Zlostí vás dieťa alebo jeho tiger? | Dieťa.sk - Váš sprievodca svetom tehotenstva a rodičovstva

Zlostí vás dieťa alebo jeho tiger?

Zlostí vás dieťa alebo jeho tiger?

Deti s poruchami pozornosti a hyperaktivitou dostávajú od nás rôzne nálepky – sú zlé, nevychované, neposlušné, lietajú, kričia, v škole vyrušujú, bijú sa, robia druhým deťom zle… Lenže, čo ak za to nemôžu? Čo ak je za tým všetkým ich vnútorný tiger, ktorého nie vždy majú pod kontrolou?

Manželia Kamila Kopsová a Petr Kops vo svojich knihách Tiger robí uáá, uáá… Ako sa krotí tiger na príklade prváčika Jakuba vysvetľujú, ako funguje tiger a ako ho možno skrotiť, teda ako sa dá pracovať s poruchou pozornosti a hyperaktivitou dieťaťa. „On, ten tiger, to je taký môj odpor, ktorý neviem alebo nemôžem vyjadriť. Je to moja obrana, reakcia na situáciu, ktorej nerozumiem alebo s ktorou nemôžem nič urobiť. Ale je to tiež radosť, ktorá chce von a ktorá ešte nepozná pravidlá hry pre dospelých. A to je pre tigra ťažké, keď má zvládnuť všetko to, čo od neho dospelí chcú…“ hovorí v knihe Jakub. S manželmi Kopsovcami sme sa o deťoch s ADHD a krotení ich tigra rozprávali krátko pred krstom kníh.

Viac ako 20 rokov sa zaoberáte fyzioterapiou a poradenstvom osobného rozvoja, no ako ste sa dostali k téme detí s ADHD?
Kopsová: V čase, keď som sa intenzívne venovala fyzioterapii, videla som, ako všetko neodmysliteľne súvisí s psychikou. Keď ku mne chodili ľudia s bolesťami ramena, kolena alebo chrbta, bolo jasne vidieť, že je to z psychických preťažení a z vecí, ktoré si na seba nabaľujú. Začala som sa s nimi viac zhovárať, riešiť rôzne veci, robiť im tak trochu aj psychológa. A postupne sa to celé vyskladalo až do metodiky Životných máp a spolu s ňou prišli klienti, ktorí u svojich detí alebo aj u seba riešili ADHD.
Kops: Jednou z našich prvých klientok bola doktorka, pediatrička, so svojím hyperaktívnym dieťaťom. A keď videla, aký účinok malo na dieťa jedno sedenie u nás, stala sa naším fanúšikom, následne aj lektorkou a my sme sa začali ADHD venovať čoraz viac.

Spomenuli ste Životné mapy, vďaka ktorým ste známi nielen v Čechách a na Slovensku, ale aj v mnohých ďalších krajinách. Vaše knihy o deťoch s ADHD tiež vychádzajú z metodiky Životných máp. O čo ide?
Kops: Metodiku Životných máp sme pôvodne vytvorili pre dospelých. Keď si človek nakreslí svoju životnú mapu, vidno tam celý jeho život, kritické životné body, ciele, podvedomé procesy a chyby. Ale všetci naši klienti aj my sami sme zistili, že všetko, čo sa nám deje od narodenia až do smrti, je v podstate odrazom toho, čo sme žili do 12 rokov. Tam sme niečo dostali, vstrebali, niečo nám bolo dané… A zistili sme, že keď chceme pracovať s ľuďmi a ich problémami, tak musíme pracovať práve s touto časťou ich životnej cesty.

