porovnávania. Možno vás porovnávanie poháňa vpred – núti vás zlepšovať sa, pracovať na sebe. Byť prvý, lepší, ale nemusí odrážať vlastnú potrebu „postupovania vpred, progresu“, len falošnú potrebu „byť lepší než ostatní“. Prečo falošnú? Nuž, ktorá z týchto potrieb je len a len o vás, nie o ostatných?

Mama Žaneta
Foto autorka

 

Sledujte seriál mamy Žanety. Každý týždeň pribúda v rubrike Stĺpček nová časť.

Čítajte aj seriál Alžbetka a jej svet z opačného brehu.
Každý týždeň pribudne nová časť.