Profesor Jaroslav Kresánek: Všetko je v hlave 1) – Liečba musí byť vždy efektívna

„Viete, čo teraz najviac chutí deťom? Gélové kapsule na pranie,“ skonštatoval profesor Kresánek, keď skončil telefonický hovor.  O radu, ako postupovať, ho prosila lekárka, ktorá čakala, kým jej privezú malého ochutnávača do nemocnice. S prof. MUDr. Jaroslavom Kresánkom, PhD., prorektorom pre praktickú výučbu v zdravotníckych zariadeniach Slovenskej zdravotníckej univerzity v Bratislave, som sa stretla v jeden februárový podvečer na Klinike pracovného lekárstva a toxikológie, kde sa nachádza aj Národné toxikologické informačné centrum pre lekárov z celého Slovenska i zo sveta. Cieľom tohto pracoviska je podávať informácie pri otravách, a tak mal pán profesor práve službu na toxikologickej informačnej linke. Náš rozhovor podchvíľou prerušovali naliehavé volania o pomoc a z rozvážnych, pokojných slov profesora Kresánka bolo cítiť nielen obrovskú skúsenosť a istotu, ale aj empatiu.

Pán profesor, váš otec zasvätil celý život farmácii, viac ako 50 rokov bol pedagógom na Farmaceutickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Na Slovensku azda ani niet človeka, ktorý by nepoznal jeho úžasný Atlas liečivých rastlín a lesných plodov, ktorého ste spoluautorom. Mala som tú česť ešte spolupracovať s vaším oteckom na príprave seriálu o liečivých rastlinách, ktorý sme publikovali v Dieťati v  prvých rokoch jeho vychádzania. Čo podnietilo u vášho otecka tú hlbokú lásku k rastlinám a prírode všeobecne?
Možno vás sklamem. Požiadali ma, aby som o otcovi napísal monografiu a pamätám si, čo otec povedal, keď vznikala Farmaceutická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave. Môj otec mal v podstate za celý život len jedného zamestnávateľa a tým bola práve Farmaceutická fakulta UK. Aj keď do roku 1952 bola spojená s Lekárskou fakultou UK. Vtedy si profesor Švec zavolal svojich dvoch perspektívnych pracovníkov, zahľadel sa na nich  a povedal: „Kresánek, ty sa budeš venovať farmakognózii a Kňažko, ty budeš chemik.“ (Pozn. red.: Farmakognózia je náuka o poznávaní látok, z ktorých sa vyrábajú lieky.)

A kocky boli hodené. 🙂
Tak sa môj otec dostal k tejto problematike. Samozrejme, ako každý citlivejší človek mal rád prírodu a veľmi často v nej trávil voľné chvíle. No a odtiaľ je už len kúštik k rastlinkám. Môj otec vždy robil všetko naplno. Keby som ja mal tú výdrž a ten, ako sa to krásne po nemecky povie, Sitzfleisch, tak dnes mám tri Nobelove ceny.

Nemám však pocit, že ste toho dosiahli práve málo. Vy ste doma v toľkých oblastiach medicíny, že to je na Slovensku, a trúfnem si odhadnúť, že nielen u nás, nevídané. Ste pediater, dorastový lekár, farmakológ. Ste aktívny na poli pracovného lekárstva a toxikológie. A to som asi nevymenovala všetko…
Ešte môžem spomenúť fyziatriu, balneológiu a liečebnú rehabilitáciu. Som aj všeobecný lekár pre dospelých, čomu som sa začal teraz v praxi výkonne venovať.

Okrem širokého odborného záberu ste 19 rokov zastupovali Slovensko, čo sa týka chemickej bezpečnosti.
Smial som sa, že som bol hlavný terorista. Bol som v expertnej  skupine pri zdravotníckej sekcii EÚ, pre chemický terorizmus a chemické nebezpečenstvo v Luxemburgu a 2 roky som robil aj hlavného odborníka MZ SR pre odbor všeobecná starostlivosť o deti a dorast.

