Kedy sa pôrod stane traumou?

„Byť mamou je nádherné!“ píše sa v internetovom blogu jednej mamičky. Autorka ponúka čitateľom svoju skúsenosť, „ako na rozprávkový pôrod“, ktorý by bol úžasným, hlbokým, pokojným zážitkom, bez bolesti a strachu. Článok čítam s potešením, že takýto zážitok obohatil hneď od začiatku vzťah azda nejednej mamičky a jej dieťatka. Pripomínam si, že je šťastím spomínať na pôrod s radosťou a vnútorným pokojom. A prajem nám, aby čoraz častejšie odznievali tieto pekné začiatky príbehov lásky medzi mamou a jej pokladom. Pekný pocit z článku sa pomaličky mení na súcit, keď sa mi v mysli nenápadne pripomenie prvé stretnutie s klientkou, mamičkou v ambulancii. Prichádza, pretože si už sama nedokáže poradiť s tým, čo sa jej deje. Pripomenie sa mi jej tvár, ktorú si zakrýva rukami, a plač, ktorý predbehne slová. Pomedzi vzlyky sa snaží opísať mi, čo prežíva v prvých týždňoch po pôrode…

„Nemôžem to nikomu povedať. Mysleli by si, že som najhoršia matka. Máme doma krásne, zdravé dieťa a ja by som najradšej zmizla, vyparila sa. Nemôžem spať, som taká unavená, že sa mi ani nechce rozprávať. Nechcem na to ani myslieť, ale všetko sa mi to vracia…“ Mám pocit, že ju nesmiem prerušiť, aby mohla vyrozprávať všetko tak, ako sa jej to stalo. Svoje hrozivé spomienky, pocity a myšlienky sa snaží pred okolím skrývať. Rozumiem, že po reakciách, ktoré dostala od okolia, sa musela cítiť ešte nepochopenejšia a bezmocná: „To prejde, to musíš len prečkať! Všetky sme to zvládli, ja som mala tri deti a ešte aj domácnosť popri tom. Ako to, že sa netešíš? Veď máš zdravé dieťa!“ znejú povzbudivé slová blízkych, ktoré vníma ako zraňujúce. Podkopávajú krehké materské sebavedomie. Snažím sa ju povzbudiť do rozprávania a zároveň jej dať najavo, že vnímam, aké ťažké je o tom rozprávať: „Zdá sa mi, že sa potrebujete zdôveriť s niečím, čo nie je dostatočne vypočuté, ale vidím aj, že sa vám o tom veľmi ťažko rozpráva. Môžeme (ja, vy, spolu) pre vás spraviť niečo, aby ste sa v tejto chvíli mohli cítiť bezpečne?“ „Ani nie, môžem pokračovať,“ odmlčí sa. „Možno predsa, len sa trochu napijem vody.“ Pokračuje: „Pôrod trval veľmi dlho. Bola som už veľmi unavená, nešlo to tak, ako malo. Ani som nevnímala, čo mi hovoria. Nevedela som, čo sa bude diať, čo s nami bude, a ani som na to nemyslela. Chcela som už len, nech to skončí, ani neviem, či som sa bála, zrazu akoby sa to celé dialo predo mnou, akoby vo filme, ako keby sa to ani nedialo mne… Vidím to tak živo, celé telo mám napäté, srdce mi snáď vyskočí z hrude…“

Podobné zoznámenia a úvody rozhovorov sú súčasťou terapeutického procesu, ktorý zažívam spolu s mamičkami, ženami vo svojej psychoterapeutickej ambulancii. Sú to príbehy, ktoré si zaslúžia možnosť byť dôstojne vypovedané a s čo najväčšou citlivosťou ošetrované. V psychologickej ambulancii ošetrujeme psychologickými a psychoterapeutickými nástrojmi, ktorými sú najmä psychoterapeutický rozhovor a psychoterapeutický vzťah a v istých prípadoch využívame aj edukáciu a rôzne techniky. Tieto nástroje majú svoje špecifiká a na ich použitie je potrebná dlhoročná odborná príprava. Okrem nich je zodpovednosťou terapeuta vzdelávať sa aj v diagnostike a rozpoznávaní psychických ťažkostí, s ktorými klienti prichádzajú. Vo svojej praxi sa venujem aj ženám, ktoré trápia psychické ťažkosti po pôrode. Týchto diagnóz je viac.

