„U nás sú také čudné zvyklosti, čo sa týka reagovania na deti vo verejnom priestore. Neviem, z akého dôvodu, ale obraciame sa na rodičov, najmä na matky, keď máme námietky voči správaniu dieťaťa. Poznáte to?
Čakáte na zástavke, deti behajú, hrajú sa. Všetko vyzerá fajn a zrazu nahnevaný hlas: Pani, nemôžete si…! Radšej preventívne okrikujeme deti, lebo čo keby náhodou. Deti x-krát vidia, že nikto nič nevraví, len tá mama je hysterická To mi pripadá nefér.
Raz som čítala nejaké africké príslovie, ktoré hovorilo, že za správanie detí je zodpovedná celá dedina. Veľmi by som privítala, keby sa ktokoľvek dotknutý ozval hneď a priamo k môjmu dieťaťu: „Môj zlatý, keď ty robíš toto, mne to spôsobuje toto, nepáči sa mi… Žiadne okolky. Nech samo dieťa vidí a zažije, že okolo žijú aj iní ľudia, ktorí majú svoje potreby a predstavy.“
Mgr. Viera Lutherová
Balans – poradňa zdravého vývinu
Citát z článku Hranice, rubrika Zastavenia nad výchovou 5, Dieťa 10/2016
Foto Shutterstock
Zatiaľ bez komentára!
Môžete byť prvý, kto komentuje tento článok