Teta, môžeme sa u vás hrať?

Rovesnícka hra rozvíja u detí veľa zručností a tiež pomáha budovať neurofyziologický základ pre poznávacie schopnosti. Deti sa musia veľa hrať, aby boli dobre pripravené na život.

NERUŠTE MOJE KRUHY

Môj štvorročný syn je často doma jediné dieťa. Ak tam sú jeho štrnásťroční súrodenci, vôbec to situáciu nezlepší. Oni sa s ním hrať už nebudú. Po škôlke zostáva stále veľa času, nehovoriac o víkendoch. Východisko je mať kamarátov v jeho veku. Veľmi sa teším, že takých kamarátov má. Začali sa stretávať, riešiť spolu. Pomerne rýchlo prišiel nápad, že idú k nám. Obraz domu plného detí je ako z milej americkej rodinnej komédie. V realite to milé trvá pol hodiny. Deti vyrábajú hluk, neporiadok, majú rôzne požiadavky… Aj napriek tomu, že je to pre ich vývin potrebné a je to v poriadku, nijako to neznižuje mieru dopadu na naše vynervované a uponáhľané hlavy. Cesta nie je poslať deti preč. Jednak to s jedným otráveným dieťaťom nie je ľahšie a riziko, že mu ponúkneme, resp. že dieťa siahne po digitálnej zábave, je veľké.

Pravidlo je: Čím menšie dieťa, tým viac sa má hrať v reálnom svete, so skutočnými ľuďmi a využívať svoje telo.

Ako nevyhnutný krok na zachovanie oboch dobrých vecí (jeho rovesnícka hra a náš oddych po práci) je poctivo si priznať, kedy a čo pre nás už nie je milé. Je dôležité byť k sebe vnímavý. Neoplatí sa vydržať: Veď sú zlatí, veď nič zlé nerobia, veď ešte nie som taká unavená a podobné drobné falošné uisťovania samého seba. Hneď ako niečo presiahne hranicu príjemného, treba konať. Netváriť sa, že všetko je o. k., keď nie je. Ak nekonáme, ale „držíme“, budujeme základy pre únavu, nervozitu, depresiu, vyhorenie, hnev, výbuch zlosti a následne pocity viny či rôzny mix uvedených ingrediencií. Po práci si naozaj potrebujeme oddýchnuť a nie si ešte viac naložiť. Vystresovaný rodič nie je dieťaťu na prospech.

ŽIVOT SA ODOHRÁVA VONKU

Pravidlo číslo jedna hrania sa doma je udržať deti čo najdlhšie vonku. Je to dobré z viacerých dôvodov pre obe strany. Azda ich ani netreba menovať. Na požiadavku: my chceme ísť dnu, nereagujem hneď pohostinne. Opýtam sa, v čom je problém. Často prídeme na riešenie: sú vlastne smädní, hladní, chcú nejakú hračku, zabudli, že sa môžu hrať pod prístreškom, chcú ísť na WC a podobne. Výnimkou je silný dážď a riadny mráz. Nevymäknime však pri prvých náznakoch tzv. zlého počasia. V severských krajinách hovoria, že nie je zlé počasie, len zlé oblečenie. Pogumované nohavice, kvalitné šuštiaky, topánky, overal, rukavice. To sú veci, na ktorých nikdy nešetrím. Popŕchanie, sneženie, studený vietor nevidím ako problémy. Pamätám sa na časy, keď sme boli ochotní vydržať aj horšie. Ani tmu nevnímam ako problém. Kde sú tie časy, keď sa deti bežne za tmy sánkovali a lietali po meste. Na všetky bundy som teda našila reflexné pásy. Keď som zistila, že sa nebezpečne bicyklujú po ceste, zabavila som bicykel.

Ak je vonku teplo, vnútri je úplne zakázané hrať sa. Cez to nejde vlak. Za žiadnych okolností, nikdy. Ak je pekne a chcú byť spolu, musia si vymyslieť hru vonku a tiež všetky potreby sa uspokojujú vonku (s výnimkou veľkej potreby). Môžete povedať, že sa mi ľahko hovorí, keď žijeme v dome. Verte, že by som bola takto krutá aj v bytovke.

KOHO JE TO NÁVŠTEVA?

Keď je zima, daždivo a vonku už boli aspoň hodinu, môžu ísť dnu. Ale! Priestor na hru je obmedzený na detskú izbu. Dvere musia byť zatvorené. Von sa vychádza iba v prípade hladu, smädu, potreby ísť na WC a hry Babička Anička (verzia schovávačky zarámcovaná PC hrou, ktorú ani nechcem poznať), keď jeden čaká za dverami. A, samozrejme, ak by horelo, či vznikla iná veľká kríza.

