Aj v medicíne by mali mať ľudia na výber 1) Príroda nemá rada monopol

10. augusta 2016 Články , Nekonvenčná medicína
Aj v medicíne by mali mať ľudia na výber 1)  Príroda nemá rada monopol

Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) má v Ženeve kanceláriu pre nekonvenčné (tradičné) formy medicíny. Európsky výbor WHO potvrdzuje dôležitosť konvenčnej medicíny.

Uznáva ale aj rovnako narastajúcu dôležitosť alternatívnych, doplnkových a nekonvenčných foriem medicíny nielen v Európe, ale aj na celom svete. Rozsah prijatia týchto foriem medicíny a ich legálny status je v jednotlivých krajinách rôzny. Najviac uznávané formy zahŕňajú akupunktúru, homeopatiu, osteopatiu a chiropraxiu. O nekonvenčnej medicíne sme sa zhovárali s homeopatom MUDr. Vladimírom Petrocim, zakladateľom Slovenskej akadémie klasickej homeopatie a predsedom Slovenskej komory homeopatov.

Komplementárna medicína, integrovaná medicína, alternatívna medicína, nekonvenčná medicína. Je mnoho termínov, akými sa označujú alternatívne medicínske prístupy. Sú tieto pojmy vlastne správne? Nie je medicína len jedna? Teda medicína ako liečba pacienta, či už jej prisúdime ten či onen prívlastok?

Je aj nie je to tak, že medicína je len jedna. Existuje viacero foriem zdravotnej starostlivosti, rôzne metódy, ako môžeme liečiť seba alebo iných. Odráža sa tu historický, ale aj geografický aspekt. Z hľadiska histórie to, čo nazývame konvenčná medicína, má korene niekde v čase Galéna. Okolo 1. storočia nášho letopočtu sa v medicínskom myslení presadilo používanie opačných prostriedkov. Už Hippocrates používal súčasne aj princíp opačného aj princíp podobného, ale Galénovská medicína nakoniec prevládla. Aj keď sa v stredoveku používala Hippocratova teória štyroch štiav, tak napokon koncom 19. storočia sa z týchto starých tradícií vykryštalizovala Virchowovská medicína, ktorá hľadá príčinu v baktériách, vírusoch, chemických látkach. Ide až na bunkovú úroveň a zaoberá sa tkanivami, bunkami, chemickými procesmi. Na základe toho sa snaží nájsť príčinu ochorenia a odstrániť ju liekom alebo nejakým zákrokom. Ale, samozrejme, táto medicína nie je jediná.

Prečo napokon prevládol tento medicínsky prístup?

Pravdepodobne preto, že Európa, ktorá s touto medicínou prišla, sa stala najsilnejšou mocnosťou na svete. V 19. storočí ovládla svet prostredníctvom vplyvu Anglicka, Francúzska, Nemecka, vznikli kolónie. Ale nie je to jediná medicína, ktorá existuje. Je známe, že Čína mala veľmi silnú tradičnú medicínu, India zasa ajurvédu, vo všetkých troch Amerikách sa používali rôzne šamanské spôsoby liečby. Na celom svete, ale aj v Európe, existuje veľmi silná tradícia fytoterapie. Jednoducho ľudia používali prostriedky, ktoré sa im osvedčili v praxi. Nedá sa povedať, že konvenčná, západná alebo ako ju my nazývame alopatická medicína, ktorá používa princíp opačného, je len jediná možná medicína. Páči sa mi myšlienka, že veľa ciest vedie do Ríma, čiže môžem ísť z juhu, zo severu, zo severozápadu a predsa sa nakoniec dostanem k cieľu. Príroda nemá rada monopol. Ani štáty to nemajú radi, preto zriaďujú protimonopolné úrady a zákony. Podobne aj v medicíne by malo platiť, že ľudia by mali mať na výber. Tak ako príroda má rada variabilitu, rozmanitosť druhov, podobne aj ľudia by mali mať šancu vybrať si z mnohých metód liečby tú, ktorá im najviac vyhovuje, tú, ktorá je im najbližšia, ktorá najviac sedí ich naturelu, ich fyzickým danostiam. Preto sú správne všetky uvedené názvy – aj komplementárna čiže doplnková liečba, pretože všetky tieto metódy môžu navzájom spolupracovať, môžu si pomôcť. V niečom je dobrá akupunktúra, v niečom fytoterapia, v inom konvenčná medicína, v ďalšom homeopatia. Každá z nich má svoj diel pravdy. Vnímam to ako rôzne metódy vedeckého poznania. Nemáme len matematiku, ale aj chémiu, fyziku, biológiu, astronómiu a rôzne ďalšie vedy, ktoré navzájom spolupracujú na vytváraní obrazu sveta. Sú len istým pohľadom na svet. Nikto nemá úplnú pravdu, každá pravda je len čiastočná. Rovnako má čiastočnú pravdu aj konvenčná medicína, aj akupunktúra či tradičná čínska medicína, fytoterapia… Som za spoluprácu, za viacúrovňovosť a za slobodu výberu. A tiež za to, že človek si vždy môže nájsť inú cestu, ak niečo nefunguje.

