Rodičovstvo? Tápame v ňom!

Kontaktné, lenivé, rozumné, praktické, zdravé, podnikavé, pomalé, pozitívne, intenzívne, ekologické, helikoptérové, rešpektujúce. Tieto prívlastky označujú modely rodičovstva, ktorých prvky praktizujete aj vy. Len možno o tom neviete.

Z výchovy sa vytratila bezprostrednosť. Sledujeme trendy, porovnávame seba aj svoje deti s inými. Bazírovať na méte dokonalého materstva však neprináša želané výsledky. Túžime byť ako z časopisu, hľadáme inšpirácie, konzultujeme, nebránime sa návštevám u detského psychológa, sme za chápavých, hoci máme sto chutí uštedriť jednu po zadku, no predovšetkým – zaoberáme sa rodičovstvom. Napriek urputnej snahe byť dokonalou mamou sa naše dieťa neraz stáva svedkom situácie, keď zlyhávame. Potom sa hanbíme, nastupuje pocit viny. Ukázať slabiny však zohráva dôležitú úlohu nielen vo výchove, ale aj vo vytváraní hodnotového rebríčka. Dieťa vidí reakciu dospelého, jeho schopnosť napraviť dôsledky vlastného pochybenia alebo nepríjemných okolností. S vekom sa stavia voči našim reakciám i nám samotným kritickejšie. Táto stratégia je neodmysliteľnou súčasťou dospievania. Jasné, že ako rodičov nás to zabolí, lebo práve v tomto období v očiach dieťaťa strácame pozíciu veľkých, mocných, neomylných a šikovných. Mrzí nás, keď nás občas zhodnotia nespravodlivo. Odborníci však zdôrazňujú, že deti potrebujú objekt protestu, taký je zákon prírody. Musia niekoho obviniť, aby sa vyprovokovali k vlastnému nasmerovaniu. Prirodzenou „obeťou“ sú rodičia. Až niekedy v dospelosti prechádzame do fázy prijatia a pochopenia, že nás vychovávali, ako najlepšie vedeli. Ak svoje detstvo prijmeme ako fakt, pôjde o dôkaz, že nezlyhali, čo ako sme dnes voči ich metódam kritickí.

JEDNODUCHO REALITA

Skutočný vzťah rodičov a detí nezachytí fotka postnutá na sociálne siete. Namiesto naštylizovaných úsmevov, žartovných motívov namierených získať čo najviac lajkov, znamená sériu predvídateľných aj nepredvídaných situácií, malé aj veľké boje, ktoré pre nikoho nekončia jednoznačným víťazstvom. Psychológovia stále pripomínajú, že ak vo vzťahu, či v sebe samom pociťujeme problémy, príchod dieťaťa ich vtesná do zátvorky a vynásobí. Spolu s nimi aj naše vlastné povahové črty dovtedy viac, či menej maskované sebaovládaním. Dieťa je katalyzátor. Vypichne mínusy, potlačí plusy alebo, naopak, no zároveň prináša radikálny strih. Zvykli sme si na argument, že raz, keď deti podrastú, všetko bude ľahšie, konečne sa vyspíme, oddýchneme si, a keď dospejú, už to bude zase lahoda. Ale nebude. Nič z predošlého života, lebo sme rodičmi. Navždy. Kdesi podvedome to cítime a pri zvykaní si na tento fakt mnoho mám prechádza štádiami mrzutosti, bezradnosti, apatie, depresie.