Zároveň ste aj vysokoškolský pedagóg. Aká je súčasná generácia študentov?
Dnes som bol na udelení čestného doktorátu profesorovi Furmánkovi, významnému archeológovi európskeho formátu. Mal krásnu prednášku o vzdelávaní. Upozornil na všetky neduhy. Hovoril o tom, že v súčasnosti nám prakticky už na vysoké školy prichádzajú študenti nedovzdelaní zo stredných škôl a z vysokých škôl odchádzajú tiež nedovzdelaní a 30 percent z nich sa potom v praxi veľmi ťažko uplatní. U nás je nesprávny postoj k vzdelaniu. Nemožno ho hodnotiť len cez makroekonomické ukazovatele. Celý vzdelávací systém je pomýlený a chorý a každá jedna reforma si vyžaduje len ďalšie a ďalšie reformy. A to sa veľmi týka aj zdravotníctva. Všetkými týmito zmenami prechádza celá spoločnosť a prešla nimi i fytoterapia. Prišiel boom, že všetko, čo je prírodné, je zdravé. No nie je to celkom tak.

Vráťme sa ešte do vašej rodiny. Máte štyri deti a osem vnúčat. Ako ste zvykli postupovať pri ich liečbe? Čo bývalo vo vašej rodine takým tým liekom prvej voľby, po ktorom ste siahali pri bežných ochoreniach, ako sú nádcha, zapálené hrdielko a podobne.
Mal som obrovskú výhodu, pretože v čase, keď sa narodil môj najstarší syn, už som bol lekár. A to detský lekár, pretože som skončil pediatriu. Vedel som posúdiť stav dieťaťa a vedel som si ho postrážiť. Takže u nás sa antibiotiká v rodine dávali minimálne. Naozaj sme používali skôr prírodné lieky, čajíky… A to najmä pri vírusových ochoreniach, medzi ktoré patria aj nádcha, prechladnutie, bolesti hrdla, ktoré bývajú veľmi často vírusového pôvodu. Tam základná  liečba spočíva v dostatočnom príjme tekutín. Hovorí sa, že s liekmi 7 dní a bez liekov týždeň. A to platí. Čo sa týka prevencie, boli sme viac vonku, ako zatvorení doma. Mali sme šťastie, že po skončení školy sme odišli z Bratislavy a začali sme svoju medicínsku prax v prekrásnom prostredí v Korytnici, v kúpeľoch, ktoré sú dnes už zničené a neexistujú.

Ste klinický farmakológ a toxikológ. V roku 2011 ste získali Weberovu cenu za celoživotný prínos farmácii, jej nositeľom bol i váš otecko. Aký je váš pohľad na to, že Slováci radi a azda aj častejšie, ako by bolo treba, siahajú po liekoch? Nie je žiadnym tajomstvom, že máme vysokú spotrebu antibiotík. Je to z hľadiska dlhodobého zdravia bezpečné, hneď na každú ťažkosť užiť liek? Alebo si takou neuváženou spotrebou liekov môžeme zarábať na budúce problémy, čo sa týka napríklad dnes čoraz častejšie spomínanej rezistencie na antibiotiká.
Dozaista platí, že čím častejšie sa dávajú antibiotiká, tým viac rezistentných mikroorganizmov sa vytvára a potom už liečba nemá žiaduci efekt. Do istej miery to súviselo aj s určitým alibizmom. Ak si lekár nebol istý alebo ak bol čo len trošku neistý, tak radšej hneď predpísal antibiotikum. Bola aj taká doba, keď sa zdravotníctvo posunulo do sféry služieb a každý to od nás očakával. A neraz aj dnes očakáva, lebo sa to traduje, že si človek zoberie tabletku a bude zdravý. A že on sám nič iné pre svoje zdravie nemusí urobiť. V tejto súvislosti treba hovoriť aj o vedľajších nežiaducich účinkoch každého lieku a, samozrejme, aj antibiotika. A tým, že vzhľadom na pomerne rýchlo sa vyvíjajúcu rezistenciu sa musí stále siahať po účinnejších a účinnejších antibiotikách, prirodzene, ich toxicita pre organizmus narastá. Aj keď antibiotiká nepatria medzi tie najjedovatejšie cudzorodé látky, ktoré sa dostávajú do organizmu.

