Môže sa stať, že vykročíme po ceste, ktorá nie je určená nám

Ste vo „svojom“ živote šťastní? Úvodzovky sú v tomto prípade správne, pretože život, ktorý žijeme, nemusí byť nutne náš. Viete, ako to myslím?

Problém je, že počas celých tých rokov nás klamali. Od detstva až po dospelosť. Verili sme, že keď budeme „dobrý chlapček“ a „dobré dievčatko“ a budeme poslušne poslúchať dospelých, svet nás odmení dobrým a šťastným životom. Takže namiesto toho, aby sme vytvárali náš vlastný príbeh a žili život, po akom túžime (alebo zistili, po čom to vlastne túžime), žili sme život, aký od nás očakávali. Náš svet, reakcie, spôsob života sa stali odrazom toho, čo chceli ostatní.

Takto začínal citát, ktorý som našla vo svojich zápiskoch. Mám ho poznamenaný viac ako pol roka a myslím, že sa bude týkať viacerých ľudí. Všimli ste si, koľko ľudí nemá vlastné záujmy, ale len také, ktoré sa od nich očakávajú? Koľko ľudí berie aj záujem ako povinnosť (viete, koľkých poznám, ktorí pracujú na záhradke, no robia to len z povinnosti, bez radosti, pretože tak to predsa ľudia robia)? Len čo prišla pandémia, nevedia, čo so sebou, doma sa nudia a bláznia. Ich životy boli také stereotypné, že hneď ako do ich rutiny niečo zasiahlo, cítia neistotu a úzkosť. Rozumiem tomu, rutina je súčasť sebauisťovacieho rituálu, vďaka ktorému cítime, že máme život vo svojich rukách. Ale o tom nechcem rozprávať, preto tu nie sme. Narážam na to, že už od detstva nás smerovali na cestu, po ktorej sa vydali mnohí pred nami. Na tejto ceste nám vravia, čo sa od nás očakáva, povedia nám, čo si máme myslieť a čo máme hovoriť. Cesta, ktorá utlmuje vlastný úsudok a vedomie samého seba – čo chceme, čo nás baví, nachádzanie našej vášne a sebaaktualizácia. Utlmili sme v sebe ten hlások, ktorý nám našepkával, po čom túžime. Odklonili sme sa od vlastnej cesty, prestali sme ju vytvárať a šli sme cestou niekoho iného – tou, ktorá nebola pre nás stvorená. Táto cesta produkuje jednu šedú masu, ktorá sa na seba podobá a v ktorej je utlmený potenciál a individualita.

Už pred viac ako sedemdesiatimi rokmi prišiel psychológ Abraham Maslow s myšlienkou, že by sa človek mal usilovať o sebaaktualizáciu, teda o naplnenie vlastného potenciálu. Nestane sa tak, ak budeme z detí naďalej vytvárať šedú masu, v ktorej bude tento potenciál utlmený. Nestane sa tak, ak deti vyšleme po „jedinej správnej ceste“, ktorú vyšliapali tisíce a milióny detí pred nimi.

Život nie je jednostranný, neexistuje naň jediný správny recept. Neexistuje príručka, ako byť „tým jediným správnym“ človekom. Každý máme potenciál, každý sme tu na svoj vlastný účel a každý dávame svojmu životu iný zmysel. Nájdite ten svoj, a podporte deti, aby našli vlastný – nie ten, ktorý im vsugerujeme. Viete, ako to myslím?

Mgr. Mária Hanúsková
88. časť seriálu Môže sa stať…
Foto 123rf.com

Seriál Môže sa stať…
Detský svet je vnímavý a plný očakávaní. Dospelí, hlavne rodičia, sú pre deti radcami a vzormi. Deti pozorujú ich správanie a vedome či nevedome ho opakujú. Nie je prekvapením, že na tom, akú budú mať deti budúcnosť, ako sa budú cítiť, čo si budú myslieť, na akej úrovni budú mať sebavedomie a sebaúctu, budú mať najväčší podiel ich rodičia. To rodičia majú moc ovplyvniť svoje dieťa. Budete prekvapení, že aj tá najmenšia a pre dospelých možno najnepodstatnejšia reakcia alebo veta môže dieťaťu zmeniť život. Seriál Môže sa stať, opisuje situácie/reakcie/vety rodičov a ich možný dopad na budúcnosť, sebadôveru a sebapoňatie detí.

ZAUJALI VÁS NAŠE ČLÁNKY?
Podporiť nás môžete predplatením časopisu Dieťa tu alebo kúpou časopisu Dieťa vo voľnom predaji.