Uznávaná česká poradkyňa a terapeutka pre oblasť rodičovstva Eva Labusová tvrdí, že dnešných rodičov rozpolťuje láska k dieťaťu a neschopnosť vyrovnať sa so skutočnosťou, ako veľmi im rodičovstvo zmenilo život. „Rodičovstvo je intuitívna znalosť (skutočne máme mnoho vrodeného a škoda, že to ubíjame škodlivými kultúrnymi stereotypmi). Zároveň, samozrejme, že rodičovstvo je dedičná vec (či chceme alebo nie, v prvej vlne vždy recyklujeme to, čo sme zažili od svojich rodičov – to, že to rozumom spochybňujeme, neznamená, že to vo chvíli, keď nás dieťa vytočí, v afekte inštinktívne nezopakujeme). Do tretice je rodičovstvo kultúrna záležitosť. Ovplyvňuje nás to, čo spoločnosť považuje za normu, aké informácie ponúka, aké trendy propaguje. V tomto zmysle panuje obrovský zmätok a neriadený nadbytok tipov a odporúčaní, v ktorých pri slabej intuícii nie je ťažké celkom sa stratiť. Takže najbezpečnejšie paradoxne býva opustiť hlavný prúd a hľadať vlastnú cestu,“ píše v jednom zo svojich blogov na tému ako v rodičovstve nevyhorieť.

RODIČOVSKÉ METAMORFÓZY

Isto poznáte ženy, ktoré po tom, čo sa im narodilo dieťa, takmer nespoznávate. V horšom zmysle slova. Nepriateľa vidia vo všetkom, počnúc pôrodníkmi cez korporácie až po učiteľov, neštítia sa zaútočiť, lebo buď s nimi nesúhlasíte, alebo nemáte záujem o večné kázanie, vystatovanie sa, či obdivovanie výkonov ich detí. Áno, mamy, so špeciálnou sekciou pre tie na materskej, sú dnes pokladané za najpočetnejšiu „militaristickú“ skupinu v spoločnosti. A zároveň za jednu z najnetolerantnejších. V mene svojho dieťaťa vedia zbrojiť voči všetkým, ktorí zastávajú ani nie tak opačný, ako skôr iný názor. Dve moje známe sa pochytili na dnes už obligátnej téme (ne)dojčenia. Jedna sa zdôverila, že jej dieťa bez problémov prespí celú noc, druhá jej odvetila, že to preto, lebo je oťapené umelým mliekom. Navyše po narodení dieťaťa práve tej druhej akosi docvaklo, že zemeguľa nestíha. Tak podľa zásad bezplienkovej metódy necháva svoje bábätko cikať len tak, a teší sa, keď mu stihne podložiť nočník. Už pri pôrode bombardovala lekárov načítanými múdrosťami z internetu a názormi pozbieranými v okolí. Keď jej raz pediatrička navrhla, aby malú dokŕmila umelým mliekom, takmer napísala na lekársku komoru, aby lekárku zbavila praxe. Dieťa má plačlivé, ona ako mama to pripisuje priemyselným korporáciám, ktoré chcú všetkých zlikvidovať. Raz sme jej pripomenuli, že ona im zatiaľ úspešne uniká, keďže umelé mlieko ignoruje celkom a plienky čiastočne. Každý pokus o nadsádzku bol len priliatím oleja do ohňa a vždy novým dôvodom na zamyslenie, prečo sa niektoré mamy zaseknú v predstave, že nič na tomto svete nie je pre ich potomstvo dostatočne dokonalé. Aj ďalšia moja známa sa k materstvu postavila bojovne. Za nepriateľa číslo jeden označila cukor. Pri pomyslení, že môže chňapnúť pazúrmi po jej deťoch, chrlila desiatky scenárov, čo všetko spôsobuje. Doma cukrového démona ustáť vedela, horšie to bolo počas návštev u babičky. Nakoniec zvíťazil oportunizmus. Okúsila čaro odloženia detí na vidiek a prišiel na rad kompromis. Tam cukor môžu, lebo sú na čerstvom vzduchu, doma nie. Sesternica zas podozrieva štátne školstvo v tom, že jej dieťaťu neposkytuje dostatok podnetov, ďalšia by na rodičov, ktorí dávajú deti do jaslí, najradšej poslala sociálku.

Áno, rodičovstvo nás mení. Sme ostražitejšie, analytickejšie a zároveň nadobúdame istú dávku sebavedomia byť odborníkom na všetko. Väčšinou však ide o zle zamaskovanú bezradnosť. Rodičovstvo naďalej zostáva veľkou neznámou, kde kopec vecí môže vypáliť celkom inak, ako sme si naplánovali alebo predstavovali.

