Deti učíme chodiť, aby sme im následne nadávali, že behajú. Učíme ich hovoriť, aby sme ich mohli umlčať a obviniť z toho, že priveľa rozprávajú. Naučíme ich, že nikdy na ne nemáme čas, a keď vyrastú, čudujeme sa, ak ony nemajú čas na nás. Chápete, kde je problém?
Jedno krásne jesenné poludnie som sa rozhodla stráviť v mojej milovanej prírode. Dýchať čerstvý vzduch, obdivovať farebnosť jesene a ulahodiť duši. Rovnaký nápad malo mnoho rodín. Neskutočne ma potešila prítomnosť pobehujúcich a šantiacich detí. Kde inde nechať deti vyblázniť sa, ak nie v prírode?
Míňala nás však jedna rodinka s dvomi deťmi – s dievčatkom a chlapčekom. Starší chlapček šiel poslušne vedľa matky. Dievčatko, ktoré sa naučilo chodiť nie tak dávno, si veselo cupitalo, kam ho nôžky zaviedli, užívajúc si novonadobudnutú schopnosť. Mojej pozornosti neušla následná situácia, ktorá sa odohrala medzi dievčatkom a jej otcom.
„Prestaň behať! Vidíš tu nejaké iné deti, ktoré by behali?“ spýtal sa otec, snažiac sa zobrať dieťa na ruky a posadiť si ho na ramená ako na koníčka, a zabrániť mu tak v skúmaní okolia a schopností svojich nožičiek. Je nutné poznamenať, že dieťaťu nehrozilo žiadne nebezpečenstvo, nikde nečíhalo nič, kvôli čomu by potrebovalo zvýšenú pozornosť svojich rodičov. Rodinka si mohla v pokoji ďalej kráčať a nechať deti šantiť, koľko potrebovali.
Tento moment vo mne zarezonoval a prinútil ma zauvažovať nad tými rodičmi, ktorí len čo sa ich dieťa naučí chodiť, ho nútia, aby aspoň chvíľu posedelo. Keď sa deti naučia hovoriť, koľkí nemajú čas ich vypočuť a maria ich snahu vyjadriť, čo majú na srdiečku?
Rodičovstvo je nádherný a nesmierne náročný údel. Veľmi dobre si uvedomujem, že nikto nemá právo súdiť, ak nie je v rovnakej situácii, v identických podmienkach. A nesúdim ani ja. Súcitím. Tí rodičia boli taktiež deťmi, ktoré niekto posadil a umlčal, a tak opakujú to jediné, čo poznajú. A sme vďaka tomu šťastní ľudia? Nie je načase začať robiť to, čo rodine skutočne prospieva, budovať láskavý a bezpečný domov, a prestať sa riadiť tým, čo nám nadiktovala spoločnosť a čo je pre nás jednoduchšie? Nie je načase zahodiť automaticky prevzaté vzorce výchovy od vlastných rodičov, ktoré z nás spravili zronené osobnosti?
Mgr. Mária Hanúsková
73. časť seriálu Môže sa stať…
Foto 13rf.com
Seriál Môže sa stať…
Detský svet je vnímavý a plný očakávaní. Dospelí, hlavne rodičia, sú pre deti radcami a vzormi. Deti pozorujú ich správanie a vedome či nevedome ho opakujú. Nie je prekvapením, že na tom, akú budú mať deti budúcnosť, ako sa budú cítiť, čo si budú myslieť, na akej úrovni budú mať sebavedomie a sebaúctu, budú mať najväčší podiel ich rodičia. To rodičia majú moc ovplyvniť svoje dieťa. Budete prekvapení, že aj tá najmenšia a pre dospelých možno najnepodstatnejšia reakcia alebo veta môže dieťaťu zmeniť život. Seriál Môže sa stať, opisuje situácie/reakcie/vety rodičov a ich možný dopad na budúcnosť, sebadôveru a sebapoňatie detí.
ZAUJALI VÁS NAŠE ČLÁNKY?
Podporiť nás môžete predplatením časopisu Dieťa tu alebo kúpou časopisu Dieťa vo voľnom predaji.
Zatiaľ bez komentára!
Môžete byť prvý, kto komentuje tento článok