Rada by som čitateľkám priblížila problematiku posttraumatickej stresovej poruchy v súvislosti s pôrodom a zároveň tieto informácie podala čo najcitlivejšie, aby sa z nich nestal strašiak. Dovolím si tak urobiť, pretože informovanosť v bezpečných podmienkach je najlepšou prevenciou. Mnohé myšlienky a informácie pochádzajú z odborných študijných zdrojov a majú svojho autora, pokúsim sa ich priniesť v zrozumiteľnej forme. Inšpirovali ma k tomu klientky, ktoré prichádzali do ambulancie s inou diagnózou, ale po preskúmaní sa v niektorých prípadoch ukazuje, že na pozadí je nespracovaný ohrozujúci zážitok z pôrodu. Dovolila by som si predstaviť niektoré odborné termíny a súčasne aj to, ako sa odborné termíny a poučky zrkadlia vo svojej pravej podobe v živých príbehoch mamičiek. Rada by som odovzdala ďalej tieto skúsenosti aj laickej verejnosti, aby sa mohla zvyšovať informovanosť, prevencia a zachytenie psychických ťažkostí, ktoré po pôrode môžu vzniknúť.

KTORÝ PÔROD JE „DOBRÝ“?

Ak si chceme odpovedať na túto otázku, potrebujeme si pripomenúť, že pôrod nie je ojedinelá fyziologická udalosť v živote matky, ale je kontinuom celého jej predchádzajúceho života, jej zdravotnej, vzťahovej, reprodukčnej, osobnostnej histórie. To všetko vyúsťuje do tehotenstva, ktoré sa fyziologicky zavŕši pôrodom a pokračuje adaptáciou a transformáciou ženy na materskú rolu. To znamená, že to, ako žena prežíva tehotenstvo, materstvo a aj pôrod, závisí od toho, aká je osobnosť, s akými vlastnosťami, temperamentom, telesnou výbavou sa narodila, ale najmä od toho, čo si vo svojom živote prežila, čo ju osobnostne formovalo. Ďalšími vplyvmi sú: aká je jej aktuálna životná situácia (pracovná rola, finančná stránka), partnerský vzťah (aj vzťah otca k očakávaniu dieťaťa), rodinné vzťahy, čo sa deje v jej okolí a vo svete. Dôležitým sa stáva aj to, ako sa rozvíja jej rola matky a ako ju prežíva. Započítavajú sa sem všetky predchádzajúce udalosti, ktoré utvárali túto rolu, ako sa prejavovala vzorová vzťahová väzba s rodičmi, najmä s vlastnou matkou. Podľa toho všetkého si potom žena vytvára vzťah k sebe samotnej a tento vzťah sa následne odráža aj vo vzťahu k dieťaťu, materstvu, tehotenstvu a aj v tom, ako prežíva pôrod.

Ak ste sa stretli s viacerými mamami v čase tehotenstva, možno ste si všimli, že každá má osobitý postoj a inak sa prejavuje vo vzťahu k očakávaniu dieťatka, k telesných zmenám v tehotenstve, k príprave na pôrod. Keď sa rozhliadnete v poradni alebo na rôznych prípravných kurzoch, môžete sledovať, že niektoré mamy prijímajú tehotenstvo alebo materstvo s ľahkosťou, akoby im bola táto skúsenosť úplne prirodzená, niekedy je pre ne až životným naplnením. Niektoré mamy do poslednej chvíle neriešia alebo nedokážu riešiť, čo a ako sa bude diať, niektoré sú vystrašené alebo úzkostné, neisté z toho, ako budú zvládať, čo ich čaká. A to, že to prežívajú osobito, jedinečne, nie je náhoda. Preto si myslím, že k ženám a k ich zážitku z tehotenstva, pôrodu, materstva treba pristupovať rovnako jedinečne zo strany odborníkov. Inak by naše poznatky z medicínskych a humanitných výskumov strácali zmysel.

Ako som už spomenula, pôrod nie je okliešteným fyziologickým procesom, ale kontinuom sociálnych, biologických, psychologických aj sexuálnych kontextov celého života, kde sa prelína život (nielen) matky a dieťaťa. Dá sa naň nazerať aj z iných rovín, ako napríklad na transformáciu alebo existenciálnu krízu premeny z tehotnej ženy na matku, plod sa stáva dieťaťom.

