Moderátorka Miriam Šmahel Kalisová: Pôrod? Ďakujem za ten zážitok!

25. augusta 2017 Články , Rozhovory
Moderátorka Miriam Šmahel Kalisová: Pôrod? Ďakujem za ten zážitok!

Televízna moderátorka Miriam Šmahel Kalisová vyštudovala sociológiu, zakotvila v televízii, no s láskou a vášňou sa zvŕta aj v kuchyni. O svoje obľúbené recepty sa podelila v knihe Nie som žiadna bábovka a pravidelne ich uverejňuje aj na svojom blogu. Okrem toho stíha aj kurz pre duly, pretože ako hovorí, chcela by pomáhať ženám, aby sa zbavili strachu z pôrodu a tešili sa naň.

Hovorí sa, že najviac nás formuje naše detstvo, ktoré v nás zostáva po celý život. Aké bolo to vaše? Vyrástli ste v meste, či na dedine?
Bývali sme v paneláku, ale cez prázdniny sme aj s bratom chodievali k babke a boli sme tam vždy celé leto. To bolo super. Myslím, že doma sme mali dosť prísnu výchovu. Tým, že som bola dievča, rodičia sa o mňa viac báli a mala som vždy skorú večierku, nemohla som sa túlať po nociach. Každý víkend sme s rodičmi chodievali na ryby, s maminou som zbierala bylinky, robili sme z nich čaj, varili sme jedlo a cez nočný lov sme s ocinom pozerali hviezdy, hľadali sme rôzne súhvezdia a v auguste sme pozorovali padajúce hviezdy. Bolo to skvelé. Všetky deti by mali zažívať takéto chvíle.

Je niečo, čo by ste z vášho detstva chceli dopriať dcérke?
Určite by som jej dopriala „sídliskové detstvo“. Zvonili sme na zvončekoch a pýtali sme kamarátov od rodičov, či ich pustia von. Potom sme skákali gumu, hrali vybíjanú, schovávačku, púšťali sme sa na plastových tatrovkách a poobíjali sme si kolená, keď sme sa z nich „vysypali“. Mamina na nás kričala z okna, že už máme ísť domov, lebo je večera. Alebo si pamätám, že sme museli prísť vtedy, keď sa zasvietia lampy na ulici. Neboli mobily, ani počítačové hry, stále sme boli vonku a vymýšľali sme blbosti. Boli to krásne časy. No tiež by som dopriala dcérke prázdniny u babky. Dedina, príroda, zafúľaní od rána do večera. Večer sme si s babkou spievali na hojdačke a kefkou drhli špinu spod nechtov. 🙂 S mojou sesternicou Lenkou sme kŕmili zajace a vymýšľali rôzne hry. Boli sme skvelá dvojka.

Spomínate si, aké to bolo, keď ste prvýkrát držali v náručí svoju dcéru? Čo ste cítili a čo vám vtedy preletelo hlavou?
Úplne prvá veta, ktorú som Miuške povedala, keď sa narodila, bola: „A kedy si stihla manikúru?“ Viem, že som jej asi mala povedať niečo iné, ale keď som ju uvidela, hneď mi padol pohľad na jej dokonalé malé ručičky a na nich dokonalé nechtíky, jeden ako druhý, ako keby bola fakt na detailnej manikúre. Bola ako také malé mačiatko. Pri bondingu, keď mi ju po prvý raz priložili, mala oči otvorené dokorán a pozerala sa na mňa veľmi pokojne. Vôbec neplakala, len priadla ako také spokojné mačiatko. Som rada, že pôrod nebol pre ňu stresujúci. Je to moje šikovné silné dievčatko, zvládla to bravúrne.