Čo je základom práce so životnou mapou?
Kops: Keď pomôžeme niekomu vytvoriť si životnú mapu, tak tam presne vidí svoj doterajší život a jeho jednotlivé okolnosti. Je to akoby šablóna a keď si ňou dieťa prechádza, tak prechádza rôznymi aspektmi svojho života. Presne vidíme, kde sa čo zadrhlo, môžeme to diagnostikovať a ďalej s tým pracovať. Súčasťou každého výstupu sú vždy tri konkrétne kroky k riešeniu. Tieto kroky sú pri deťoch viac-menej na rodičoch. Môžeme ich viesť a pomáhať im, ale je to rodič, kto by sa mal zapojiť do riešenia. Keď pracujeme s dospelým a objavia sa nejaké problémy, bloky, vzorce, ktoré ho brzdia, tak je už na ňom, ako s tým bude ďalej pracovať. Pretože v tomto prípade s tým môže pracovať len on a nikto iný. My mu opäť poradíme ako.
Kopsová: Metodika Životných máp má tú výhodou, že v sebe nesie diagnostický aj terapeutický aspekt. Klienti sami odhalia svoj problém, vidia ho v sebe. Často nám povedia, že neraz tušili, kde sa to asi zadrhlo, ale nevideli ďalšie súvislosti. Ale práve tie súvislosti potrebujeme na pochopenie, odpustenie, na to akoby záverečné riešenie. Potom sa uvoľnia emočné bloky a človek môže napredovať.
Kops: No čo je veľmi dôležité, zistili sme, že väčšina vecí, ktorá sa u dieťaťa prejavuje okolo 12. roku života, sa v tomto čase len navonok manifestuje, ale skutočná príčina býva ukrytá niekde medzi 4. a 5. rokom. A to je pri metóde Životných máp unikátne, že už medzi 4. a 5. rokom môžeme vidieť to, čo sa u dieťaťa navonok objaví až oveľa neskôr. Napríklad sme schopní predpovedať, či dieťa bude mať v neskoršom veku tendenciu k útekom z domova, drogám, alkoholu, partičkám. Dá sa tam dokonca objaviť aj to, čo sa už deje v Amerike, že dieťa si v sedemnástich či v dvadsiatich rokoch zaobstará zbraň, ide do školy a vystrieľa triedu. To sme schopní nájsť medzi 4. a 5. rokom jeho života a urobiť preventívne kroky, aby nič také nenastalo.

Takéto veci má dieťa vrodené alebo je to dané výchovou? Inými slovami, zaujíma ma, či vieme povedať, čo by rodičia nemali vo výchove robiť, aby sa vyhli takýmto katastrofám.
Kopsová: Najväčším problémom je neprijatie. Deti ním trpia veľmi často. Pritom rodičia si to neuvedomujú, majú pocit, že im dávajú dostatok svojej pozornosti, respektíve starostlivosti, ale nevedia, že v skutočnosti im neposkytujú to, čo deti potrebujú. Rodič si často zakladá najmä na praktickej starostlivosti – dieťa nakŕmim, zaobstarám mu krásne bývanie, kúpim mu hračky, pomôcky do školy, všetko, čo chce… ale dieťa potrebuje naplniť iné potreby a podľa toho hodnotí svoje prijatie.
Kops: Problém je, že my dospelí sme zabudli, ako sme vnímali veci okolo seba, keď sme boli deti. Na všetko sa už pozeráme pohľadom dospelého človeka. A to je úplne iný pohľad ako ten detský. Preto keď sa na výchovu pozeráte z pohľadu dospelého človeka, ste úplne vedľa. Keď chcete niečo riešiť, musíte sa vrátiť k tomu, čo ste chceli ako deti, čo ste potrebovali, aké riešenie by ste prijali v tom čase. Ale toto nikto z dospelých nerobí. A druhá vec, ktorá má pri problémoch medzi rodičmi a deťmi veľký vplyv, sú komunikačné typy. Rozoznávame štyri základné komunikačné typy – pocitový, rozumový, obrazový a sluchový. Stačí, že rodič s dieťaťom sú protichodné komunikačné typy a už si nerozumejú. Rovnako to platí aj v prípade partnerských nezhôd. Odhaduje sa, že až 70 percent rozvodov sa udeje na základe toho, že partneri si nerozumejú v komunikačných typoch.

