V našej rodine nikto nikdy nenosil okuliare. Starí rodičia ich dostali až po päťdesiatke, aj to len na čítanie. Keď sa nám narodili deti, zdalo sa, že aj ony majú očká v poriadku.
Nie, nikdy si nedávali hračky až k nosu, aby si ich mohli poriadne prezrieť, nezabárali nos ani do knižiek či papierov pri kreslení. Rovnako vedeli vonku chytiť letiacu loptu, už z diaľky poznali známych alebo s obľubou sledovali na nebi lietadlá. Predškolská preventívna prehliadka, v rámci ktorej pediater zisťuje aj zrakovú ostrosť, dopadla tiež dobre. A predsa krátko na to, ako obe moje dcéry začali chodiť do školy, nastal problém.
Pri kontrole zošitov som spozornela. Raz v matematike, raz v slovenčine – príklady aj vety boli občas dáke kostrbaté. „Tu ti niečo chýba, nie?“ pýtam sa dcéry. „To som poriadne nevidela na tabuľu…“ odpovedala akoby nič. Akoby jej to vôbec nevadilo. Naozaj nevadilo. Bola totiž na to zvyknutá. Neskôr mi očný lekár potvrdil, že deti vedia spočiatku poruchy zraku dobre kompenzovať, takže dospelý si nemusí nič všimnúť. Preto sú také dôležité preventívne prehliadky u očného lekára, a to už od 1. roku života dieťaťa, to som však vtedy netušila. Myslela som si, že k očnému sa chodí vtedy, keď má dieťa problém – či už so zrakom, alebo s očami (napríklad zápal očných spojoviek).
Mladšia dcéra síce nemala v zošitoch vynechané slovíčka, bola však ochotná hádať sa do krvi, že anglické slovíčko what (čo) sa na začiatku nepíše s w, ale s vlnovkou. V zošite tak mala napísané ~hat. Pretože pani učiteľka to presne takto napísala na tabuľu.
A tak nasledovalo kompletné vyšetrenie zrakovej ostrosti u očnej lekárky a obe dcéry dostali okuliare. Nikdy nezabudnem, ako si ich ráno nasadili a šli sme do školy. Sotva sme prešli pár metrov, staršia dcéra zastala, zahľadela sa do diaľky a s detskou úprimnosťou udivene povedala: „Fíha, tak takýto je svet.“ Nečudujte sa, očná lekárka jej namerala mínus trojky dioptrie, takže do diaľky bez okuliarov poriadne nevidela. Dodnes nechápem, ako je možné, že sa nikdy na zrak nesťažovala a my sme si nič nevšimli. No jednoducho predpokladala, že všetci vidia len to, čo ona a zvyšok má byť neostrý.
Možno práve preto, že dcéry nemali dioptrie mínus jedna, ale hneď mínus tri, nikdy sme nemali problém s tým, že by odmietali nosiť okuliare. Veľmi rýchlo totiž zistili, že s nimi vidia oveľa lepšie ako bez nich. U detí je však bežné, že v škole nevytiahnu okuliare z aktovky, a to najmä na druhom stupni základnej školy, keď už začína puberta. Alebo, ako mi vravela staršia dcéra, jej spolužiačky majú okuliare položené na lavici a keď už na tabuľu naozaj nedovidia a nevedia si domyslieť, len si ich zložené priložia k očiam, prečítajú text a zase rýchlo odložia späť.
U nás bol najväčší problém s telocvikom a s tanečným krúžkom.
Cvičiť s okuliarmi, či bez?
Spočiatku sa to zdalo byť veľmi jednoduché – cvičiť sa bude bez okuliarov. „Spadnú ti a rozbijú sa,“ bol môj hlavný rodičovský argument. Že sa môže stať aj niečo oveľa horšie, mi akosi nenapadlo.
„Mami, vieš, aké je to ťažké, keď hráme basketbal a ja si musím zapamätať, kto má aké tričko, aby som vedela, kto hrá so mnou a kto proti mne? Lebo veď ja im vidím tváre silno rozmazané a tak ich na diaľku nerozoznám…“ posťažovala sa mi raz dcéra. Keďže ja aj po štyridsiatke vidím perfektne, toto som si celkom dobre nevedela predstaviť… Ďalší problém nastal pri vybíjanej. „Nevidím loptu, keď letí, väčšinou ju zbadám, až keď mi už padá na hlavu,“ podotkla len tak ledabolo dcéra. No a na tanečnej mali obe ťažkosti s priestorovou orientáciou.