V súvislosti s pôrodmi sa dnes veľa hovorí o necitlivom prístupe personálu k budúcim mamičkám a ich bábätkám, o separácii po pôrode, o dokrmovaní novorodencov umelým mliekom. Aká bola vaša skúsenosť? Zažili ste vysnívaný prirodzený pôrod alebo bolo všetko inak?
Mala som krásny prirodzený pôrod bez epidurálky. Počas pôrodu som stále myslela na dcérku a predstavovala som si, ako jej každá kontrakcia pomáha dostať sa bližšie a bližšie ku mne. Viete, keď som si predstavila, že ona vlastne ani netuší, čo ju čaká, tak som nemyslela na seba, ale na ňu, ako jej to uľahčiť. To nie ja som porodila, ale ona sa narodila a zvládla to na jednotku. Je to najmä jej zásluha. Verila som, že to dokáže. A verím jej vo všetkom doteraz. Rodila som v nemocnici na Antolskej v Bratislave a všetci boli na mňa veľmi milí. Vo všetkom mi vyhoveli. Aj bonding, aj dotepanie pupočníka. Miuška hneď po narodení papala ako malá piraňa, stále si „klopem na drevo“ a ďakujem za ten zážitok.

Aký je váš názor na otca pri pôrode – ste za alebo patríte k ženám, ktoré si myslia, že muži na pôrodnú sálu nepatria?
Myslím si, že keď sa muž na to cíti a aj matka súhlasí, tak by určite mali ísť k pôrodu spolu. Prítomnosť partnera môže mamičke veľmi pomôcť. Niektoré maminy ale majú pri sebe radšej dulu, ktorá sa v tom predsa len vyzná lepšie ako manžel. Ani jedna z týchto možností ale nie je lepšia alebo horšia. Žena sa musí cítiť komfortne a keď jej pri pôrode pomôže prítomnosť farára, mala by si ho tam so sebou zobrať.

Nedávno ste sa vyjadrili, že chcete byť dulou a prihlásili ste sa na kurz. Ešte to stále platí?
Samozrejme, že to platí. Prijali ma do kurzu v tomto školskom roku, takže teraz v októbri 2016 už máme prvé školenia a semináre. Veľmi sa teším. Chcela by som pomáhať ženám, aby sa zbavili strachu z pôrodu a aby sa naň tešili. Áno, stať sa môže čokoľvek, ale to, ako prežívame chvíle pred pôrodom, môže samotný pôrod zásadne ovplyvniť. Je zbytočné sa báť niečoho, čo ani nemusí prísť.

Čo hovoríte na pôrody doma? Trúfli by ste si na niečo také, keby ste čakali dieťa?
Ja by som doma nikdy nerodila. Som ten typ, že potrebujem pocit bezpečia v prípade núdze. Aj preto som si pre svoj pôrod vybrala nemocnicu na Antolskej, lebo som vedela, že tam majú všetko potrebné pre prípad, že sa niečo skomplikuje. Čiže pre mňa osobne by pôrod doma bol neprijateľný. No pre inú mamičku je zase neprijateľné rodiť v pôrodnici.

Je o vás známe, že ste dcérku dojčili viac ako dva roky. Často sa hovorí o tom, aké je dojčenie dôležité pre dieťatko z hľadiska zdravia, imunity, citovej väzby atď. Čím je dojčenie pre vás ako pre matku? Ako ho vnímate vo vzťahu k dcérke?
Miuška bude mať v novembri tri roky a môžem povedať, že už sa odstavila a nedojčí sa. Dojčenie je podľa mňa veľmi dôležité nielen pre dieťa, ale aj pre matku. Dlho som nebola pripravená na to, že keby sa náhodou odstavila, čo ja potom budem robiť? Nejako sme si však našli spoločný čas a už na dlhé dojčenie len s láskou spomínam. 🙂 Ale myslím si, že rovnako aj maminy, ktoré nikdy nedojčili, môžu mať krásny vzťah so svojimi deťmi. Nemyslím si, že mamy, ktoré dlhodobo dojčia sú v niečom lepšie ako tie, ktoré nedojčili. Všetko sú to veľmi individuálne záležitosti. V každom prípade je ale skvelé, že sa o dojčení veľa hovorí a láme sa to veľké tabu.