Tento pozitívny vzťah k spolupráci konvenčnej medicíny s inými medicínskymi systémami však je väčšine lekárov absolútne cudzí, ba mnohí sa k nekonvenčnej medicíne stavajú ako k niečomu vyslovene škodlivému. Prečo? Možno len z nevedomosti? Preto, že lekárske fakulty nesprostredkujú študentom poznatky o iných medicínskych systémoch? Pritom napríklad Dr. Paul Offit, šéf divízie infekčných chorôb v detskej nemocnici vo Filadelfii, ktorý je aj našej verejnosti známy ako spoluautor vakcíny určenej deťom, v jednom z rozhovorov hovoril o tom, že u nich v nemocnici na onkologickom oddelení zamestnávajú majstra Reiki. Uviedol, že sám neverí na ozdravné energie, ale že verí, že existujú psychologické procesy, ktoré môžu byť hodnotné. Teda priznáva, že majster Reiky dokáže to, čo lekári so školskou medicínou nie.

Na niektorých lekárskych fakultách sa študenti stretávajú s rôznymi medicínskymi prístupmi. Závisí to od toho, v ktorej krajine a od dispozície vedenia školy. Na lekárskej fakulte v Košiciach je v posledných rokoch voliteľný predmet komplementárna a alternatívna medicína.

Ale to zasa len znamená, že základné informácie o alternatívnej medicíne nedostane každý študent medicíny, ale len ten, ktorý sa o ne zaujíma a predmet si vyberie.

Áno, je to tak. Konvenčná medicína, s ktorou sa bežne stretávame, sa stala veľmi konzervatívnou a aj v rámci nej samotnej je veľmi ťažké dosiahnuť nejaké zmeny. Síce sa veľa hovorí o vede, ale reálne sa ľudia spoliehajú na svoju skúsenosť a na to, čo je zažité. Zvyk a to, čo povie nadriadený, je často rozhodujúce. V konvenčnej medicíne je veľmi prísna hierarchia, kde profesor rozhoduje najviac, potom docent, asistenti, lekári, zdravotné sestry. Ide o hierarchicky organizačne usporiadaný systém. Jednoducho tam nie je veľký priestor na tvorivosť, na nejaké nové nápady.

