Dnešné deti v jadre nie sú iné, len potrebujú „iných“ rodičov

Žijeme v dobe, keď nás deti svojou inteligenciou, kreatívnymi a intuitívnymi schopnosťami presahujú. Nielen ak sú géniovia.

Napriek tomu sa v nás ozvú hlasy pôvodného rodičovstva a dieťa vtláčame na pozíciu nevedomej bytosti bez názoru, ktorá sa slepo a bez reptania má nechať viesť k nami konštruovanému cieľu. Reč nie je o výchove nevýchovou a ani o liberálnych rodičoch presvedčených, že dieťa je nadčlovek, ktorý má totálne pod kontrolou, čo chce alebo nepotrebuje vedieť, ani o mýtizovaní detskej radosti pri kreslení či kopnutiach do lopty a stotožňovaní sa s predstavou, že voľakedy takto začínal aj Picasso či Messi. Predtým než vo svojom dieťati uvidíme génia, máme možnosť sledovať, ako reaguje v obyčajných situáciách. Či sa vynájde v nudnom prostredí, akým je čakáreň u lekára a prebaví sa s tým, čo máte poruke, či vie vyčkať bez mrnčania; či samo vyhľadáva a nachádza podnety na hru, či vie nadviazať/zapojiť sa do hry s deťmi v parku, či rado vyrába, konštruuje, modeluje, kreslí, lúšti, číta, hrá sa s kamienkami bez nášho povzbudzovania, skrátka, či ho nemáme celý deň za chrbtom ako umrnčaný chvost.

Dnešné deti sa rodia do doby, ktorá rodičom z ich voľakedajšej roly značne ubrala. Rodič viac nie je jediný a ani jedinečný zdroj informácií, lebo tie plynú odvšadiaľ. Dieťa pomerne v nízkom veku dokáže rozpoznať, či niečo ovládame, vieme, dokážeme naozaj alebo len blafujeme. Ak ho spacifikujeme voľakedajším, no už dávno neaktuálnym, prebratým vzorcom: „ja som rodič a viem to najlepšie“, aby sme potvrdili rodičovskú silu, škrtáme detskú intuitívnu túžbu po rozvoji a poznávaní. Občas padne za ťažko úprimne, bez chvastania sa pred známymi priznať a aj spracovať skutočnosť, že naše malé dieťa vie hrať šach, rozprávať v cudzom jazyku, zareagovať, či vyhodnotiť situáciu lepšie a pohotovejšie ako my. Utvrdzovanie sa v úlohe rodiča pôvodnými metódami, ktoré spočívali v poslušnosti, neodvrávaní a neprotivení sa názorom dospelých, je vlastne prejavom bezradnosti. Hoci neraz skrývanej za moderné smerovanie k výchovnému ideálu. Popri zanietenom počítaní „éčok“ na etikete jogurtu nám totiž uniká, koľko „éčok“ (nechtiac a s úmyslom robiť veci lepšie ako v skutočnosti dokážeme) vnášame do vzájomného vzťahu s dieťaťom. Zabúdame, že veľké nástrahy zvyčajne číhajú tam, kde ich najmenej očakávame, respektíve na miestach, kde sa cítime v bezpečí. Doma. Pritom stačí tak málo. Možno iba ubrať trochu plynu v zanietenosti smerom k dokonalému rodičovstvu. Veď také v podstate ani nejestvuje, lebo mnoho závisí od celkového nastavenia samotného rodiča a aj od ďalších, širších okolností. Faktom zostáva jedno. Rodičovstvo vo všetkých svojich podobách otvára bránu do sveta jedinečnej skúsenosti a rozširuje nám obzory. Dieťa je veľkým učiteľom, ktorý nás inšpiruje na prehodnotenie postojov, vlastného detstva aj vzťahov, ktoré nás prepájajú s inými.

Dana Ljubimovová Miháliková
Foto 123rf.com

ZAUJALI VÁS NAŠE ČLÁNKY?
Podporiť nás môžete predplatením časopisu Dieťa tu alebo kúpou časopisu Dieťa vo voľnom predaji.