Od slov k činom

Nemyslela som si, že k situácii, ktorú prežila moja priateľka v jednej z bratislavských pôrodníc, sa budem ešte niekedy na stránkach časopisu vracať. Opísala som ju v rozhovore s českou psychogynekologičkou Helenou Máslovou, ktorý vyšiel s názvom Pôrod bol odjakživa ženským tajomstvom v 1. vydaní nášho špeciálu Dojčiatko & batoľa: „Nedávno som sa pýtala jednej známej, prečo je také ťažké podporiť matku po cisárskom reze a pomôcť jej s dojčením (išlo o konkrétny prípad mamičky, ktorá rovno z ich pôrodnice odchádzala s umelým mliekom a už nedokázala dojčiť). Dostala som odpoveď, že za to oni nemôžu, pretože tá matka jednoducho nemala materský inštinkt…“ Názor psychogynekologičky bol celkom jednoznačný: „Materský inštinkt nespadne z neba. Nemáme ho od narodenia. Istým spôsobom sa chemicky spúšťa pri pôrode a tesne po pôrode, a to práve počas zlatej hodinky. Povedať o matke, že nemá materský inštinkt, to je akoby sme povedali, že sme ho nepodporili, nedali sme jej šancu, aby u nej vznikol.“

Prečo to spomínam? Pôrodnica, z ktorej takto odchádzala moja priateľka, je v určitom zmysle slova mojou srdcovou záležitosťou. Novorodeniari, ktorí sa starali o jej synčeka, pred 25 rokmi opatrovali aj môjho prvorodeného syna a o 2,5 roka neskôr aj moje druhé bábo (hoci ešte v starých priestoroch na bratislavskej Bezručke). Vtedy ešte odborníci u nás veľmi nehovorili o bondingu, syna som prvý raz uvidela na krátku chvíľu až nastylovaného po kúpeli a dôkladne zabaleného v perinke. Potom sa chodil za mnou dojčiť každé 3 hodiny a sestra mi takmer hnáty dolámala, keď som si dovolila rozbaliť mu perinku… S druhorodeným synom sme síce už pobudli v pôrodnici v režime rooming-in, no ani otec pri pôrode, ani bonding sa ešte nekonali. Časy sa menia a dnes už pôrodníci i neonatológovia vedia v tomto smere viac. Aspoň to dokladujú slovami, ktoré sme do redakcie dostali v tlačovej správe pri príležitosti Svetového dňa dojčenia. Zaslala nám ju hovorkyňa Univerzitnej nemocnice Bratislava Mgr. Zuzana Eliášová s komentárom, že v správe prinášajú niekoľko praktických rád odborníčky  Univerzitnej nemocnice Bratislava doc. MUDr. Dariny Chovancovej, CSc. Pani docentka sa starala aj o moje dve novorodeniatka a roky pravidelne prispievala do nášho časopisu. V správe zdôrazňovala: „Ihneď po narodení neprerušený kontakt nahého dieťaťa s kožou matky pomáha dieťaťu prekonať zložité adaptačné mechanizmy v ‚známom‛ prostredí a matke dáva dostatok času, aby sa do svojho bábätka ‚zamilovala‛. Vyvrcholením býva aktívne prisatie sa dieťatka k prsníku. Na tento postup, ktorý nazývame ‚bonding‛, nadväzuje spoločný pobyt matky a dieťaťa na oddelení rooming-in. Takýto postup je dôležitý pre matku nielen z hľadiska emocionálneho, ale významne u nej podporuje tvorbu materského mlieka.“ Ďalej vysvetlila: „Včasné priloženie dieťatka k prsníku už v pôrodnej sále a 24-hodinový spoločný pobyt matky a dieťaťa počas pobytu v nemocnici je ideálnou príležitosťou pre matku, aby svoje dieťa spoznala, naučila sa ho prebaľovať, manipulovať s ním a hlavne správne dojčiť. Bábätko potrebuje prikladať k prsníku v priebehu prvých dní veľmi často – vždy, keď si vypýta.“ Zdôraznila: „Je úplne normálne, že správne priloženie k prsníku si treba nacvičiť, netreba však prepadať nervozite. Vtedy je pomoc vzdelaného a trpezlivého tímu zdravotníkov nevyhnutná.“

Súhlasím. A keď sa tak obzerám nazad, na obdobie, keď som porodila svoje dve deti, tak aj vidím veľký rozdiel v odbornom prístupe. O tom, čo vtedy naši odborníci ešte nevedeli, dnes už vedia krásne rozprávať. Možno som len nedočkavá a treba len štipku trpezlivosti. Možno stačí málo – vydržať ďalšie štvrťstoročie… Dovtedy budú tieto krásne PR slová našich odborníkov kaziť smutné a zranené matky „bez materského inštinktu“ a s fľašou umelého mlieka v ruke, s ktorou opúšťajú pôrodnicu plnú odborníkov, ktorí presne vedia, ako to spraviť, aby sa matka do svojho novorodeniatka „zamilovala“… Už len stačí naozaj prejsť od slov k činom.

Renáta Krausová

vybrané zo Slov na úvod, časopis Dieťa
Foto Shutterstock.com