Pritom je ale zaujímavé, že v rámci Slovenskej zdravotníckej univerzity funguje Ústav pre tradičnú čínsku medicínu. Lekári majú možnosť získať ďalšiu špecializáciu napríklad v odbore akupunktúra. Ale to je ponuka už pre lekárov. Ak je takáto možnosť na ďalšom stupni vzdelávania, nebolo by dobré, aby základnú vedomosť získali už priamo študenti lekárskych fakúlt? Tak ako medici dosiahnu určitú úroveň vedomostí z anatómie, biochémie, fyziológie atď., prečo by nemohli získať základné vedomosti už priamo na fakulte aj z oblasti alternatívnej medicíny? Keby tá možnosť bola, možno by veľa lekárov nepozeralo na nekonvenčnú medicínu s predsudkami cez prsty ako na šarlatánsku…

To by bolo veľmi dobré, keby sa niečo také podarilo. Myslím si, že v našej konvenčnej medicíne naozaj chýba holistický aspekt. Pritom sa hovorí o psychosomatickej medicíne, no v skutočnosti sa len málokto zaoberá prepojením tela a duše. Je to asi tým, že konvenčná medicína, ako sme už hovorili, ide do detailov. Pre ňu je veľmi ťažké spájať do celkov, myslí skôr analyticky ako synteticky. Pritom vieme, že organizmus funguje ako celok. Analytické myslenie súvisí so západnou kultúrou. Západ získal nad Východom veľkú prevahu, lebo dokázal byť analytický, mužský. Dokázal rezať, oddeľovať, vidieť len malú časť reality. Len ňou sa zaoberať, plne ju pochopiť. Preto ten technický vývoj, tá politická, ekonomická, vojenská sila, ktoré sa prejavili dobytím sveta. Východ bol vždy holistický. Indovia, Číňania, Tibeťania vždy vnímali realitu v celkoch, nesekali ju. Pristupovali k nej ako k celku, ako k bytosti so všetkými danosťami. Pri tomto prístupe sa ale nedá tak rýchlo technicky napredovať. Myslím, že práve v tom je tá zvrátenosť, typická pre súčasnosť, že západné myslenie Európy a Ameriky, často zbavené akýchkoľvek zábran, spôsobuje absolútnu prevahu analytického, mužského myslenia vo svete. Najlepším obrazom západnej konvenčnej medicíny je chirurg – vidí len jednu časť a tej sa chce zbaviť. Z organizmu sa vyreže nejaká chorá časť tkaniva alebo chorý orgán a tým sa to vyrieši. Zatiaľ čo holistické metódy to považujú len za čiastočné riešenie, pretože vieme, že časť by nebola chorá, keby nebol chorý celok. Toto je veľmi ťažké zaviesť do myslenia na lekárskych fakultách, kde sa vlastne všetky predmety orientujú na analytický spôsob myslenia. Holistické myslenie je tu proti srsti, neprirodzené pre celkom iný pôsob myslenia.

A to hovoríme o neholistickom prístupe k jednému celku, k jednému človeku. O čo je to ešte zložitejšie v prípade, ak ide o dieťa, kde zohráva úlohu aj rodič, ktorý predsa len môže, hoci nie úmyselne, ovplyvniť stav dieťaťa. Napríklad naň prenesie svoje úzkosti, perfekcionizmus a privodí mu stavy, ktoré sa prejavia na zdraví napríklad bolesťami bruška. Tam je vcelku nepredstaviteľné, že by bežný lekár vzal do úvahy, že dieťa môže byť choré preto, lebo matka je príliš úzkostná a teda by liečil v prvom rade matku…

Myslím, že každý by mal robiť svoju prácu najlepšie, ako vie. Konvenční lekári by mali robiť to, čo vedia najlepšie. My ich potrebujeme, potrebujeme alopatickú medicínu. Sú urgentné stavy, autonehody, krvácanie, ktoré treba rýchlo zastaviť, pacienta treba zaintubovať, keď prestane dýchať, treba mu podať prvú pomoc. Neviem si predstaviť, ako by sme fungovali bez klasickej medicíny. Tá by však nemala zaujať všetok priestor. Mala by nechať miesto aj pre ďalšie metódy liečby, ktoré môžu byť pre ľudí oveľa menej toxické či invazívne, pretože dokážu opäť navodiť rovnováhu organizmu jemnejšími prostriedkami, ako používa konvenčná medicína.

