Rodinná oslava, či kto z koho

Kytice kvetov, rozvoniavajúce dobroty, prestretý stôl, rodina pokope, neúnavne behajúce a prekrikujúce sa deti. Taká bežná idylka.

Rodinám, ktoré oslavujú udalosti s porozumením, mierom a slzami šťastia, všetka česť. Ale môže to byť aj inak. Všimli ste si, že na oslavu niekedy nechodíte vy, ale predstava o vás? „Akoby som o sebe pozerala film. Čas sa zastavil, mám dvanásť a matka ma hreší. Vysvetli jej, že už mám 45. Nepochopí. Takto sa to krája, nejedz tak rýchlo, voľakedy si bola taká štíhla, to ti až tak chutí jesť? A vieš čo ešte? Pred dcérou mi búra rodičovskú autoritu. A najlepšie vie zaklincovať otázkou, čo som taká odutá. Áno, pred všetkými,” opísala mi raz svoju skúsenosť kamarátka a spustili sme debatu na tému, či sme radi, ak nás naše deti vidia v situácii, keď nás „jazdia“ naši rodičia.

Ako katalyzátor

Ak na oslavu zavítame s presvedčením, že všetci sa budú šťastne usmievať a deti odprezentujú naše rodičovské schopnosti, treba prihamovať. Prehnané očakávania sú omyl. Odborníci radia zostať realistom a staviť na skúsenosti zažité na predošlých oslavách. Jasné, že deti budú behať, prekrikovať sa, vylejú na vás malinovku, odídete so škvrnami od torty či omáčky na starostlivo vyžehlených šatách, ženy sa začnú otvorene alebo skryto pretekať, ktorá z nich je lepšia matka, skritizujú vás a budú očakávať vašu podporu, ak si podajú inú mamu, po oslave sa budete cítiť frustrovane alebo pocítite satisfakciu, že konečne sa vám podarilo niekoho uzemniť. Výsledok? S očakávaním podobného scenára budeme dokonale vyzbrojené, dokonca môžeme zažiť aj príjemné prekvapenie.

Podobné veci zo všeobecnejšieho hľadiska rozoberá psychológ Barry Michels v knihe Nástroje, v ktorej radí, ako v sebe objaviť skrytú silu na prekonávanie životných prekážok. Patrí k nim napríklad aj rodinné stretnutie, ktorému by sme sa najradšej vyhli. Michels ho prirovnáva k močiaru, lebo prítomní sa nás snažia vtiahnuť do starých hádok a napáchaných krívd. Ak však budeme predpokladať, čo všetko môže nastať, dokážeme včas zasiahnuť. Ak to zvládneme, pomôžeme sebe a aj ostatným „topiacim sa v močiari“, a všetci, čiže aj mamy, sa začnú správať lepšie. Myslíte, že to platí aj na „supermatky“? Áno, presne tie, ktoré svoje deti neskonale ľúbia, a zároveň si pohotovo vedia podať inú mamu len preto, že (ne)dojčí, (ne)dáva svojmu dieťaťu sladkosti, (ne)kupuje veľa hračiek, (ne)nosí dieťa do jasličiek, (ne)zapisuje ho na krúžky… Proste robí veci trochu inak, hoci v konečnom dôsledku jej ide o to isté ako každej z nás, čiže vychovať šikovné a spokojné dieťa. Nuž, Barry Michels presviedča, že určite.

Mamy dnes majú oveľa jednoduchší život ako v minulosti. Vďaka pokroku, vede a možnosti ísť vlastnou cestou, čerpať inšpiráciu z viacerých, dobou overených tradícií a popritom sa riadiť vlastnou intuíciou. Takže, keď najbližšiu rodinnú oslavu zvládneme, a je celkom jedno, či naše dieťa oslávilo rok alebo štyridsiatku, bez toho, aby sme inú mamu kritizovali, sme na dobrej ceste prispieť k zdolaniu výzvy dneška: prijať fakt, že ani jedna z nás nemá patent na správnosť a ani neomylnosť.

Dana Ljubimovová Miháliková
Foto 123rf.com

ZAUJALI VÁS NAŠE ČLÁNKY?
Podporiť nás môžete predplatením časopisu Dieťa tu alebo kúpou časopisu Dieťa vo voľnom predaji.