Pre „normálny“ fyziologický pôrod majú žena a aj plod vrodenú schopnosť a kapacitu, celý proces je akoby vpísaný do biologických a psychických procesov a dokáže sa režírovať sám. V dobrých podmienkach má pôrod pozitívne zdravotné dôsledky na matku a dieťa. Uľahčuje prechod novorodenca prostredníctvom kontaktu koža na kožu a tiež pomocou udržiavania matky a dieťaťa spolu počas popôrodného obdobia, podporuje skoré začatie dojčenia, rozbehnutia prirodzeného pripútavacieho procesu – bondingu. Je to obojstranné zamilovanie sa, ktoré má za úlohu ochrániť, vyživiť a stimulovať dieťa (emočne, telesne aj mentálne) a všetky telesné procesy tomu pomáhajú bez nášho vedomia. Je to nesmierne múdry zázrak prírody a oplatí sa mu dôverovať!

Po spontánnom vaginálnom pôrode sa matky cítia zdravé, emocionálne silné a schopné primerane reagovať na dieťa, čo stimuluje jeho vývin. Počas pôrodu sa žena cíti najmä bezpečne. Vstupuje s dôverou do pôrodného procesu, s dôverou vo svoje telo a vo svoje schopnosti ustáť záťaž. Dôveruje svojmu dieťatku a verí, že tiež zvládne svoju prvú náročnú úlohu. Dovolí si dôverovať zdravotníkom a sprevádzajúcej osobe, že každý naplní svoju funkciu. Mamička je dostatočne informovaná o priebehu pôrodu. Dokáže pomenovať svoje potreby a tie by mali byť s úctou vypočuté, reakcie zo strany zdravotníckych pracovníkov by mali byť primerané počas starostlivosti v tehotenstve, pri pôrode a na oddelení šestonedelia. Čerstvá mamička má milujúce a podporné najbližšie okolie, aby sa mohla fyzicky a psychicky adaptovať na novú krásnu, ale náročnú situáciu.Približne takto znie očakávanie optimálneho pôrodu z medicínskeho a psychologického pohľadu. Dôležité však je, čo konkrétna maminka považuje za svoj ideál pôrodu, ako ho očakáva a či dostane možnosť túto predstavu zreálniť dostatočným informovaním. Postoj k pôrodu môže ovplyvniť samotné prežívanie pôrodu a tým aj jeho priebeh. Môže byť vnímaný ako pozitívny zážitok, ktorým žena povyšuje pretrpenie bolesti na vyšší cieľ, aby darovala dieťaťu život narodením a tým naplnila jednu zo svojich životných úloh. Ale môže ho vnímať aj ako negatívny zážitok, keď namiesto toho prežíva strach z bolesti, strach z ohrozenia seba, dieťatka alebo nepoznanej situácie, prípadne keď jej situácia pôrodu pripomenie desivú spomienku z predchádzajúceho života. 

ČO ZNAMENÁ „TRAUMATICKÝ PÔROD“?

Pri opise optimálneho pôrodu si uvedomujem, v koľkých bodoch sa môže odkloniť. Závisí od kapacity ženy prispôsobiť sa aj nečakaným podmienkam. Avšak niekedy zásahy a narušenia prekročia jej prirodzenú adaptačnú schopnosť a inokedy už vstupné podmienky nie sú ideálne a zvyšujú riziko popôrodných ťažkostí.