Dnes už pediatri hodne využívajú CRP vyšetrenia, ktoré im pomáhajú pri rozhodovaní o správnosti podania antibiotika chorému dieťaťu.
Samozrejme, že je to pre lekára prvého kontaktu obrovská pomoc, že sa vie okamžite zorientovať. Len, bohužiaľ, stopercentne sa to potvrdiť či vylúčiť nedá ani týmto vyšetrením. Je to len pomocné vyšetrenie. Prvoradá je skúsenosť pediatra a aj určitá odvaha. Mnoho závisí aj od spolupráce s rodičom. Päť rokov som robil obvodného detského lekára a už som vedel, na ktorých rodičov sa môžem spoľahnúť a môžem sa  s nimi dohodnúť, že ešte chvíľku počkáme, kým nasadíme antibiotiká, ako sa bude ochorenie vyvíjať. Najmä v Bratislave však bola veľmi zlá situácia. Často sa mi stávalo, že keď som robil výjazdovú detskú pohotovostnú službu a prišiel som do rodiny, keby som nedal antibiotiká, tak by sa na mňa rodičia sťažovali. A neraz som aj našiel nevybratý recept na antibiotiká odložený na chladničke. Je to veľká neinformovanosť. Veď máme niekoľko druhov antibiotík. Sú také, ktoré zabíjajú mikroorganizmy, ale máme aj také, ktoré zabraňujú ich pomnoženiu.  Takže nástup účinku nemožno očakávať po prvej tabletke, ako by si to pacient neraz prial.

V mnohých krajinách preplácajú zdravotné poisťovne popri klasickej konvenčnej liečbe aj doplnkovú, teda komplementárnu. U nás je zaznávaná. Podobne ako alternatívna medicína.  Je to správne?
Podľa môjho názoru už samotný názov alternatívna liečba je dosť nešťastný. Buď to liečba je alebo nie je. Alternovať môže jeden herec s  druhým. Ale liečba musí byť vždy efektívna. Doplnková liečba pri vírusových ochoreniach, o ktorých sme už hovorili, je jeden zo základných liečebných postupov. Treba napríklad vedieť, že horúčka je nešpecifický obranný imunitný mechanizmus organizmu, pretože zlé baktérie sa nemnožia pri vysokej telesnej teplote tak rýchlo a neprežívajú. Čiže horúčka je určitá obrana organizmu. A tak treba veľmi zvažovať v závislosti od výšky horúčky, kedy podať lieky proti horúčke a kedy si vystačíme napríklad len so zvýšeným príjmom telesných tekutín.

Ste teda zástancom názoru, že prirodzené obranné mechanizmy organizmu netreba umelo potláčať? Často sa aj v Dieťati stretávame s tým, že rodičia sa už pri zvýšenej teplote usilujú všemožne ju zraziť  podávaním antipyretík. Chcú zvýšenú teplotu čo najskôr znížiť, samozrejme, s presvedčením, že konajú správne, aby sa dieťa netrápilo.
Prirodzené obranné mechanizmy organizmu určite netreba umelo potláčať. V oblasti zdravotného uvedomenia obyvateľstva sa v minulosti  spravilo veľmi veľa chýb. Ak sú moje informácie presné, tak antibiotiká sa začali na Slovensku komerčne v celom rozsahu používať od roku 1957. Takže naše staré mamy ich ani nepoznali a museli sa vedieť  postaviť k zdravotným ťažkostiam dieťaťa. Dnes mamička otvorí internet a všetko si naštuduje. Kto chce však čerpať informácie z internetu, musí mať dostatok vedomostí, aby sa dobre rozhodol pre tie správne informácie.