Čo to konkrétne znamená?
Kopsová: Mali sme jeden veľmi ťažký prípad. Prišiel k nám otec so synom, ktorí mali medzi sebou vážne nezhody. Syn utekal z domu, pokúsil sa aj o samovraždu, teda videli sme tam úteky na psychickej aj fyzickej úrovni. Ako prvé sme zistili, že títo dvaja si nemohli rozumieť najmä preto, že syn bol pocitový typ a otec rozumový. Syn všetko vnímal a potreboval zažiť cez pocity, vrátane prijatia. Potreboval fyzický kontakt, pohladenie. Otec ale všetko potreboval vysvetliť a pochopiť. A čím viac sa otec snažil niečo synovi vysvetľovať svojím rozumovým spôsobom, tým viac bol syn zraniteľný. Pritom s nami syn na pocitovej úrovni komunikoval krásne, otváral sa nám, ale voči otcovi bol zablokovaný. Problém je, že rozumový typ sa pýta tak, že chce všetkému porozumieť. Čiže otec sa pýtal chlapca, čo si o tom myslí. Ale on si nemyslí nič, on to len cíti a prežíva, lebo je pocitový. A navyše, otázky rozumového typu následne pociťuje ako osobné útoky. Čiže to zranenie ešte naberá na sile. Syn sa tak dostáva do zmätku, pretože nevie rozumovo zdôvodniť svoje pocity, lebo to ide naozaj ťažko, takže má pocit, že nemôže otcovi vyhovieť a keď je ten pocit dlhodobý, frustrácia sa stále prehlbuje.

Avšak vie sa rodič zmeniť? Keď je od prírody rozumový typ, vie sa „naprogramovať“ tak, aby zrazu s dieťaťom komunikoval ako typ pocitový?
Kops: Základ je, aby rodič vôbec vedel o tom, aký komunikačný typ je jeho dieťa a aký typ je on sám a potom najmä musí veľmi chcieť. My mu vieme dať odporúčania ako na to a keď to bude cvičiť, komunikácia sa neuveriteľne zlepší. Robievame semináre, na ktoré chodia nielen rodičia, ale najmä partneri a sami sú prekvapení, aká veľká zmena doma nastane, keď sa zrazu naučia chápať, ako komunikuje a vníma ten druhý. Vzájomná komunikácia je potom oveľa jednoduchšia, partneri sa vyhnú zbytočným konfliktom a nedorozumeniam. Inak na jeseň pripravujeme vydanie tretej knihy, ktorá je práve o komunikácii s deťmi.