AJ OTCOVSTVO MENÍ

Áno, keď sa stávame rodičmi, upúšťame od predošlých predstáv o výchove, často aj od snahy po spontánnosti, racionálnosti či od povestného sedliackeho rozumu. Nič z toho, čo sme dovtedy mali jasné ako facka, zrazu neplatí. Môže to postihnúť i mužov. Ojedinele, ale môže. „Pozor, veď sa zabije!“ Týmto pokrikom Dušan úspešne prekazil osemdesiat percent pokusov svojej dcéry vyškriabať sa na objekt záujmu. Zvyšných dvadsať percent nevychytal, lebo bol v práci. Dieťa žije. Má dvanásť, hnáty v poriadku, modrín zažilo minimum. Aj tie opatrný otecko svojej žene spočítal. Svoje mladšie dieťa nechávajú vyliezť hocikam. Výsledok? Je zdatnejšie, nemraučí za každú modrinu a čo je najdôležitejšie, vie kalkulovať s nebezpečenstvom. Aj Dušan to vidí, priznal si omyl, no prerod z úzkostlivého na menej úzkostlivého otecka ho bolel. Určite viac ako prvé dieťa tých pár škrabancov, ktoré zažilo do svojich dvanástich rokov. Na nátlak ženy musel ísť k psychológovi. Už sa mu nesnívajú deti padajúce do bezodnej priepasti, ba ani to, že ich dolámané odvážajú húkajúce sanitky. Svoje bývalé strachy kompenzuje  starostlivosťou. Prílišnou. Od ženy dostal ďalšie ultimátum. Ak sa k nohám staršieho dieťaťa, áno, toho, ktoré má dvanásť, ešte raz skloní, aby mu zaviazal šnúrky, bude rozvod.

„… aj otcovská starostlivosť sa dá prehnať. Týka sa to pomerne malej časti mužskej populácie, napriek tomu chcem na toto nebezpečenstvo upozorniť. Ženy týchto mužov totiž nenachádzajú pochopenie v spoločnosti, ktorá zastáva názor, že čím intenzívnejšie a aktívnejšie sa ocko angažuje, tým lepšie,“ píše renomovaná česká psychologička Pavla Koucká.

SPOLOČNÝ MENOVATEĽ

Pri malom zamyslení sa nad výchovnými trendmi sa ich spoločným menovateľom stalo určenie nepriateľa. A je celkom jedno, či to je pôrod sekciou alebo vôbec v nemocnici, umelé mlieko, jasle, škôlka, škola, cukor, múka, nuda, krúžky a desiatky ďalších vecí, nad ktorými sme sa ako nerodičia zamýšľali minimálne. Otázne je, prečo za hlavný apel volíme práve znehodnotenie názoru iných mám, ktoré svoje dieťa ľúbia a robia pre ne všetko, čo môžu, rovnako ako my. Niektoré mamy naozaj často vzbudzujú pocit, že sa dieťaťu nevenujú do takej miery, ako vehementne tvrdia. Inak by im predsa nezostal čas na komentáre, ktoré nič nezlepšia, a v podstate ani nezhoršia. Len vyvolajú všeobecnú nechuť k dnešným mamám ako takým. Zároveň však vyšlú signál o vlastnej neistote, obavách zo zákutí materstva, s ktorými sa mylne snažia vyrovnať znevažovaním iných.

