Môže sa stať, že nájdeme recept na "správnu" výchovu? | Dieťa.sk - Váš sprievodca svetom tehotenstva a rodičovstva

Môže sa stať, že nájdeme recept na „správnu“ výchovu?

Môže sa stať, že nájdeme recept na „správnu“ výchovu?

V poslednom čase premýšľam nad tým, ako sa asi musí cítiť rodič v nekončiacom kolotoči informácií o správnej výchove. Raz si prečíta, že pre sebavedomie detí je najlepšie správať sa k nim s rešpektom, a druhý článok deklaruje vhodnosť „výchovnej po zadku“. Dobre mienené rady majú zvyčajne len jedno spoločné – ponechajú rodiča s pocitom vlastnej neschopnosti.

Nedávno som si prečítala rozhovor s pedagógom, ktorý obhajoval adekvátnosť jednej „výchovnej po zadku“. Druhý článok, na ktorý som narazila, opisoval, aké hrôzostrašné veci sa s dieťaťom dejú, ak sa rodič uchýli k takejto „výchovnej“ metóde. Rozporuplných názorov je nespočetné množstvo a pri svojej práci sa s nimi stretávam niekoľkokrát denne. Je výchova zdravého a šťastného dieťaťa skutočne taká alchýmia?

Poviete si: „Naše staré mamy a matky nemali k dispozícií absolútne nič a sme tu.“ Keď sa však pozrieme hlbšie pod povrch, zistíme, že to nie je také ružové, ako sme predpokladali. V mojej generácií je množstvo dospelých, pre ktorých je utrpením navštevovať rodinu. Nie sú k rodičom otvorení, úprimní, o svojom živote im vravia len to najnutnejšie. Nekomunikujú s porozumením, ale s obavou, že ich rodičia nepochopia  a zavrhnú. Vianoce si odsedia pri sviatočnom stole s nepríjemným pocitom a dávkou alkoholu. „Prežili sme to,“ vravia si po návrate do vlastného obydlia. O slepej poslušnosti voči autorite ani nehovoriac (šéf,  lekár…). Áno, väčšina rodičov mala jednotný pohľad na výchovu, a, áno, sme tu. Ale za cenu plytkých, chladných vzťahov a jaziev na duši.

Čo je teda jadrom šťastného detstva? Pri hľadaní odpovede musíme nájsť spoločného menovateľa – to, čo všetkým deťom v detstve najviac chýba a ovplyvňuje ich až do dospelosti. Moja skúsenosť mi našepkáva, že deti sú silnejšie, než sa môže zdať. Spracujú a vyrovnajú sa s mnohými nepríjemnosťami, ktoré ich v živote stretnú, tie rodičovské pochybenia nevynímajúc. S týmto presvedčením som hľadala ďalej a ponárala som sa hlbšie a hlbšie do tajov ľudskej duše. U každého zroneného dospelého mi vychádzala jedna a tá istá vec. Tá bolesť, ktorú si so sebou nesieme celý život, ktorá ovplyvňuje kvalitu nažívania a naše vzťahy, má dva pramene. Tým prvým je, že sme sa necítili byť bezpodmienečne milovaní. Poznáte to, ak rodičia vychovávajú štýlom: Budeme ťa ľúbiť, ak budeš taký a onaký alebo Žiješ preto, aby si nás urobil šťastnými a žil podľa našich predstáv? To je presne ono – deti vyrastajúce s myšlienkou, že ich podstata si nezaslúži lásku, že sa musia pretvarovať a stať sa niekým iným, koho bude hodné milovať.

Druhý prameň tej bolesti je absencia bezpečného domova. Mnoho detí nevníma domov ako útočisko, ako miesto, kde môžu slobodne byť tou osobou, akou skutočne sú, bez strachu a obáv. Naopak, je pre ne  prostredím, v ktorom nemôžu vyjadriť, čo cítia, čo si myslia a kto sú. Domov sa tak stáva miestom, kde si neodpočinú, ale prežívajú len ďalší stres a nepokoj. A ak sú tieto negatívne emócie symbolom domova, pre dieťa sa takým stane celý svet. Svet ako neprívetivá lokalita, v ktorej je normálne cítiť nebezpečie a úzkosť, v ktorej si neodpočinieme, ale bojujeme. A, koniec koncov, v ktorej sme podozrievaví voči všetkým ľuďom, že nám chcú ublížiť.

Dovolím si tvrdiť, že zaručený recept na „správnu“ výchovu neexistuje. Každé dieťa je iné a čo je pre jedno vhodný prístup, pre druhé môže byť bolestivá skúsenosť.

Akokoľvek o sebe pochybujete, obviňujete sa, že ste niečo mali vo výchove zvládnuť lepšie, či zúrite, že sa správate ako svoj vlastný rodič, myslite len na nasledujúce – deti musia byť milované a musia vyrastať v prostredí, ktoré je bezpečné (pre vyjadrenie emócií, myšlienok, svojej pravej osobnosti). To je ten základ, na ktorom sa stavia zdravá osobnosť. Všetko ostatné sme schopní „rozchodiť“.

Mgr. Mária Hanúsková
37. časť seriálu Môže sa stať…
Foto 123rf.com

Seriál Môže sa stať…
Detský svet je vnímavý a plný očakávaní. Dospelí, hlavne rodičia, sú pre deti radcami a vzormi. Deti pozorujú ich správanie a vedome či nevedome ho opakujú. Nie je prekvapením, že na tom, akú budú mať deti budúcnosť, ako sa budú cítiť, čo si budú myslieť, na akej úrovni budú mať sebavedomie a sebaúctu, budú mať najväčší podiel ich rodičia. To rodičia majú moc ovplyvniť svoje dieťa. Budete prekvapení, že aj tá najmenšia a pre dospelých možno najnepodstatnejšia reakcia alebo veta môže dieťaťu zmeniť život. Seriál Môže sa stať, opisuje situácie/reakcie/vety rodičov a ich možný dopad na budúcnosť, sebadôveru a sebapoňatie detí.

 

 

ZAUJALI VÁS NAŠE ČLÁNKY?
Podporiť nás môžete predplatením časopisu Dieťa tu alebo kúpou časopisu Dieťa vo voľnom predaji.

O autorovi

Podobné články

0 komentárov

Zatiaľ bez komentára!

Môžete byť prvý, kto komentuje tento článok