Aby to konvenčná medicína dokázala pripustiť a odporučiť, tak by tieto všetky metódy, ktoré sú na výber, musel ale lekár poznať.

Odborníci na alternatívnu liečbu si musia získať dôveru konvenčných lekárov. Musia im ukázať, čo sa dá dosiahnuť alternatívnou liečbou. Na druhej strane však musí byť aj ochota zo strany konvenčných lekárov počúvať a vidieť nás. Myslím si, že je trošku mylné, keď sa stále operuje vedou, pretože aj v konvenčnej medicíne je veľmi veľa úkonov, ktoré nie sú nijako vedecky zdôvodnené. Až okolo 30 percent úkonov je daných empiricky. Vykonávajú sa preto, lebo sa v praxi osvedčili na základe skúsenosti. Ich opodstatnenie nie je dokladované nejakými špeciálnymi štúdiami. Obraz súčasnej situácie by sme možno mohli pripodobniť rodine, kde je otec príliš dominantný a nedá dýchať manželke a deťom, ktorí spolu s ním vytvárajú celok rodiny. Zdá sa, akoby mal pocit, že on sám tvorí rodinu a že tí ostatní sú v ňom buď rozpustení alebo mu nemôžu nič povedať, lebo len on rozhodne, čo je správne… Podobne vnímam nerovnováhu postavenia jednotlivých medicínskych metód.

Aké je postavenie nekonvenčnej medicíny vo svete? Napríklad v Česku sa nedávno zo strany ministerstva zdravotníctva rozpútal celkom seriózny boj proti nej. V úvode sme spomenuli, že Európsky výbor WHO uznáva dôležitosť alternatívnych, doplnkových a nekonvenčnych foriem medicíny nielen v Európe, ale aj na celom svete. Idú teda napríklad Česi proti odporúčaniam WHO? Alebo je táto obrana zo strany štátu namieste, keď vraví o nebezpečenstve, že nekonvenčné metódy liečby vykonávajú laici bez medicínskeho vzdelania?

Otvorili ste veľmi ťažkú otázku, diskusia o nej prebieha na celom svete. Jej podstatou je, či môžu liečiť aj nelekári. Čo sa týka Českej republiky, zdá sa, že to nie je až také horúce. Ministerstvo zdravotníctva ČR sa opiera o zákon o zdraví, kde je naozaj napísané, že liečiť by mali len lekári, že lekári sú zodpovední za zdravotnú starostlivosť. Lekári sú akoby vojaci v poli, kde generálny štáb je ministerstvo zdravotníctva. V rámci tohto systému je celkom prirodzené, že si chcú ponechať kontrolu nad tým, čo sa deje. Rozhodujú ľudia, ktorí sú zapojení do toho systému. Je im ťažko ponúkať niekomu inému to, čo patrí do ich rezortu. Ale zdá sa, že východiskom by mohol byť občiansky zákonník, ktorý v Čechách dopĺňali niekedy začiatkom tohto roku. Hovorí sa v ňom aj o tom, že zdravotnú pomoc možno poskytovať inému za úplatu. Práve na činnosť liečiteľov by sa mohol vzťahovať tento paragraf. V histórii to vždy bolo tak, že boli oficiálni kňazi v bielych rúchach a na dedinách boli babky bylinkárky, ktoré boli neoficiálne. Tento mužský a ženský princíp bol v medicíne vždy prítomný. Tí prví boli tí posvätní, čistí, rozumní, v bielych plášťoch. Tak ako kedysi mali biele rúcha kňazi, dnes ich majú lekári. No a potom boli tí holistickí, ktorí spájajú veci dokopy, ako materský všeobjímajúci princíp, ktorý do seba dokáže veľmi veľa poňať. Napätie tu bolo stále, už tisícročia a prejavilo sa upaľovaním v stredoveku.