Moja babička používala na zrážanie skutočne vysokých horúčok veľmi účinne zábaly celého tela s kyslou kapustou. Na ľanovú plachtu sa navrstvila kapusta a dieťa sa do nej zamotalo.
Pri horúčkach sa robievali  zábaly celého tela do plachty, to si pamätám aj ja. Nie je správne dávať zábaly len na zápästia, pretože tým sa horúčka z periférií stiahne do centra a to je nebezpečné. Vhodnejšie je dieťa osprchovať vlažnou vodou (studenou). Počas praxe som zažil už všeličo, aj kolieska citrónu priviazané na zápästiach. Najhoršie sú tie informácie, čo sa „kúpia na trhu“ – teda, že jedna suseda poradila… Bohužiaľ, aj v časopisoch zaznievajú informácie, ktoré sú v skutočnosti dezinformáciami.

Aby sme nepodávali dezinformácie, ako teda možno správne znižovať  horúčku použitím fyziologických metód?
Dieťa s horúčkou (viac ako 38,5 °C) môžeme osprchovať. Začíname vlažnou vodou od nožičiek k horným častiam tela a postupne možno prejsť až k studenšej vode. Po osprchovaní dieťa zabalíme do plachty alebo osušky a dôkladne ho osušíme. Používajú sa aj zábaly celého tela (plachtu namočíme do studenej vody, vyžmýkame, dieťa zabalíme a prikryjeme suchou plachtou a dekou). Tiež sa celkom presne nevieme dohodnúť, ale lieky proti teplote by sa mali začať podávať až pri teplote okolo 38 – 38,5 °C.

„Prevezmi riadenie nad svojím zdravím a uteč priemyslu choroby.“ To je názov publikácie Elain Hollingsworthovej z Austrálie. Na knižnom trhu u nás i v zahraničí je mnoho veľmi kvalitných titulov zaoberajúcich sa fytoterapiou, naturálnou medicínou… Nie každý laik si však trúfne použiť informácie z nich aj v praxi a radšej by sa o takomto spôsobe liečby poradil s lekárom, najmä, ak ide o liečbu detí.
Na knižnom trhu u nás je naozaj mnoho titulov zaoberajúcich sa fytoterapiou, naturálnou medicínou, už spomínanou alternatívnou liečbou. Bohužiaľ kvalita je veľmi rôzna… Prevládajú skôr predovšetkým komerčne zamerané tituly, skutočne kvalitných je menšina…

Majú však naši lekári dostatok poznatkov o doplnkovej, podpornej liečbe, napríklad o fytoterapii? Mnoho sa toho o prírodnej liečbe zrejme na medicíne nenaučia?
Keď som študoval, tak všetkému dôsledne vládla chémia, čiže nemať otca odborníka na fytoterapiu, tak by som o tom asi moc nevedel. Učím na Lekárskej fakulte Slovenskej zdravotníckej univerzity v Bratislave a tam tie informácie, čo sa týka farmakológie, sú príliš na vedeckej úrovni. Študent sa to síce dokáže naučiť, ale prakticky pre život mu z toho nezostane toľko, koľko by malo. Učím v pregraduálnom aj v postgraduálnom vzdelávaní, čiže učím už aj hotových lekárov v rámci zvyšovania ich kvalifikácie. Som členom viacerých skúšobných komisií a aj sám učím dorastové lekárstvo. Neraz som prekvapený, aká je úroveň vedomostí, že sa neštuduje tak, ako by sa malo. A tu sme pri komercii. Nič proti firmám, ale keď som z firmy X, nebudem hovoriť o výrobkoch firmy Y a nebudem hovoriť o liečbe, ktorá by mohla byť iná ako farmakologická. Účelom týchto seminárov je predovšetkým propagovať svoje výrobky. To je zákon ekonomiky. Aj čo sa týka legislatívy, ťažko povedať, či to je len benevolencia, ale u nás máme veľmi veľa zaregistrovaných liečiv. Je to až okolo 17 000 až 18 000 liekov. Veľkú polemiku v spoločnosti vyvoláva aj otázka generických liekov, teda náhrady lieku dajme tomu lacnejším liekom s rovnakým účinkom. Ale originálny liek je vždy len originálny liek. Teraz sa mi neraz stáva, že ku mne príde pacient, ktorý má predpísané 3 –  4 lieky a sú to len generické substancie jedného lieku, čiže pacient dostáva vlastne  lieky s rovnakým účinkom. U nás sa s liekmi dosť plytvá. Trošku sa to zmierňuje tým, že si pacient musí doplácať za lieky a časť najbežnejšie užívaných liekov je už len za celú priamu úhradu. A sem sú zaradené veľké skupiny liekov.

