Istota v poslednom vagóne

Azda niet rodiča, ktorý by to nepoznal – osamostatňovanie sa našich ratolestí. Sotva sa postavia na vlastné nôžky, zanovito odmietajú podanú ruku s výrazom v tváričke: „Ja sám!“ A tak je to vlastne dobre. My rodičia nemáme byť opornou barlou, bez ktorej sa deti nepohnú ani na krok, ale láskavými sprievodcami, ktorí sú síce nablízku, no nezavadzajú dieťaťu v jeho raste. Každé dieťa si potrebuje zažiť úspechy i pády, to je cesta k samostatnosti a vedomiu, že som schopný mnoho dokázať z vlastných síl, že na to, aby som žil sebavedome a spokojne, ma nik nemusí vodiť za ručičku. Deti sa potrebujú naučiť čerpať z vlastného prameňa. Ak ich neustále držíme, zdvíhame, prenášame a chlácholíme, upokojíme síce svoje napätie, ale je to opičia láska, ktorá deťom nepomáha. Áno, to všetko sa ľahko povie a realizuje, kým máme deti na dohľad. Ale čo keď sa rozhodnú vydať po prvý raz do sveta úplne samy a trvajú na tom? Poskytnúť im priestor a nechať ich ísť? Prečítajte si, ako sa s tým popasovali neznámi rodičia, ktorých príbeh možno nájsť na internete:

Chlapec cestoval každý rok s rodičmi vlakom na letné prázdniny k babičke a rodičia sa na druhý deň vracali domov. Jedného dňa chlapec povedal rodičom: „Už som dosť veľký, mohol by som ísť tento rok k babičke sám?“ Rodičia po krátkej diskusii súhlasili.

A tak stoja spolu na nástupišti, lúčia sa so synom a dávajú mu posledné rady, zatiaľ čo chlapec opakuje: „Áno, viem, už ste mi to hovorili stokrát!“ Vlak už prichádza a otec šepká: „Synček, ak sa budeš cítiť zle alebo sa budeš báť, toto je pre teba!“ A niečo dá chlapcovi do vrecka.

Chlapec sa po prvý raz ocitol vo vlaku sám, bez rodičov… Pozerá sa von oknom, okolo neho chodia cudzí ľudia, sú hluční, vstupujú do kupé a opúšťajú ho… Sprievodca kyvká hlavou nad tým, že ten malý človiečik je tam sám.

Chlapec sa odrazu cíti veľmi nepríjemne. A začína sa báť. Skloní hlavu, zasunie sa do rohu sedačky, slzy sa mu tlačia do očí… V tom si spomenie, že mu jeho otec dal niečo do vrecka. Ruka sa mu triasla, keď vyťahoval z vrecka kus papiera, na ktorom bola len jedna veta: „Synček, sme v poslednom vagóne…“

Autor tohto príbehu na záver podotkol, že takto to v živote chodí. Musíme nechať naše deti ísť a veriť im. Ale vždy sme pripravení byť v poslednom vagóne, aby nemali strach. Zostaneme pri nich, kým žijeme…

A mne sa žiada dodať, že dovtedy sme deťmi, kým máme ten blažený pocit istoty, že hoci kráčame životom samostatne, vždy máme mamku a otca v tom pomyselnom poslednom vagóne. Prajem vám, milí priatelia, aby ste ešte dlho nemuseli „dospieť“.

Renáta Krausová

Magazín Dieťa

Foto 123rf.com

ZAUJALI VÁS NAŠE ČLÁNKY?
Podporiť nás môžete predplatením časopisu Dieťa tu alebo kúpou časopisu Dieťa vo voľnom predaji.