Z rozsiahleho prieskumu, ktorý uskutočnili dve české agentúry Simply5 a G82 so zameraním na české a slovenské rodiny s deťmi vo veku od 3 do 16 rokov vyplynulo, že slovenskí rodičia stavajú na kontrolu a na výchovný štýl, ktorí autori prieskumu nazvali Bezpečie. „Má idylický názov, ale my mu dávame aj prívlastok zlatá klietka. Ide o rodičov, ktorí svoje dieťa najviac ‚prežívajú‛. Chcú mu dopriať to najlepšie aj na úkor svojej kariéry alebo partnerského života, pretože dieťa sa stáva ich hlavnou životnou náplňou. Spravidla dostáva úplne všetko, chodí do najlepších škôl, má všetky výdobytky techniky. No zároveň je v týchto rodinách silná miera kontroly. Ak dieťa chodí na krúžky, tak na také, ktoré vyberajú rodičia. Rodičia sú za každých okolnosti tí, ktorí hovoria, čo sa bude diať,“ povedala v rozhovore pre magazín smeŽeny Eva Taračová, odborná garantka projektu na Slovensku.

SÚČASNÉ VÝCHOVNÉ TRENDY

• POZITÍVNE RODIČOVSTVO. Predstavuje alternatívu k autoritatívnemu prístupu a spočíva v modelovaní dobrého správania. Zakladá sa na láske, láskavosti a empatii. Deti sa vďaka tomuto prístupu stávajú sebavedomejšími a samostatnejšími. Sú schopnejšie riešiť agresivitu iných, vedia čeliť opozičnému správaniu a lepšie sa učia. Je to spôsob výchovy, vďaka ktorému rastú i samotní rodičia. Zároveň určujú jasné hranice, na nevhodné správanie dieťaťa reagujú vysvetľovaním či nenásilnou formou trestu.
• KONTAKTNÉ RODIČOVSTVO. Predpokladá plné využitie rodičovskej intuície a poznania príčin správania dieťaťa. Hovorí o nadväzovaní citlivého puta s dieťaťom, ktoré touto cestou získava pocit bezpečia. Pomáha regulovať emócie, poskytuje základňu na bezpečné spoznávanie okolitého sveta. Kritici upozorňujú na rozporuplnosť niektorých princípov vzťahovej výchovy, ktoré ústia do selektovania matiek na „dobré“ a „zlé“, i na to, že dodržiavanie zásad vzťahovej väzby sa stavia nad kvalitu interakcie s dieťaťom.
• LENIVÉ RODIČOVSTVO. Odmieta spájať rodičovstvo s drinou, prehnaným konzumom, ako aj so snahou byť dokonalým rodičom. Od naozajstne „lenivého“ prístupu má však poriadne ďaleko. Ako alternatívu telky, výletov, vyžaduje poľavenie z práce a miestami totálne prispôsobenie sa potrebám dieťaťa.
• POMALÉ RODIČOVSTVO. Je odpoveďou na rýchlu dobu. Stavia na minimalizmus v podobe menšieho množstva hračiek, krúžkov a deťom umožňuje priestor ísť vlastným tempom. Napríklad aj vtedy, keď sa rodiča ponáhľajú do práce a dieťa cestou do škôlky zaujmú kamienky na chodníku.
• INTENZÍVNE RODIČOVSTVO. Mama sa cíti byť absolútne zodpovedná za pocity svojho dieťaťa. Rozvíja, stimuluje ho na úkor všetkých svojich potrieb. Kritici hovoria, že tento prístup z výchovného hľadiska nedáva žiadny zmysel, pretože dieťa získava zdeformovaný pohľad na realitu.
• HELIKOPTÉROVÉ RODIČOVSTVO. Rozvoz, stráženie, dieťa pod kontrolou, rodičia sú mu vždy poruke, skrátka vznášajú sa nad ním ako vrtuľníky. Viac dodávať netreba.
• EKOLOGICKÉ RODIČOVSTVO. Jeho najvýraznejšími stúpenkyňami sú mnohými nasledované, ale tiež kritizované a bežne ironizované biomamy.

Dana Ljubimovová Miháliková

Magazín Dieťa
Foto 123rf.com

Viac článkov o výchove detí nájdete tu.

ZAUJALI VÁS NAŠE ČLÁNKY?
Podporiť nás môžete predplatením časopisu Dieťa tu alebo kúpou časopisu Dieťa vo voľnom predaji.