Na vážne problémy s komunikáciou sa sťažujú aj rodičia či učitelia, ktorí vychovávajú deti s ADHD. Čo im môže pomôcť?
Kops: Základ je, aby učiteľ vedel, že existujú rôzne komunikačné typy a ako sa s nimi zhovárať a zároveň, aby chápal, čo je ADHD, teda ten tiger, ktorého má dieťa v sebe. Keď k dieťaťu pristupuje takto, máme informácie od samotných učiteliek, že deti sa potom uvoľnia, upokoja.
Kopsová: Máme krásny príbeh z Banskej Bystrice od jednej učiteľky, ktorá pracuje v škôlke a medzi deťmi má aj hyperaktívneho chlapčeka. Dostala sa k našim knižkám a keď nás potom osobne stretla, tak mi povedala – Vy ste mi zachránili Huga. Spočiatku sme nechápali, až nám začala rozprávať, že Hugo je jej malý škôlkar, ktorý neustále ubližoval deťom, behal po triede, strkal do detí, kopal do nich a žiadna učiteľka si s ním nevedela rady. Táto si prečítala knižku a povedala si, že zistí, či aj Hugo má ADHD a tigra. Na druhý deň prišla k nemu a hovorí mu – Hugo, ty si už skroť toho svojho tigra, veď to je hrozné! A Hugo zostal stáť s otvorenými ústami a vraví jej – Pani učiteľka, vy viete, že mám tigra? Ona mu na to – Viem, veď vidím, ako tu behá a zlostí. A od toho času dieťa bralo svoju učiteľku ako priateľku, ktorá vníma jeho tigra, lebo dosiaľ o ňom nevedeli ani jeho rodičia. Takže začal s ňou komunikovať a začali spolu podľa našej knihy a jednotlivých cvičení tigra krotiť. Potom, keď Hugo prišiel ráno do škôlky, hneď hlásil – Pani učiteľka, dnes to bude dobré, dnes mám tigra zavretého na sedem zámok… Alebo povedal – Pani učiteľka, dnes bol môj tiger neovládateľný, dnes to bude ťažké, dnes je pustený… A vrchol bol, keď dieťa kopalo na žinenke, mlátilo rukami okolo seba a pani učiteľka hovorí – Teda, Hugo, dnes by si s tým tigrom skutočne mal niečo robiť. A chlapček na to – Pani učiteľka, ale dnes to nie je tiger, dnes som to ja. A to je už absolútne majstrovstvo, keď dieťa vie, že je zodpovedné za situáciu a má ju vo svojich rukách.
Kops: Alebo druhý prípad, o ktorom nám rozprávala doktorka, matka troch synov. Medzi bratmi boli veľké trenice, pretože najstarší má ADHD a ubližoval mladším súrodencom. Na základe našich kníh začali všetci spoločne pracovať s jeho tigrom a keď sa potom rozprávali o najstaršom synovi, mladší brat povedal – Vieš, mami, ja ho mám rád, ale nemám rád jeho tigra… Nastal posun, pretože predtým bol chlapec nahnevaný a nadával na brata, ale teraz už nie, teraz už len na jeho tigra a spolupracuje na tom, aby sa dal skrotiť. Čiže medzi súrodencami sa úžasne zmenili vzťahy.

Ako a kde sa zrodil nápad pripodobiť „vnútorné ja“ detí s ADHD práve k tigrovi?
Kops: My sme tigra objavili ako princíp. Ale ešte skôr, ako sme to stihli publikovať, prišlo jedno z detí s ADHD, ktoré samo začalo hovoriť o tigrovi a odtiaľ pochádza aj názov knižky. Pretože toto trojročné dieťa nám povedalo: „Ten môj tiger do mňa skočí a robí uááá, uááá.“
Kopsová: Zaujímavé je, že sme to videli u mnohých detí nielen z Čiech, ale aj zo zahraničia a všetky deti hovorili o tom, že majú tigra. Alebo keď sme ich na tigra naviedli, tak im to bolo hneď blízke.
Kops: Len jedno dieťa nám povedalo – Môj tiger už je mŕtvy, už ho nemám. A to bolo veľmi smutné.

A čím to bolo?
Kopsová: Rodina aj škola, všetci považovali dieťa za nevychované, hnevlivé, možno až zlé a začali tigra najskôr zavierať, aby sa nemohol prejavovať, až napokon umrel, povedané takto obrazne. Je to veľmi smutné, pretože náš tiger, to je zároveň aj vášeň. A vášeň človek k životu potrebuje. Výsledkom je, že dieťa môže byť smutné, depresívne, ale ovplyvní ho to aj tak, že zrejme už nikdy nebude úspešným človekom. Vášeň je totiž dôležitou zložkou každého z nás. Kto ju nemá, nemôže byť dobrý vo vedúcich pozíciách alebo v tvorivých profesiách, pretože mu chýba veľká časť možností.