Nuž, ale nevraciame sa týmto postojom k nekonvenčnej medicíne práve k týmto inkvizičným metódam?

Korene tohto napätia tu dlho boli a ešte aj dlho zostanú. Je to ako pokúšať sa spojiť muža a ženu. Hľadáme tú možnosť v partnerstve, ale je to ťažké, pretože muži sú z Marsu a ženy z Venuše, ako sa vraví. Inak rozmýšľajú. Ale mali by to pochopiť, mali by si uvedomiť tú rozdielnosť. Tu ide práve o to hľadanie. Veľmi silní budeme len vtedy, keď to bude partnerský vzťah, nie stav po rozvode.

Funguje niekde dobre takéto partnerstvo a porozumenie?

V niektorých krajinách to dokážu prijať. Za vzor by sme mohli považovať Portugalsko, kde prijali zákon o komplementárnej medicíne. Ten jasne hovorí, aké sú požiadavky na poskytovateľov alternatívnej zdravotnej starostlivosti alebo na tých, ktorí poskytujú metódy komplementárnej medicíny. Deje sa to pod záštitou univerzity, ktorá presne povie, aké vzdelanie majú títo ľudia mať, presne sa určí, koľko hodín výučby treba absolvovať, ako prebieha skúška. Potom to už nie sú laici. Je dôležité povedať, že tí, ktorí sú dostatočne vzdelaní v danej metóde, už nie sú laici. Sú to terapeuti danej metódy – napríklad akupunkturisti, homeopati, tí, ktorí sa venujú ajurvéde, liečební maséri atď. Tu, prirodzene, nehovoríme o samozvaných liečiteľoch. Každá z alternatívnych metód sa usiluje o samoreguláciu, aby zabránila objavovaniu sa falošných predstaviteľov. Aktívna profesijná organizácia dokáže kontrolovať svojich členov a ich výkony. Sledovať, či na nich neprichádzajú nejaké sťažnosti a robiť potrebné kroky. Vtedy je to bezpečné. Argument, že nekonvenčnú medicínu treba dať do rúk lekárov, lebo len v ich rukách to bude bezpečné, je veľmi naivný. V skutočnosti v Čechách v súčasnosti neexistuje samostatné vzdelávanie lekárov homeopatov, nemá ich to kto naučiť. Mám blízko k homeopatii, tak môžem najskôr hovoriť o tejto oblasti. Ak sa budú homeopatii venovať len lekári, bude to skôr nebezpečné pre pacientov, pretože nevzdelaný lekár v homeopatii narobí oveľa väčšie škody ako laik, ktorý je v nej vzdelaný. Bolo by naivné si myslieť, že lekár je zárukou všetkého. Problém je aj v tom, že lekári často pozerajú zhora na tieto alternatívne metódy a nedokážu ich poskytovať v dostatočnej miere. Keby sa to nechalo len na lekárov, skončíme pri tom, že s každým problémom bude pacient musieť zájsť za špecialistom z daného odboru. Keď budem mať neurologický problém, budem musieť vyhľadať neurológa, ktorý robí aj homeopatiu. Keď budem mať problém s trávením, budem musieť ísť za gastroenterológom, ktorý sa venuje aj homeopatii… Pritom lekárov – špecialistov v jednotlivých odboroch, ktorí by sa chceli hlbšie zaoberať týmito metódami, toľko nie je. To je aj dôvod, prečo som otvoril na Slovensku cestu k vzdelávaniu v homeopatii v rámci našej Slovenskej akadémie klasickej homeopatie aj nelekárom. Videl som, že len veľmi málo lekárov sa dokáže naplno venovať tejto metóde. Je to pre nich ťažké aj kvôli tomu, že absolvujú 6 rokov vzdelávania, potom roky atestácií, aby mohli samostatne pracovať a potom by sa mali začať odznova učiť veľmi ťažkú medicínsku metódu. Takže stratia 15 až 20 rokov, kým začnú reálne pracovať. Toto si neuvedomujú tí, ktorí vydávajú podobné vyhlásenia. Jednoducho musíme byť praktickí. Myslím si, že homeopatia by mala byť samostatné povolanie. Pretože je svojím spôsobom myslenia dostatočne odlišná.