Ako ste už spomenuli, Mia bude mať v novembri tri roky. Uvažujete už o škôlke alebo už do nej začala chodiť?
Miuška už chodí do škôlky a veľmi sa jej tam páči. Každý deň sa do nej teší. Dokonca aj jej adaptácia bola extrémne rýchla, na jej podnet. Najprv som sa tam s ňou chodila pohrať na dve hodiny popoludní. Trvalo to asi tri dni. Potom sme sa rozhodli, že skúsime vydržať pol dňa, po obede pre ňu prídem a bude spinkať doma. Prišla som teda pre ňu a spustila veľký plač, že ona nikam nejde, že chce spinkať s detičkami v malej postieľke. A bolo vymaľované. Čiže plánovaná adaptácia, že pár dní budeme chodiť do škôlky len na pol dňa, sa nekonala. Miuška má výborné učiteľky aj spolužiakov, čomu sa veľmi teším.

Ste zástankyňa zdravého životného štýlu a zdravej stravy. Viedli vás k tomu rodičia? Alebo ste sa k tomu dopracovali až spoločne s manželom a po narodení dcérky?
Moja mamina vždy varila tak bežne, ako sa varilo v našich rodinách, ale od istého momentu začala domov nosiť olivový olej, jablkový ocot a experimentovať s nami. Priznám sa, že ako pubertiačka som tomu veľmi naklonená nebola, mala som rada tradičné chute. Preto viem, že keď Miušku odmalička naučím na nejaké chute, bude sa to s ňou viesť celý život. Vidieť ju, s akou chuťou chrumká stopkový zeler, lebo to vidí aj na nás, je na nezaplatenie. Ale, samozrejme, teraz je už väčšia a už sa stretla aj so sladkosťami. Nedá sa tomu úplne vyhnúť. Ale dá si povedať, že niečo nie je zdravé a nemôže toho zjesť veľa, lebo sa jej pokazia zúbky alebo ju bude bolieť bruško. Je veľmi rozumná.

Ako ste sa dostali k pečeniu a vareniu? Boli ste dieťa, ktoré sa večne motá pri mame v kuchyni, bolo to teda hobby odmalička, alebo ste sa do varenia zamilovali, až keď ste sa stali „šéfkou“ vo vlastnej domácnosti?
Odmalička som sa motala v kuchyni s maminou alebo s babkou. Obe boli úžasné kuchárky. Ale je pravda, že odkedy mám vlastnú kuchyňu, tak si to užívam zase úplne iným spôsobom. A keď sa stretneme, tak si vymieňame tipy a recepty.

Na aké jedlo nedáte dopustiť? Ste „len“ výborná kuchárka alebo aj gurmánka, ktorá si dobré jedlo rada vychutnáva?
Určite sa považujem za gurmánku. Mám rada dobré a kvalitné jedlo. Ale úplne najradšej mám, keď ma jedlo prekvapí inými chuťami a kombináciami. Nebojím sa experimentovať a objednať si v reštaurácii aj niečo, čo som predtým nikdy nejedla. O to väčší je pôžitok, keď mi jedlo učaruje.

Čo by vás nikto nedonútil uvariť a zjesť?
Nad tým som sa nikdy nezamýšľala. Ale určite by som nevarila a nejedla psa alebo mačku.

Nedávno vám vyšla kniha Nie som žiadna bábovka. Krásny názov, ako vznikol?
Úplne spontánne. Moja bezlepková maková bábovka je medzi mojimi dobrými kamošmi veľmi obľúbená. Raz sme boli na jednej akcii a pár ľudí začalo hovoriť o mojej bábovke. Lydka vtedy vykríkla – Všetci tu stále ospevujete tú jej bábovku, to už sa kniha rovno môže volať Nie som žiadna bábovka. Vtedy to bolo pre mňa ako blesk z jasného neba. Zrazu, že bum! To je ono! Napísala som si ten názov na chladničku a čakala, či mi napadne niečo výstižnejšie. Tak som si ten názov obľúbila, že som si povedala – A prečo nie? Aspoň bude sranda!

