♪ Alžbetku ľúbia najviac na svete. Tak lásku skúša zmerať

Alžbetka a jej svet – Z opačného brehu 64)

Milá maminka. Raz si mi povedala, že ma ľúbiš najviac na svete. To sa mi páči, lebo aj ja teba. Ale najviac na svete ľúbim aj tatka. Vlastne aj babičku ľúbim strašne moc. A druhú rovnako. Aj dedka ľúbim, aj uja a tetu z Česka, aj tetinho kamaráta. Ľúbim aj svoju kamarátku Julku… Fíha, ľúbim najviac na svete toľko ľudí. Vieš, čo? Poďme tú našu lásku zmerať a odvážiť, maminka. Čo povieš?

Máme toho „ľúbim najviac na svete“ nejako veľa, nezdá sa ti? Nemôžeme predsa ľúbiť najviac na svete všetkých. Ja chcem, aby si ma, maminka, ľúbila najviac na svete zo všetkých na svete, rozumieš? Tak som sa teda rozhodla, že tú lásku vezmeme na váhy. Na tie, čo máš na múku, keď robíme koláč. Položila som lásku na váhy a predstav si, takmer sa pokazili! Tá miska na múku klesla úplne nadol. No to som zvedavá, koľko bude táto láska vážiť. Istotne viac než ja. Ja by som váhu pokazila, keby som si na ňu sadla. A tak sme sa pozreli a váhy ukazovali číslo nula. Ako to?

Žeby láska nič nevážila? Prečo sa teda váhy takmer pokazili? Keď láska váži nulu a pritom je ťažká, že ju ani váhy neunesú, čo to znamená? Za koľko by sme ju predali? Koľko by sme za ňu získali? Dala by sa rozdeliť? Tak sme skúsili nôž, ten najostrejší, aký máme doma. Ten špeciálny, čo si dostala od dedka. A nič. Láska sa nerozdelila. Je teda nedeliteľná a nič neváži? Je najťažšia na svete, lebo váži nulu, alebo najľahšia?

Tak som sa rozhodla, milá maminka, že skúsim lásku zmerať. Natiahnuť sa dá, je ako guma. Alebo plastelína, pozri. Ťahám ju, ťahám, už je natiahnutá na celú moju izbičku. Uff, už je na chodbe, v celom dome. Otvorila som jej dvierka. Už ju máme natiahnutú na dvore, v záhrade, už sa ťahá ulicou, musíme nasadnúť na auto. Už je mimo našej dediny, už je v Trnave, Bratislave, Viedni, Paríži. Maminka, už preletela celý jeden oceán, druhý, jaj, maminka, už je u mojej kamarátky na Novom Zélande, už sa priatelí s ľadovými medveďmi, už zabalila celú zemeguľu. A tam neskončila. Natiahla sa až do vesmíru a pokračuje ďalej. A keďže neviem, kde vesmír končí a kde začína, môžem ja tu držať meter a merať koľko chcem, nič nezmeriam. Takže sa láska nedá odmerať? Zdá sa, že sa do nej skutočne vmestíme všetci. Aj ty, ja, tatko, babka, druhá babka, dedko, ujo, teta, kamaráti… Aj zvieratká, lesy, voda, zemeguľa, aj ten vesmír jeden, či koľko ich vlastne je.

Alžbetka
Foto DA Alžbetkinej mamky
____________________________________________________

Volám sa Alžbetka. Mám päť rokov. A nie, nechodím do škôlky. Som neuveriteľne energická, výbušná, netrpezlivá a temperamentná. Neviem síce, čo to všetko znamená, ale presne taká je moja maminka. Ja som len jej zrkadlo. Občas je to s ňou ťažké. Niekedy na mňa kričí, niekedy je smutná, inokedy si poplače. Lebo vyvádzam. Ja si myslím, že si v týchto momentoch len nerozumieme. A keďže maminku ľúbim najviac na svete, rozhodla som sa venovať jej problémom. A pomôcť jej orientovať sa v nich tak, že jej ukážem, ako sa na to všetko dívam ja. Môj pohľad na vec. Rozoberieme si teda všetko pekne po poriadku. A mamka bude zrazu vidieť svet ako ja – jednoducho a pekne.

Alžbetka sa s nami každý týždeň delí o jej pohľad na svet.
Prečítajte si aj predchádzajúcu časť seriálu malej Alžbetky:
Alžbetka a jej svet –  Z opačného brehu 63)

Čítajte aj seriál Črepiny z môjho zrkadla, ktorý nájdete tiež oblasti Stĺpček.