Homeopatiu mnohí vnímajú ako akúsi kurióznu liečbu. Argumentujú tým, že predsa nemôže byť účinné niečo, kde po toľkých riedeniach sa už nenachádza pôvodná látka…

Vychádza to z toho, že súčasná veda nevie vysvetliť, ako je možné, že sa prenesie informácia na roztok. Ale to nie je základný princíp homeopatie. Zakladateľ homeopatie Samuel Hahnemann asi 10 rokov pracoval homeopaticky ešte predtým, ako objavil princíp riedenia. Homeopatia existovala teda už predtým, ako sa objavil prvý potencovaný liek. Keď použijeme bez riedenia liek podľa podobnosti, už vtedy robíme homeopatiu. Princíp dynamizácie alebo potencovania nie je základným princípom homeopatie. Základný princíp je princíp podobnosti. V tom sa líšime od iných metód liečby. Určitou podobnosťou môže byť očkovanie a desenzibilizácia alergických pacientov pomocou nízkych dávok peľu či roztočov, skrátka toho, na čo sú alergickí. Ale odlišnosť homeopatie spočíva v tom, že je to ucelený systém liečby, pri ktorom používame princíp liečby podobného podobným na liečbu prakticky všetkých ochorení. Samozrejme, niečo sa lieči ľahšie, niečo ťažšie. V súčasnosti má homeopatia k dispozícii okolo 6 000 liekov a ich počet neustále narastá. Ich vlastnosti zisťujeme rôznymi spôsobmi. Jedným z nich sú skúšky liekov na zdravých ľuďoch. Robí sa to rôzne. Napríklad tak, že skupina ľudí si vezme len jednu dávku lieku alebo sa dávka opakuje v hodinových intervaloch, kým nezačnú cítiť nejaké telesné alebo duševné príznaky. Vtedy s užívaním skončia a začnú si všímať, čo sa s nimi deje na telesnej a duševnej úrovni, zapisujú si to. Takto sa zozbierajú informácie, ako daná látka pôsobí na človeka. Väčšinou sa používajú potencované (vysoko riedené) homeopatické formy. Ďalším zdrojom našich informácií sú vyliečené prípady, ktoré svedčia o tom, čo všetko dokázal daný liek vyliečiť. Zdrojom informácií sú však aj otravy. Takto sa môžeme dozvedieť o účinkoch jedovatých látok. Mohli by sme povedať, že v homeopatii jednu chorobu liečime inou chorobou alebo lepšie povedané akýmsi umelým stavom, poľom, ktoré je odvodené z materiálu, z ktorého je pripravený daný homeopatický liek. V prírode existuje princíp, že jedna choroba ovplyvňuje ďalšiu chorobu. A keď nastane špeciálna situácia, že sa tie dve choroby podobajú, tak jedna sa trvale vylieči druhou. Napríklad ak vyrážky pri osýpkach vyzerajú ako ekzém, ktorý človek mal už pred osýpkami, potom sa stane to, že osýpky tento ekzém navždy vyliečia, a to aj v prípade, že trval už celé roky. Tento jav v homeopatii systematicky využívame, keď z tejto náhody robíme zámer, ktorý máme pod kontrolou. Používame lieky, ktoré majú nami preskúmané vlastnosti. Používame adekvátny umelý stav, pole pôvodnej látky. Medzi 6 000 liekmi hľadáme ten najvhodnejší liek pre stav pacienta. Po podaní tento liek uvoľní zablokované regulačné mechanizmy organizmu, pretože tento liek dokáže vytvoriť u zdravých rovnakú blokádu regulačných mechanizmov, ako sú tie, ktoré sú v chorom človeku. Tak získa organizmus impulz na vyliečenie a jeho regulačné mechanizmy ho vrátia do normy.