A ako sa vôbec zrodil nápad, že takúto knihu vydáte? Nebáli ste sa neúspechu? Ako ste si do nej zbierali recepty?
Jasné, že som sa bála neúspechu. Vo všeobecnosti nie som typ človeka, čo si príliš verí. Ale odkedy som založila blog a „moje ženy“ – ako ich ja volám – mi stále vraveli, ako sa im páčia moje recepty a či nevydám knižku, tak som sa začala nad tým zamýšľať a zisťovať si, ako sa taká kniha robí. Našla som si perfektný tím a bola to väčšinou zábava. Robila som tú knihu srdcom. Je presne podľa mojich predstáv. Výber receptov bol asi najťažší, za tie roky ich mám totiž toľko, že som nevedela, ktorý tam dať a ktorý nie. Ale myslím, že som vybrala dobre, „moje ženy“ sú spokojné a posielajú mi fotky svojich výtvorov aj s detičkami. Veľmi sa z toho teším a vážim si to. Dáva mi to neskutočný pocit vďačnosti, že sa im to páči a ocenili moju ročnú prácu.

Vraj ste perfekcionistka, je to výhoda pri takejto práci alebo skôr brzda?
To, že som perfekcionistka, je pozitívne skôr pre ľudí, ktorí si moju knihu kúpia, ale pre mňa to bol masaker. Do poslednej chvíle som ešte upravovala, prepisovala, presúvala poradie… moji grafici by vám o tom vedeli rozprávať. Mali so mnou kríž, ale boli skvelí. Najlepší tím, aký som si mohla želať!

Na vašom fejsbukovom profile som často videla fotky, ako sa spolu s vami motá v kuchyni aj vaša dcéra. Nie ste teda typ matky, ktorá si radšej navarí a napečie večer, keď už všetci spia, aby mala na to pokoj a nikto ju pri tom nevyrušoval?
Milujem piecť a variť v noci, keď všetci spia. Aj pracovné veci si riešim najmä v noci. Lepšie mi to myslí, lepšie sa viem sústrediť ako cez deň. Ale keď je víkend, Miuška nie je v škôlke, tak si vždy niečo spolu upečieme, uvaríme. Je to zábava. Učím ju odmalička, že na jedlo treba čakať, že to nefunguje tak, že rozbalím z obalu, zohrejem a jem. Keby ste sa jej spýtali, čo všetko sa dá vyrobiť z múky, tak začne menovať od rožkov, cez bagety, chleba až po vianočku… Alebo čo ide do koláča? Tak hneď začne špaldovou múkou, maslom, cez vajcia, cukor a sódu bikarbónu. Úžasné je, aká je veľmi vnímavá.

Niektoré mamičky hovoria, že variť zdravo je oveľa náročnejšie, trvá to dlhšie, ťažšie sa zháňajú suroviny a navyše zdravé jedlo deti nechcú. Čo na to hovoríte? Ako prijíma vaše mňamky Mia?
Ono je to tak, že keď je dieťa naučené na nezdravé sladkosti, tak potom mu zeleninka príliš neučaruje. Miuška je odmalička zvyknutá na zdravé jedlá a chute. S týmto problém naozaj nemám. Ale viem, že ľudia majú predsudky voči zdravej strave. Otázka je, aká je definícia pojmu „zdravá strava“? Pre každého je to úplne niečo iné. Pre mňa je zdravá strava tá, ktorá je varená doma s láskou, bez polotovarov, údenín a vyprážania. Cukor do koláčov však bežne pridávam. Ale starostlivo si vyberám, čím sladíme. Preto nepoužívam biely cukor, ani klasickú bielu múku, používam špaldovú.

