Moje!

„Syn začal chodiť do škôlky a pani učiteľka sa naňho sťažuje, že sa nechce s deťmi deliť o žiadne hračky, všetko chce mať len pre seba. Keď si nejaké dieťa vezme hračku, ktorú si vyhliadol on alebo sa s ňou hral napríklad včera a tým pádom ju už považuje za svoju (hoci je to hračka zo škôlky), syn ho zbije. Na všetkých kričí „moje“ a odháňa deti, aby mu nič nebrali. Vraj sa nevie začleniť do kolektívu a nie je s ním žiadna spolupráca.“

„Syn je jedináčik a je pravda, že má silno vyvinutý vlastnícky pud. Neviem, čím to je a najmä neviem, ako mám postupovať, aby pochopil, že takto sa v škôlke správať nesmie. On sa tak správa, aj keď sme napríklad cez víkend na detskom ihrisku. Príde medzi deti na pieskovisko, vidí tam niekoho autíčko, povie „moje“ a vezme si ho. Zbytočne mu vysvetľujem, že to autíčko nie je jeho, keď sa s ním chce hrať, musí si ho vypýtať. Prepadne ho úplná zúrivosť, až amok, len vreští „moje“ a nechce autíčko pustiť. Párkrát sme už takto museli z ihriska odísť, vliekla som ho na rukách a kopal zúrivo okolo seba.
Ďalšia vec je, že chce byť všade prvý. Odstrkuje iné deti. Napríklad vidí šmykľavku, uteká k nej a zlostne kričí „ja idem, ty choď preč“. Odsotí iné dieťa a ide hlava-nehlava dopredu. Poviem mu, že to nesmie, že deti stoja v rade, ale on ma nepočúva, vytrhne sa mi a lezie na šmykľavku.
Neviem, ako mám postupovať, aby som ho naučila správať sa inak. Vždy mu jasne povieme, že to, čo robí, nie je pekné, že to robiť nesmie. Ale on si vždy presadí svoje. Asi som naňho príliš mäkká, ale čo mám robiť? Má veľkú silu a niekedy, keď chytí zúrivý amok, je naozaj ťažké ho niesť na rukách a ťahať preč. Kope do mňa, hryzie a bije ma. Ja naňho kričím, ale on si z toho nič nerobí. Potom sa vyreve a je zase dobre.“
P. G. z Bratislavy

V ranom veku deti nemajú jasne vyvinutý koncept vlastníctva. Zo začiatku platí, že to, čo vidím a predovšetkým to, čo držím, je moje. A čo je moje, tak o tom rozhodujem ja a v žiadnom prípade mi na to nesiahajte! Neskôr dieťa začína rozlišovať, čo je moje a čo nie, ale svoje veci vníma ako súčasť seba samého, a časť seba predsa veľmi ťažko od seba odlúčim. Preto najviac konfliktov medzi deťmi vo veku 2 až 4 rokov je ohľadom vlastníctva a držania hračiek. Toto obdobie pre vývin konceptu vlastníctva neurýchlime tým, že nútime deti požičiavať hračky, naopak, tým sa toto obdobie predlžuje. Dokonca aj neskôr, už keď sú deti staršie, nútime ich neraz nezmyselne požičiavať svoje veci v situáciách, keď by to aj pre nás dospelých bolo neprijateľné (napríklad, keď má dieťa súrodencom alebo kamarátom okamžite požičať novú vec, ktorú dostane ako darček k narodeninám). Preto, keď naše dieťa nechce požičať hračky, nenúťme ho. Môžeme mu však vtedy poskytnúť informáciu, že požičať hračky je fajn, pomáha to dobrým vzťahom, ale je to na jeho rozhodnutí.

Keď si naše dieťa berie cudzie hračky, môžeme mu vyjadriť pochopenie – „Aha, tebe sa toto autíčko veľmi zapáčilo a chcel by si sa s ním pohrať.“  Potom môžeme modelovať, čo treba urobiť – „Môžeme sa spolu opýtať Jožka, či nám ho požičia.“ Ak nie, tak zasa nám zostáva empatia – „Teraz ho nepožičia, je ti to asi ľúto…“ a môžeme ponúkať iné možnosti: „Poď, skúsime pohľadať niečo iné alebo budeme robiť niečo iné – chceš sa hrať s bagrom alebo pôjdeš na hojdačku?…“

V škôlkach by mali byť jasne určené pravidlá, ako to funguje so spoločnými hračkami. Takisto doma sa môžeme vopred pripraviť na návštevu cudzích detí tak, že napríklad spoločne s našimi deťmi vyčleníme hračky, ktoré sa budú požičiavať. A tie, ktoré požičať nechceme, môžeme načas odložiť.

V konfliktných situáciách môžeme už odmalička podnecovať deti, aby hľadali riešenie – „Vidím, že sa obidvaja chcete hrať s rovnakou hračkou, čo s tým?“ V prípade, že deti nevedia, môžeme im ponúknuť spoločnú hru alebo striedanie, prípadne odloženie hračky.

Zdá, že pre vášho synčeka sú zatiaľ tieto situácie náročné možno aj preto, že bez súrodenca nemal toľko možností, aby ich zažil. Pravdepodobne celkovo je pobyt v škôlke pre neho zatiaľ namáhavý. V situáciách, keď bije deti, odstrkuje ich a podobne, však musíme zasiahnuť, aj keď to nie je ľahké. Netreba ho hrešiť či uchyľovať sa k dlhému vysvetľovaniu, len mu treba  povedať jasné NIE. Možno niekoľko situácií, keď budete pevná a dôsledná, bude veľmi náročných, avšak jasné nie pomáha deťom zorientovať sa.

Mgr. Miroslava Kumančíková

časopis Dieťa
Foto Shutterstock.com

ZAUJALI VÁS NAŠE ČLÁNKY?
Podporiť nás môžete predplatením časopisu Dieťa tu alebo kúpou časopisu Dieťa vo voľnom predaji. K predplatnému Dieťaťa získavate ako darček aj špeciály Dojčiatko & batoľa (ktoré si môžete objednať aj samostatne prostredníctvom distributéra tu ).