Každý pokus o expanziu do zvyšku bytu ihneď zarazím. Jednoznačné vyhlásenie z mojej strany bolo a je: Vy ste Matúšova návšteva, nie moja. Izba je jeho, obývačka je moja a ujova. A teda vy všetci budete v izbe, pokiaľ ste u nás. V praxi to totiž vyzerá nasledovne. Chlapec ide na WC a cestou si prisadne ku mne k televízii a už to ide: Tetááá a čo pozeváte, a čo vobí ten ujo…. Za chvíľu sú tam všetci a nemáme pokoja. Z gauča sa stane trampolína, z nábytku prekážková dráha a neustávajúce interakcie: Tetá a toto čo máte, tetá, my sme boli…

Na margo televízie. Rovnako je nepriechodné pravidlo, že nebudú u nás spolu pozerať televíziu alebo YouTube. Nikdy! Povedala som im, že pozeranie televízie je vyhradené na čas, keď sa nič iné nedá robiť. Keď nie sú po ruke kamaráti. Nevidím ani jeden dôvod, prečo by mala hrča detí u nás pozerať televízor. Keby pozerali, ale za chvíľu pozerajú skáčuc po gauči či hašteriac sa medzi sebou. A to my naozaj nepotrebujeme. Hííí, to vlastné dieťa nemá nárok na obývačku vo vašom dome?! Áno, ak má návštevu, nemá nárok. Tak som sa rozhodla a nebojím sa to použiť. Všetko pochopili. V izbe sú zalezení celý čas a tých pár momentov, keď treba niečo zásadné riešiť, zvládam.

BÉ-BÉ…

Zo začiatku mi robilo problém, keď som počula ich hádky. Hovorila som si, ako sa môžu takto spolu rozprávať. Vôbec to nie je pekné. Najmä keď som počula svojho syna. Niekedy som sa aj zahanbila, aké kruté reči dokáže viesť: A my máme väčšie auto…, ja ti nedám... Chlapci však nijako nezaostávajú a tiež mu vedia naložiť. Odporúčam však odolať impulzom vstupovať do ich konverzácií s výchovným úmyslom. Mám na to tri dôvody. Prvý je, že slovné deklarácie, ako sa majú správať, nemajú absolútne žiadny výchovný efekt. Dieťa sa učí sociálnym normám prostredníctvom zážitku s inými osobami a odpozorovaním v sociálnych situáciách. Je to teda plytvanie energiou. Druhý dôvod je, že keď začnem moderovať ich problémy a komunikáciu, odoberám im príležitosť rozvíjať svoje vlastné schopnosti a zručnosti. Práve vtedy sa totiž učia, ako argumentovať, vychádzať a komunikovať s inými ľuďmi, ako dosiahnuť zladenie rôznych potrieb a očakávaní. Deti sa učia niečomu, robením toho niečoho a nie tým, že im ukážeme, ako to niečo majú robiť. Taktiež ich svojou pomocou robím závislými odo mňa. Rýchlo môžu nadobudnúť dojem, že potrebujú iného človeka, aby sa vedeli spolu hrať. Nevýhodné pre obe strany. Ony sa musia naučiť nezávislosti a my s manželom potrebujeme pokoj pre domáce práce a oddych.

Odporúčam odolať svojim impulzom, že sme prestrašne dôležité, že bez nás si deti k sebe nenájdu cestu a nevyrastú z nich slušní ľudia. Nech počujem akúkoľvek silnú hádku, ak ma nepožiadajú, nemiešam sa. Riešenie je: Nezasahovať, nemontovať sa im do života a veriť, že predsa nie sú hlúpe. Nejako sa nakoniec dohodnú. Život mi ukazuje, že si vždy nejako poradili a hádky to veru bývajú kruté.

…ALE KEĎ MIŠKO MÍÍÍ…

Ďalšia vec: Žalovanie, teda situácie, keď ma požiadajú, aby som zasiahla. Zo začiatku to bolo: Tetááá, on mi vobí zve… Mamííí, Miško mi…, On mi povedal… Nekonečné sťažnosti, spletité situácie, kde všetci mohli za všetko a nikto za nič. Po polhodine máte hlavu ako melón, všetci sú urazení a spor sa nevyriešil. A dosť! – rozhodla som sa. Všetky občiansko-právne podnety som začala odmietať: Ja neviem, ja som tam nebola, ja o tom rozhodovať nebudem, vy sa dohodnite. Úplne som odmietla preberať zodpovednosť za ich konflikty, robiť sudcu a akokoľvek inak intervenovať. Maximálne si vypočujem, pofúkam, prejavím porozumenie: Tak to ťa muselo nahnevať/bolieť... Momentov, keď mi niekto musel prísť povedať o spoločnom probléme, začalo byť stále menej a menej. Jednu takú situáciu si pamätám. Syn sa mi s plačom sťažoval. Porozumenie nestačilo, dožadoval sa: A čo teraz!? Hovorím: Tak im povedz, že si mi to povedal. Vyšiel na dvor a počujem ho hovoriť s uspokojením: Ja som to povedal. A bolo po probléme. Za pár minút kuli ďalšie pikle.