Mamičky, ktoré varia pre svoje deti zdravo, nám často hovoria, že majú veľký problém, keď dieťa ide následne do škôlky a školy, lebo tam je v jedlách veľa soli, cukru, málo zeleniny a ovocia. Riešite to nejako?
Nemám pocit, že v škôlkach je v strave veľa soli a cukru. Existujú predsa normy pre deti. Je pravda, že by to určite chcelo nejakú reformu v stravovaní v škôlkach a školách, ale úprimne – čo s tým urobí bežná mamina? Bude každý deň variť jedlo do škatuliek, nosiť ho do škôlky a jej dieťa bude jediné, ktoré bude mať inú stravu ako ostatné? Môže mu to spôsobiť problémy a akúsi „inakosť“ v kolektíve, čo môže byť oveľa horšie, ako keď si dá troj- či viacročné dieťa v škôlke raz za týždeň na obed napríklad dukátové buchtičky. Ja som do troch rokov naozaj veľmi dôsledne dbala na stravu, myslím si, že Miuška dostala dobrý základ a áno, už sa stretla aj s čokoládou a chutí jej. Ale vie, že jej nemôže zjesť veľa, lebo škodí na zúbky a bruško. Treba s deťmi hovoriť a vysvetľovať im, motivovať ich a dúfať, že v škôlkach sa strave budú venovať viac a viac.

Vaša kniha je na pultoch, čo teraz? Vychutnávate si naplno úspech a oddychujete alebo už premýšľate, do čoho sa zase pustíte? Ako rada relaxujete?
Fúha, ani nehovorte! Stále som v jednom kolobehu. Veľmi si užívam, že sa moja kniha páči a predáva sa takou rýchlosťou, o akej sa mi ani nesnívalo. Veľmi si vážim dôveru mamičiek, že si moju knižku kúpili a posielajú mi fotky, ako varia so svojimi detičkami. A keď čo i len jednu maminu namotivujem, aby so svojím dieťaťom piekla trebárs raz do týždňa mafiny, budem šťastná. Je to úžasný pocit, vychutnávam si ho, ale zároveň ešte je okolo toho veľa práce a nie je to tak, že knižka sa predáva a nič iné už netreba riešiť. Ale užívam si ten pracovný kolotoč. Už rok na knihe pracujem a teraz len všetko „doťukávam“. Teším sa na relax, oddych. Chodím každý deň do prírody „rýchlochôdzovať“, to ma veľmi baví. Hudba do uší a hurá von! Uvidím, či budem aj v zime taká odhodlaná, lebo v lete sa von chodí ľahko. Paradoxne, relaxujem aj pri pečení. A už sa teším, keď budem piecť len tak, pre radosť. Nafotím si jedlo na môj blog a budem trošku na ňom pracovať. Plánujem robiť aj videorecepty… Ja si vždy niečo nájdem. 🙂

O čom snívate do budúcna?
Síce snívam rada, žiadne konkrétne predstavy však nemám. Bola by som rada, keby sme boli všetci zdraví, aby som cítila v duši spokojnosť a šťastie. Lebo keď je spokojná mamina, je spokojná aj rodina.

Máte nejaké strachy, ktoré musíte zaháňať? Čo vám v živote najviac pomáha?
Raz mi jeden veľmi milý človek povedal, že strach funguje tak, že čím viac naň myslíte, tým viac sa prehlbuje. Tak sa snažím na žiadne strachy nemyslieť, aby ma neovládli. V živote som skôr optimistka. Snažím sa vo všetkom nájsť nejaký zmysel. Lebo v konečnom dôsledku aj tie najhoršie veci, čo sa nám stanú, nám prinesú niečo pozitívne.

Za rozhovor ďakuje
Monika Bothová

Foto Martina Dorkinová

časopis Dieťa
ZAUJALI VÁS NAŠE ČLÁNKY?

Podporiť nás môžete predplatením časopisu Dieťa tu alebo kúpou časopisu Dieťa vo voľnom predaji. K predplatnému Dieťaťa získavate ako darček aj špeciály Dojčiatko & batoľa (ktoré si môžete objednať aj samostatne prostredníctvom distributéra tu ).

 

Related articles

0 Comments

No Comments Yet!

You can be first to comment this post!