Do ambulancie prichádzajú ženy, pre ktoré bol pôrod nepríjemným zážitkom, ale dokážu o ňom rozprávať, spomienka naň nie je výrazne emočne rušivá alebo zahlcujúca, udalosť neublížila ich sebahodnote a istote, nezanechal v nich pocit ohrozenia, neovplyvnil rolu matky. To je dobrý znak zotavovania. Ale prichádzajú aj ženy, pre ktoré bol pôrod ubližujúcim, nedôstojným zážitkom plným bolesti, strachu, ohrozenia, bezmocnosti, hanby či viny. Mnohé zo žien sa na dieťa tešili, pripravovali sa na pôrod, no napriek tomu sú pre ne chvíle s dieťatkom zaťažujúce a nenachádzajú v nich zmysel. Prichádzajú nepochopené, zranené a nerozumejú, čo sa s nimi deje. Niektorým by nikdy nenapadlo, že to, ako sa cítia, ako prežívajú popôrodné obdobie a vzťah k novorodencovi, to, že majú fóbický strach z ďalšieho pôrodu alebo že odmietajú počať ďalšie dieťa, mohol ovplyvniť traumatický pôrod.O traumatickom pôrode hovoríme, keď je extrémne stresujúci. Je mimoriadnou psychickou alebo fyzickou záťažou pre ženu. A žena sama ho vníma ako traumatický, prežíva pri ňom intenzívny strach, beznádej a hrôzu. Nastávajúca maminka cíti ohrozenie svojho zdravia, života alebo sa extrémne bojí o svoje dieťatko. Takéto mimoriadne ohrozenie alebo ublíženie ďaleko presahuje možnosti spracovania zážitku v danom okamihu. Takéto situácie najčastejšie nastávajú pri nepredvídaných, neplánovaných zákrokoch počas pôrodu. Ale rizikovým môže byť aj stav, keď mama nemôže mať kontakt s dieťatkom alebo sa oň extrémne bojí, aj keď ho stratí.Ženy najčastejšie tieto pocity opisujú ako stratu kontroly, nedostatok podpory, znevažovanie ich pocitov alebo potrieb zo strany prítomných. Ženy pociťujú negatívne emócie, strach, hnev, bezmocnosť, vinu, hanbu. Ale evidujú sa aj prípady, keď žena akoby necítila vôbec nič, akoby bola úplne odpojená od svojich pocitov voči tomu, čo sa deje, a dokonca aj voči dieťatku. Po pôrode matka prirodzene vyhľadáva a potrebuje podporu. Pri zvládaní takejto náročnej udalosti je často dostatočná bežná podpora, vypočutie a najmä akceptovanie toho, ako žena udalosť prežila, vnímala, ako ju pociťovala a aký dopad na ňu má. Úcta a rešpekt zo strany okolia môžu byť nakoniec kľúčové pri zvládaní stresovej reakcie.

V poslednom období sa často stretávame s (nesprávnym) využívaním termínu trauma, traumatický, traumatizovaný. To dáva nepresný obraz o výskyte traumy z pôrodu. Keďže pôrod môže byť zážitkom na celej škále prežívania, musím ako psychologička vždy pozorne zhodnotiť, či bol pôrod nepríjemným zážitkom, nadmernou záťažou alebo extrémnou záťažou, ktorá môže vyvolať posttraumatickú stresovú poruchu. Tá je zriedkavá, u nás predpokladáme, že sa vyskytuje u 2 až 4 percent žien po pôrode, avšak každá mama s traumou potrebuje láskyplné akceptovanie zo strany blízkych a väčšinou aj nesmierne citlivé psychoterapeutické liečenie.

Od obdobia veľkých katastrof sa zintenzívnil výskum extrémnych udalostí, ktoré majú traumatogénny charakter, teda majú potenciál rozvinúť traumu. Nie sú to len prírodné katastrofy, ale aj situácie fyzického ohrozenia, strata blízkeho, lúpež, sexuálne zneužitie a ďalšie udalosti, ktoré sú pre človeka ďaleko za hranicou bežnej kapacity zvládnutia. Výskumami sa zistilo, že aj pôrod patrí medzi takéto udalosti. Traumatická nie je udalosť sama osebe, ale to, čo v človeku zanechá. Rovnako ani pôrod sám osebe nie je traumatický. Za primeraných okolností je to prirodzený fyziologický a psychologický proces a je vnímaný pozitívne. Pôrod sám osebe nie je žiadna trauma, ale za určitých okolností môže k traume viesť.

Vďaka výskumu sa odborníkom darí zachytiť niektoré rizikové faktory pre rozvinutie traumy po pôrode a tým je možné preventívne vytvoriť mamičke s dieťatkom primeranú starostlivosť. Gynekológ by vždy mal mať informácie o predchádzajúcom psychickom zdraví matky a jej rodiny. Veľmi dôležitá je informácia, či žena už v minulosti nejakú psychickú traumu prežila. Gynekológ sa zaujíma aj o to, ako mamička prežíva súčasné a predchádzajúce tehotenstvo, potrebuje vedieť o jej obavách, lebo nadmerný strach môže byť tiež rizikom. Za rizikové považujeme aj niektoré operačné alebo inštrumentálne zásahy. A nakoniec je veľmi dôležité, či matka dostane okamžitú pomoc a porozumenie, keď prežíva pôrod ako nadmerný stres. Niekedy je situácia klamlivá, pretože niektoré poruchy sa môžu prejaviť aj po zdanlivo bezproblémovom pôrode. Prekvapuje aj zistenie, že to nemusí byť len zdĺhavý komplikovaný pôrod, ale aj pôrod, ktorý prebehol veľmi rýchlo.