Skúste to viac priblížiť.

Predstavme si to tak, ako keby sme zatlačili v pôvodnom smere v tom stave, v akom bol človek stuhnutý. Keď sú jeho regulačné mechanizmy zablokované, my na ne zatlačíme rovnakým smerom, ale telo tomu rozumie a ako pružina, ktorá sa ešte viac natiahne, pri uvoľnení doklapne späť. Regulačné mechanizmy sa uvoľnia zo stavu zablokovania a nastane návrat do zdravého stavu. Ťažisko sa vráti späť do normálneho pôvodného stavu. Máme svoj spôsob ako liečime. Používame lieky, nebudeme si vymýšľať, že sú to výživové doplnky. Aj podľa zákona o lieku je homeopatikum liek. V homeopatii máme svoj systém myslenia, spôsob, ako nájsť ten správny liek. To je niekedy veľmi zložité a ľudia to často podceňujú, berú to ako samozrejmosť. Tí, ktorí od nás odchádzajú vyliečení, to považujú za normálne. Mňa však stále napĺňa úžasom, že to účinkuje. Nevieme totiž, ako sa tá informácia z lieku prenesie.

Je to za hranicami nášho súčasného poznania?

Za hranicami vedy. V podstate v tejto oblasti nemáme základný výskum, nikto sa o to totiž nezaujíma. Farmaceutické spoločnosti si robia svoj výskum. Nemajú záujem skúmať túto otázku. Vojenský priemysel skúma svoje. Hovorí sa, že okolo 80 percent vedcov pracuje vo vojenskom priemysle. Nemáme nikoho, kto by sa zaoberal základným výskumom, aby sa prišlo na to, ako je možné, že nastane prenos informácie. Ale on nastáva.

Ste lekár – pneumológ.

Áno, prvú atestáciu mám z internej medicíny a druhú z pneumológie.

Prístup k pacientovi je u lekárov a u homeopatov odlišný. Dokáže vôbec lekár, ktorý sa venuje aj homeopatii, vnímať človeka v jednej chvíli z pohľadu konvenčnej medicíny a potom zasa z pohľadu homeopatie? Možno sa tak „prepnúť“?

To je ťažké. Trinásť rokov som pôsobil v Ústave respiračných chorôb v Tatranskej Polianke a zároveň som robil homeopatiu. Ale vždy som cítil, že to je veľmi odlišný spôsob myslenia a práce. Robil som to za cenu toho, že som uberal o moju prítomnosť vlastnú rodinu. Keď mi skončila pracovná doba, venoval som sa homeopatii. Ako keby som mal dve zamestnania. To je problém. Ľudia to nedokážu a najmä ženy nie, pritom práve ony majú najväčší záujem o homeopatiu, lebo celkovo ich myslenie je holistické. Problém je v tom, že naozaj nemôžeme robiť súčasne všetko. Keď je niekto dobrý ortopéd, nedokáže zároveň byť dobrým homeopatom, lebo to si vyžaduje celého človeka. Nemá na to čas. Buď je dobrý ortopéd a robí to, čo sa v ortopédii vyžaduje alebo bude napríklad dobrý homeopat, ale nedá sa naraz sedieť na dvoch stoličkách. Práve tu vidíme, že spolupráca je potrebná. Žiadny odborník nedokáže obsiahnuť všetky odbory. Tak ako ortopéd môže pacienta poslať na ďalšie odborné vyšetrenia napríklad k neurológovi, internistovi, podobne by ho mohol poslať aj k homeopatovi. Myslím si, že aj homeopatia môže byť medicínsky odbor alebo samostatné povolanie. Homeopatia je taká zložitá, že by si zaslúžila vlastnú vysokú školu. Homeopatia sa nedá naučiť rýchlokurzom za 24 hodín alebo za dva víkendy. To je naozaj celoživotné vzdelávanie. Keby napríklad ten už spomínaný ortopéd chcel robiť homeopatiu, tak to nezvládne ani časovo. Pretože homeopatické vyšetrenie trvá v priemere okolo jeden a pol hodiny. Ortopéd, ktorý musí operovať, písať chorobopisy, jednoducho nemá taký časový priestor, aby sa dokázal venovať aj homeopatii. Nie som proti tomu, aby lekári používali homeopatiká. Napríklad na to, aby pred operáciou podali pacientovi homeopatický liek Arnica montana, nemusia robiť zložité vyšetrenie. Jednoduché použitie môže byť v právomoci ktoréhokoľvek lekára. Dokonca by som odporúčal lekárom, aby absolvovali základný kurz na použitie ľahkých homeopatických terapeutík. Homeopatia by si však v rámci medicíny zaslúžila samostatný odbor alebo profesiu. Viem si predstaviť, že aj v homeopatii by sa vzdelávalo 5 alebo 6 rokov ako v medicíne.