Pozorujem, že síce pomaličky, ale predsa len stúpa počet detských lekárov, ktorí majú záujem rozšíriť si vedomosti týmto smerom. A radia rodičom napríklad použitie fytoterapie. To možno hodnotiť predsa pozitívne.
Keď sa v tom niekto vyzná, nie je problém získať dostatok informácií aj štúdiom odbornej literatúry. Ako som spomínal, robím vo vzdelávacej inštitúcii, ročne pripravujeme okolo 15 000 lekárov na špecializácie a iné formy ďalšieho vzdelávania, ale o fytoterapii sa tam moc nehovorí. Čiže je to predovšetkým záležitosť samovzdelávania a čerpania z histórie, napríklad aj  z dobrej skúsenosti vo vlastnej rodine. To je aj snahou práce môjho syna v projektoch občianskeho združenia Dr. Kresánek deťom. Snažíme sa fytoterapiu dostať tam, kde by mala byť. Samozrejme, nikto si nebude liečiť srdiečko čajovinou z náprstníka  červeného (lat. Digitalis purpurea), ale fytoterapia rozhodne má svoje nezastupiteľné miesto ako podporná a doplnková liečba a v prevencii chorôb.

„Náš inštinkt je to najcennejšie, čo máme,“ hovorí doktor medicíny Bob Ptáček, ktorý žije a pracuje v Juhoafrickej republike a vyliečil sa  z rakoviny alternatívnou liečbou, po tom, čo mu oznámili z jeho poisťovne, že mu nepreplatia chemoterapeutickú liečbu jeho onkologického ochorenia, pretože už bolo v pokročilom štádiu. Aký je váš názor na intuitívnu liečbu?  V jednom rozhovore ste povedali, že po 40 rokoch lekárskej praxe môžete povedať, že viera je pri uzdravovaní podstatná.
To môžem povedať znovu. Samozrejme. Pri liečbe je nevyhnutná spolupráca a dôvera k terapeutovi, naschvál používam slovo terapeut. A viera je potrebná. Veď placebový efekt je jeden z najsilnejších. Videl som v pokuse, čo dokáže placebový efekt, keď sa namiesto analgetika (konkrétne išlo o znecitlivenie kože) podalo placebo, čiže liek bez toho efektu a fungovalo to. Takže naozaj ľudská vôľa, chcenie sú dôležité. Môžem to potvrdiť aj zo svojej praxe, že tí pacienti, ktorí chceli a verili, sa uzdravili rýchlejšie a podstatne dlhšie si udržali lepšiu kvalitu života ako tí, ktorí neverili.

Dnes sa čoraz častejšie hovorí o človeku ako o bio-psycho-sociálnej jednotke. Teší ma, že potvrdzujete, že psychika má veľký podiel na zlepšovaní či zhoršovaní telesného zdravia.
Hovorím, že všetko začína v našej hlave a je to otázka nášho chcenia. Veď človek je od prírody bojovník. Kedysi bol život skutočne bojom o holé prežitie a z tých dávnych čias v nás zostalo ešte čosi zakódované.

S poďakovaním za rozhovor

Renáta Krausová

Pokračovanie rozhovoru s profesorom Kresánkom s podtitulkom Bez empatie nemožno byť dobrým lekárom vyšlo v Dieťati č. 4/2014.