Čiže opäť je to o tom, že treba dieťa prijať také, aké je, aj s jeho tigrom, len sa treba naučiť s ním pracovať, ale nerobiť z neho poslušniatko za každú cenu?
Kops: Niektorí rodičia majú tendenciu robiť z tigra pudlíka s ostrihaným chvostíkom, ktorý je pekne na vôdzke a ticho nám sedí pri nohách. Druhá vec je, že často zabúdajú na to, že práve od svojich rodičov a ich rodičov deti dostali do vienka určité programy, ktoré v nich fungujú.
Kopsová: Vždy, keď dieťa diagnostikujeme, dáme rodičom odporúčania, ako s ním ďalej pracovať. Pretože s tigrom musí pracovať celá rodina. A čím viac sú rodičia naklonení spolupráci, tým je zmena rýchlejšia. Ale keď sa tomu bránia, napríklad aj preto, že majú nejaké vnútorné zranenie a začnú sami seba blokovať, tak priebeh terapie je zložitejší.

Problematike detí s ADHD sa venujete už dlho. Myslíte si, že dnes, keď sa už o tejto téme píše a hovorí viac, to majú deti s ADHD jednoduchšie, skôr nájdu pochopenie a porozumenie napríklad aj v škole či vo verejnosti alebo ani nie?
Kops: Určité zľahčenie je v tom, že rodičia začali viac vyhľadávať odborníkov, tí vedia problém diagnostikovať a keď má dieťa papier, pozerá sa naň už inak. Na druhej strane to, že sa naň pozerá inak, má aj svoje tienisté stránky. Určite je pozitívne, že týmto deťom sa venuje v škole väčšia pozornosť, môžu mať napríklad asistentov, viac sa s nimi pracuje.
Kopsová: Mali sme však hyperaktívneho chlapčeka s Aspergerovým syndrómom, ktorý o sebe hovoril, že má poruchu. A tak to aj vnímal, bolo vidieť, že ho to ťaží. Povedala som mu – Pozri, nie je to nič neriešiteľné, ani to nie je porucha, je to skôr len nejaká momentálna situácia, ktorá na prvý pohľad vyzerá pre ľudí inak, ako sú zvyknutí. A tej situácii ľudia hovoria ADHD alebo Asperger, ale my sa tým nemusíme trápiť a ty tiež nie. Ty si osobnosť, ktorá je v poriadku, len si jedinečný, iný… Zrazu sa uvoľnil, prijal to a krásne spolupracoval, úplne sme videli, ako mu padol kameň zo srdca. To nálepkovanie nie je dobré. Dnes sú deti viac zaškatuľkované a potom sa cítia tak, akoby boli choré, aj keď nie sú.

Stretávate sa aj s dospelými s ADHD?
Kops: Samozrejme, a je ich dosť. Napokon, hovorí sa, že ADHD mal aj Einstein a množstvo ďalších osobností. To znamená, že keď to uchopíte správnym spôsobom, dá sa z toho urobiť aj výhoda.
Kopsová: Deti s ADHD fungujú mimo rámca a to je to, čo nás dospelých rozčuľuje, pretože sme unavení, preťažení a potrebujeme, aby všetko niekde začínalo a končilo, no tieto deti akoby nemali hranice. Ale práve to je príležitosť, pretože ony vychytávajú niečo jedinečné a nové a keď sa na to upriami pozornosť, prinášajú skutočne zaujímavé myšlienky.

Za rozhovor ďakuje

Monika Bothová
Foto DA manželov Kopsovcov a Martina Cimermanová

časopis Dieťa
Foto Shutterstock.com

ZAUJALI VÁS NAŠE ČLÁNKY?
Podporiť nás môžete predplatením časopisu Dieťa tu alebo kúpou časopisu Dieťa vo voľnom predaji. K predplatnému Dieťaťa získavate ako darček aj špeciály Dojčiatko & batoľa (ktoré si môžete objednať aj samostatne prostredníctvom distributéra tu ).

 

O autorovi

Podobné články

0 komentárov

Zatiaľ bez komentára!

Môžete byť prvý, kto komentuje tento článok