Vráťme sa s deťmi do záhrad

Opäť je tu po roku letný čas štedrý na tie najlepšie voňavé pochúťky, ktoré nevytvoria ani najšpičkovejší odborníci v potravinárskej chémii. Majster nad všetkých majstrov je totiž samotná príroda. Koľkí z nás sa tešia z jej úžasných darov. A koľkí sa nemôžu, hoci by tiež tak radi trávili s deťmi voľné chvíle v záhrade, kde by si podľa svojho gusta dopestovali chutné a zdravé ovocie a zeleninu. Nemôžu, lebo jednoducho nemajú kde. A pritom by mohli, keby…

Srdce mi krváca, keď vidím, koľko je len v Bratislave a okolí opustených, zanedbaných a zdevastovaných záhrad. Záhrad, o ktoré sa ktosi kedysi s láskou staral, no tá láska sa nezakorenila v jeho dedičoch. A tak záhrady pustnú, menia sa na nepreniknuteľnú džungľu, v ktorej príroda naplno ukazuje svoju silu. Hustý porast náletových drevín a buriny dáva už len tušiť, akým rajom na zemi boli tieto miesta kedysi. A mohli by byť znova. Každý rok, keď sa blíži jarné obdobie, vidím, ako mladí ľudia s maličkými deťmi píšu svoje naliehavé prosby na rôzne internetové stránky s nádejou, že získajú aspoň do prenájmu čo i len malý kúsok pôdy, ktorej by s deťmi mohli vravieť naša záhradka. Píšu, no bez väčšej šance na úspech. Pritom spustnutých záhrad je neúrekom. Ich majitelia však radšej, ako by mali svoj majetok poskytnúť niekomu na obrábanie, snívajú svoj sen o tom, že sa im podarí konečne raz predať ich zdedené záhrady za astronomické sumy, nad ktorými ľuďom túžiacim po relaxácii s rodinou v záhradke zostáva len rozum stáť. A tak pustnú nielen záhrady, ale aj kedysi nádherné vinice, ktoré roky tvorili malebnú súčasť Bratislavy a jej okolia. Najmä majitelia viníc sa však skutočne raz aj dočkajú splnenia svojich snov, že príde developer so štedrým mešcom peňazí. Majitelia zbohatnú a ktovie, či sa pri svojom rozhodnutí o predaji stihnú zamyslieť nad tým, že navždy zmenia krajinu. Neviem si predstaviť, že čosi podobné by spravili napríklad Francúzi s ich preslávenými vinicami. Žeby dedičstvo svojich otcov dovolili v mene peňazí premeniť raz a navždy na plochy s bytovou či priemyselnou výstavbou. Na Slovensku je to tak. Neuvážený zásah do krajiny razom zrúca všetko, čo sa tu po stáročia budovalo a znetvorí úrodné, slnečné, jedinečné miesta, za ktoré nejestvuje náhrada…. A cesty späť už niet.

Moji starí rodičia mali v Trnave prekrásnu záhradu, kde trávili väčšinu roka od predjaria do neskorej jesene. Pre mňa to bol raj na zemi, kde bolo všetko, čo moja detská duša potrebovala. Nemôžem zabudnúť na chvíle, keď som sedávala s košíkom čerstvého hrášku na kolenách, lúskala som si ho rovno do pusy a sledovala pritom šikovné jašteričky, ktoré sa preháňali v babičkinom parenisku plnom plánt. Nič nebolo sladšie, ako čerstvo odtrhnuté jahody a marhule ananásky som už nikdy viac nevidela také veľké a žiadne už neboli také chutné, ako tie, ktoré rástli v záhrade môjho dedka a babky. Tam som si zamilovala čerstvé ovocie a zeleninu. Neraz ma hľadali po celej záhrade a našli ma sedieť medzi kríčkami rajčín, spokojnú a najedenú. Priamo z koreňa. Potom však bolo treba rozšíriť priemyselnú výrobu a tak za obeť padol aj tento malý raj. A naši nemali na výber, museli sa pobrať… a hľadať iný kúsok svojho miesta na zemi. Na úrodnej pôde, kde nechali moji starí rodičia kus svojho srdca, v záhrade s množstvom košatých, živých, bohato rodiacich stromov, v krajine môjho detstva vyrástli výrobné haly…

Až raz dostaviame bytovky vo viniciach, výrobné haly či obrovské nákupné centrá na tej najkvalitnejšej ornej pôde, potom možno pochopíme. A precitneme uvedomiac si, že sme sa stali bohatými vyhnancami vo vlastnej krajine a že sme to najcennejšie, čo na svete máme – naše vlastné deti – ožobráčili o kúsok raja na zemi, detstvo bohaté na spomienky, aké v nijakom nákupnom centre či exkluzívnej bytovke žiadne dieťa nezíska… Potom možno zatúžime vrátiť sa s deťmi naspäť do záhrad.

Renáta Krausová
Dieťa 6/2016

Foto shutterstock.com