Funguje to tak v niektorých krajinách?

Takýto systém je v Brazílii a v Indii. V Brazílii študent skončí lekársku fakultu a potom môže tri roky robiť kurz homeopatie, ktorý je vlastne postgraduálnym štúdiom rovnajúcim sa našej atestácii z nejakého odboru. Z takéhoto lekára sa potom po absolvovaní príslušných skúšok na konci postgraduálneho štúdia stáva odborník homeopat. V Brazílii je okolo 18 000 lekárov homeopatov. V Indii majú trochu iný systém. Tam študenti už od začiatku vedia, že budú homeopati. Je to tiež 6-ročné štúdium na homeopatických vysokých školách. Tieto školy majú svoje menšie alebo väčšie nemocnice s minimálne 10 lôžkami. Veľké homeopatické nemocnice s približne 100 lôžkami sú v Indii asi tri. Vysokých škôl homeopatie je v súčasnosti v Indii 180. Ich absolventi nadobudnú veľmi podobné vzdelanie, ako majú lekári a sú oslovovaní rovnako titulom doktor, ale pripravujú sa na to, že budú liečiť homeopaticky. Keďže v Indii majú málo klasických lekárov, tak vláda často oslovuje týchto homeopatických lekárov a angažuje ich do svojich služieb. Takže to sú dva štáty, kde je skutočne denné štúdium homeopatie.

A ako to funguje u nás, o tom a nielen o tom, sa dočítate v pokračovaní  rozhovoru o nekonvenčnej medicíne v Dieťati 1/2015.

Zhovárala sa Renáta Krausová

Dieťa 12/2014

Foto Shutterstock

 

Tradičnú medicínu uznáva a podporuje aj Svetová zdravotnícka organizácia (WHO)

Stratégia WHO pre tradičnú medicínu na roky 2014 až 2023 uvádza: „Tradičná medicína je dôležitou a často podceňovanou časťou zdravotníckych služieb. V niektorých krajinách sa tradičná medicína alebo nekonvenčná medicína označuje ako komplementárna medicína. Tradičná medicína má dlhú históriu použitia pri udržiavaní zdravia, v prevencii ochorení a pri liečbe najmä chronických chorôb. Stratégia WHO pre tradičnú medicínu na roky 2014 až 2023 vznikla ako reakcia na uznesenie Svetového zdravotníckeho zhromaždenia pre tradičnú medicínu. Cieľom tejto stratégie je podporovať členské štáty:

  • vo využití potenciálneho prínosu tradičnej medicíny na zdravie, wellness a zdravotnú starostlivosť zameranú na človeka;

  • podporovať bezpečné a účinné použitie tradičnej medicíny reguláciou, výskumom a zavádzaním produktov, terapeutov a metód tradičnej medicíny do zdravotníckych systémov tam, kde to je vhodné.“

 

Related articles

0 Comments

No Comments Yet!

You can be first to comment this post!