Pravdou je, že do očakávaného pôrodu môžu zasiahnuť nečakané okolnosti a faktory, ktoré neželane preveria kapacitu všetkých, ktorí sú prítomní pri pôrode.

Aj z bežného života poznáme, že keď sa dostávame do stresu alebo záťaže, môžeme reagovať aj spôsobmi, ktoré nie sú pre nás bežné. Rovnaký mechanizmus platí aj pri pôrode. Čím väčšia je záťaž, tým extrémnejšie môžu byť reakcie. To, čo sa pri nadmernom strese navonok prejaví ako neprimerané správanie, je výsledkom fyziologických procesov nášho tela. Je to prirodzená „múdra“ adaptačná schopnosť nášho tela a je odpoveďou na ohrozenie. Telo sa prispôsobuje tomu, čo sa deje. V psychológii hovoríme, že je to „normálna reakcia na nenormálnu situáciu“. Pri takejto reakcii sa môže mama izolovať, nedokáže sa sústrediť na nič iné, len na to, čo sa stalo. Môže to vyzerať, že nevie, kde sa nachádza a čo sa deje, nerozmýšľa racionálne. Môže prejavovať neprimerané emócie, napríklad hnev, alebo môže byť agresívna voči blízkym alebo zdravotníkom, aj keď bežne takto nereaguje. Môže prejavovať silný zármutok, ktorý je ťažko utíšiť. Môže byť bezradná, zúfalá alebo beznádejná, aj keď napriek komplikáciám nakoniec všetko dobre dopadlo. A tiež môže reagovať neprimeranou hyperaktivitou, vykonáva úkony, ktoré netreba robiť. Väčšinou sú aj slabšie koordinované.

Naša psychika je veľmi múdra a má k dispozícii mechanizmy, ktorými nás chráni od zahltenia ohrozujúcou udalosťou, aj keď sa to navonok prejaví ako ochromenie, odpojenie sa od emócií a prežívania, odpojenie od kontaktu s realitou. Aj takto môžu vyzerať prejavy stresovej reakcie zaťažujúceho pôrodu. Sú to evolučné mechanizmy, ktoré neriadime vôľou, telo je vtedy riadené autopilotom. Ak žena dostane primeranú pomoc a vypočutie, cíti bezpečie, rešpekt a kontrolu, a ak má dostatočné zvládacie mechanizmy, väčšinou takáto stresová reakcia odznie do pár hodín až 3 dní, najviac do mesiaca.

Za bežných okolností pôrodné fyziologické procesy chránia ženu pred stresom. Teda aj keď primeranú mieru stresu vníma, telo stresovú odpoveď blokuje a chráni matku aj dieťa. Aj po pôrode telo „tajne“ chráni pred stresom. Podporuje a relaxuje maminku aj dieťatko napríklad aj pomocou dojčenia fyziologickými procesmi, ktorých si nie sme vedomí.

Niekedy sa stane, že stresová reakcia neustúpi, ale pretrváva dlhý čas. Je to akoby nastal skrat v programe a žena má pocit, že ohrozenie stále pretrváva. Vtedy už hovoríme o posttraumatickej stresovej poruche. Viac si o nej povieme v druhej časti článku v Dieťati č. 4 – 5/2022.

Mgr. Elena Hornyáková
psychologička

Čo znamená pôrod v živote matky 1)
Magazín Dieťa

Foto 123rf.com

Prečítajte si aj pokračovanie článku.

Viac článkov o tehotenstve, pôrode a šestonedelí: https://www.dieta.sk/kategoria/clanky/cakame-babatko/

ZAUJALI VÁS NAŠE ČLÁNKY?
Podporiť nás môžete predplatením časopisu Dieťa tu alebo kúpou časopisu Dieťa vo voľnom predaji.