Objavilo sa pár momentov, že sa úplne zasekli v konflikte. Nikto nechcel/nevedel ustúpiť. Môj recept na takéto chvíle je: Veď sa nemusíte spolu hrať. Ak vám nie je spolu dobre, choďte od seba. Buď vy choďte domov, alebo ty ich požiadaj, aby odišli. Častejšie to zafunguje tak, že nájdu riešenie a spoločnú reč. Niekedy to dopadne tak, že sa rozídu každý po svojom. Nevadí, aj to je život. Vedieť odísť zo zaseknutého vzťahu je tiež zručnosť, ktorá sa hodí. V dospelosti sa môže ukázať ako veľmi užitočná. Využívala by som ju len veľmi vzácne, ale niekedy môže byť až život zachraňujúca.

MÔJ ANJELIK?!

Pre pokojné spolužitie tohto typu je dobré vedieť akceptovať limity. Teraz myslím limity svojho vlastného dieťaťa a tých cudzích. Krivda vie byť plazivý a deštruktívny moment v každom vzťahu. Ja som si ho zaradila v rebríčku dôvodov, prečo nechcem, aby sa iné deti u nás hrali, na 2. miesto za širokú kategóriu narúšania pokoja. Periférne vnímam množstvo hádok a niekedy aj bitiek. Aj tomu môjmu sa ujde. Tu odporúčam pozrieť sa do krutého zrkadla pravdy. Ten môj nie je vôbec taký anjelik, akým by som ho chcela mať. Pravda je taká, že aj on vie byť drsný. Vie ukrivdiť. Slovom aj činom. Keď sa deje opak a ochranný inštinkt mi velí: Utekaj a chráň ho vlastným telom!, držím sa stola. Pripomínam si vtedy, ako som počula aj z jeho úst ubližujúce slová, ako raketou praskol Miška po hlave, keď sa hral v piesku a podobné scénky. Nezasahujem. Nechám zasiahnuť karmu. Nech sa aj môj anjelik učí, že beztrestne nemôže ubližovať. Nech si deti samy o všetkom vedú účty.

K tejto téme patria škaredé slová a iné zlozvyky. Deti, s ktorými sa hráva, sú zo sociálnej bytovky v susedstve. S manželom nepoužívame úplne jemný slovník, ale niektoré slovné kombinácie vedia zaraziť aj nás. Nehovoriac o období, keď chodil Matúš pýtať sladkosti a peniaze. Ľudia vďačne povedia, čo videli a počuli: Keď nebudeš pýtať na napolitánku, nebudeme sa s tebou hrať. Rozprávali sme sa o tom s manželom a usúdili sme, že ani my nie sme ideálni. Držíme sa príslovia: Ak ukazuješ prstom, nezabudni, že na teba ukazujú tri ostatné v tvojej dlani. Pohoršenie sme dali bokom. Žiadne zákazy, výčitky, pohovory s matkami inkriminovaných detí a moralizovanie. Deti nemajú toho veľa a tak na to išli takýmto spôsobom. Normálny život, úplne to chápem. S deťmi sme vecne situáciu riešili. Povedali sme si o sprostých slovách a že sa nám to nepáči. Tiež sme si nahlas povedali o vydieraní a že to nepovažujeme za dobrý nápad a nesmie sa to opakovať.

Vydieranie, myslím si, prestalo. Už dávno nebol nič pýtať. Buď prestali pýtať, alebo pýtajú a Matúš to ustojí. Neviem, nezisťujem. Matúš sa musí naučiť, zvládať aj takéto situácie. Prednáška o sprostých slovách vôbec nezabrala.  Ako inak. Občas pri tých najhnusnejších zasiahnem, ale len občas. Naozaj to nemá zmysel. Musím veriť tomu, že Matúš bude vedieť selektovať situácie. Tiež verím, že časom bude viac a viac odolnejší a nebude potrebovať tieto typy emočných slov na sebavyjadrenie.

SOM MAMA, NIE ZAMESTNANEC

Tretie miesto dôvodov, prečo by som rušila spoločnú hru, obsadila téma pohostinnosti a starostlivosti. Ako veľa som ochotná dávať cudzím deťom. Tetááá, ja som hladný… Tetááá, ja chcem… Prichádzajú rôzne požiadavky, ktoré stoja čas, energiu a peniaze, nehovoriac o rýchlejšej amortizácii detskej izby a jej vybavenia. S opotrebením a s inými nákladmi som sa vyrovnala nasledovne. Súc poučená kolegyňou a jej konceptom minimalistická mama, nekupujem drahé hračky. Kupujem málo a kvalitné. Najlepší herný materiál je málo špecifický. Výhodou nešpecifických hračiek je, že bývajú najlacnejšie. Veľmi nešpecifická a hojne využívaná „hračka“ je omylom kúpená mega Jenga veža. Sú to vlastne zle opracované drevené hranoly 3x5x10 cm v počte asi 50 kusov. Tie už medzičasom boli snáď všetkým a sú prakticky nezničiteľné.

Koniec koncov ako psychologička viem, že čím menej hračiek a špecifických hračiek, tým viac musí dieťa zapojiť fantáziu a tým kvalitnejšia hra je. Utešujem sa aj tým, koľko času, energie a peňazí zas ušetrím, keď nebudem musieť navštevovať kadejaké poradne. Pre správny vývin dieťaťa je investícia do voľnej hry jedna z najlepších.

Ďalšia oblasť je spomínaná konzumácia a s tým spojená starostlivosť. Sú rôzne dni, rôzna miera záťaže, rôzna chuť dávať lásku cez starostlivosť. V tomto sa môžeme riadiť iba sebou a nikým iným. Iba ja viem, či mám chuť dávať, alebo už nie. Sú dni, keď im nanosím vodu na kúpanie. (Apropo, liatinová vaňa vyhodená pri smetiakoch je parádna vec. Zlyhali všetky bazéniky. Liatinová vaňa vydrží aj občiansku vojnu a hoc aj nevalnej kvality, naplnená vodou zabaví deti na hodiny.) Urobím aj 2 litre pudingu či kokteil. A niekedy sa mi nechce alebo aj doma nič nemáme. Ak sa chceme tešiť na kamarátov svojich detí, nesmie byť problém povedať: Nemám, mám, ale nedám, nechce sa mi, mám iba pre Matúša, choďte sa najesť domov. Starostlivosť o iné deti je možnosť, nie povinnosť. Občas decká pýtajú viac, ako sa mi páči. Rozumiem tomu, ale to neznamená, že musím vyhovieť. Včera ste mali, dnes už nie. Niekedy nabudúce. Deti sú, aké sú a je len na mojej zodpovednosti ochrániť si svoje zdroje (v širokom zmysle slova).

AHOJ ZAJTRA!

Posledné pravidlo nad všetky pravidlá: Nepáči sa vám, tak dovidenia. Výchova cudzích detí je omnoho ľahšia než tých svojich. Ak nerešpektujú, čo hovorím, pomoc je jednoduchá. Varovanie: Ak neurobíte, čo hovorím, pôjdete preč. Druhé varovanie nie je. Ihneď treba chytiť za ruku, vyviesť von: Dovidenia, ty sa dnes už u nás nebudeš hrať, až zajtra. Urobila som to len raz. Okamžite pochopili. Pri týchto nekompromisne dodržiavaných pravidlách sa k nám chalani môžu chodiť hrať denne. Som rada, keď sú u nás. Viem, ako ten môj trávi čas. Viem, že nesedí u niekoho s tabletom, že žije a je plus mínus zdravý. On trávi čas tak, ako sa na správneho chalana patrí. Ja mám dosť priestoru na domácnosť a na seba. Keď deti odchádzajú, nepociťujem úľavu, lebo nedovolím, aby ma ich prítomnosť obťažovala. Na druhý deň sa na ne teším… a dokonca aj na tretí, štvrtý… Takto nemôže nastať vyčerpanie, nespokojnosť ani krivda. Strážiť si svoj priestor je naša zodpovednosť. Nikto to za nás nemôže a ani nedokáže urobiť.

Mgr. Viera Lutherová
Balans – poradňa zdravého vývinu

Z archívu časopisu Dieťa
Seriál Zastavenia nad výchovou
Foto Shutterstock.com a 123rf.com

Dieťa č. 2 – 3/2023 je vám k dispozícii vo voľnom predaji na Slovensku alebo si ho môžete predplatiť, a to nielen na Slovensku, ale aj zo zahraničia (poštovné predplatiteľom na Slovensku i v Českej republike hradí redakcia). Ak chcete tlačené Dieťa dostávať domov do schránky alebo ho chcete podarovať svojim blízkym, môžete si ho objednať na www.dieta.sk v oblasti Objednávky. Tu si môžete predplatiť aj prístup k elektronickej verzii Dieťaťa.