Áno, skúšali sme aj okuliare so špeciálnou gumičkou, aby zostali na hlave aj pri prudšom pohybe. No zistili sme, že keď dieťa urobí v okuliaroch tri rýchle premety za sebou, žiadna gumička ich na nose neudrží. A na tanečnej súťaži nie je možné neustále si naprávať okuliare. Mladšia dcéra zase tancuje vo folklórnom súbore, kde sú okuliare pri vystúpeniach zakázané – naši chudobní predkovia tancujúci v krojoch na lúke ich predsa nenosili.
Začali sme sa teda zaujímať o iné možnosti – kontaktné šošovky. Naša očná lekárka však bola proti, deťom ich vraj neodporúča. „Je to cudzí predmet v oku,“ znel jej hlavný argument. K tým ďalším patrilo to, že dieťa nevie so šošovkami poriadne manipulovať a môže si pri ich vkladaní a vyberaní zaniesť do oka infekciu. Nakoniec na moje presviedčanie povedala, že nech to teda pri staršej – vtedy 11-ročnej dcére – skúsime. „Viete, aké má dioptrie, v optike vám poradia,“ vyprevadila ma z ordinácie.
Nie všetci poradia
Ako už zrejme tušíte, nebolo to také jednoduché. V prvom rade ma v optike informovali, že na nákup očných šošoviek mi nestačí vedieť veľkosť dioptrií, ale treba poznať aj zakrivenie rohovky, ktoré musí zodpovedať zakriveniu zadnej plochy kontaktnej šošovky. Ak by totiž zakrivenie kontaktnej šošovky bolo iné ako u rohovky, kontaktné šošovky by dobre nesedeli. Je síce pravda, že mnohé optiky majú k dispozícii aj prístroje a prítomného očného lekára, ktorý vám to vie zmerať, väčšinou vám však oznámia, že deti nevyšetrujú. Kto sa však nevzdá, má šancu uspieť. Nakoniec sa mi predsa len podarilo nájsť optiku, kde na moje veľké prekvapenie nielenže boli ochotní kompletne vyšetriť zrak aj 11-ročnému dieťaťu, ale dokonca v cene bolo aj jeho zaučenie, ako si má šošovky vkladať a vyberať z oka a súčasťou tejto aplikácie bolo aj niekoľko párov skúšobných šošoviek zdarma, aby sme to ďalej trénovali aj doma… Fakt je, že nás to vyšlo na 40 eur, čo vôbec nie je lacné, ale stálo to za to. Ja som to nazvala cenou za trpezlivosť. Kým sa totiž moja dcéra naučila vkladať si kontaktné šošovky do oka, museli sme tam prísť dvakrát na polhodinu a očná lekárka bola k nej naozaj neskutočne trpezlivá. Vo chvíľach, keď ja som už mala chuť vraždiť, lebo šošovka skončila už stodvadsiaty raz vyžmurknutá mimo oka, ona len s úsmevom povedala: „Nevadí, skúsime to znova…“
Zároveň nám tiež poradila, že pre dieťa rozhodne odporúča skôr jednodňové kontaktné šošovky, ktorých výhodou je to, že nepotrebujú žiadnu dodatočnú starostlivosť. Nemusia sa ukladať večer do roztoku a dezinfikovať sa, riziko infekcie oka je teda najnižšie. Samozrejme, ich cena je vyššia.
Staršia dcéra nosí šošovky už rok a pol, asi štyrikrát do týždňa. Na hodine telesnej výchovy či pri tanci si ich nevie vynachváliť. Doteraz nemala kvôli nim žiadny problém s očami, žiadnu infekciu, poranenie či hoci len začervenanie a podráždenie očí, skrátka nič, pričom keď si ich ráno pred odchodom do školy vloží do očí, vyberie si ich obyčajne až večer.
Fakt je, že doteraz som dosť tŕpla, či robím dobre, keď jej dovolím nosiť kontaktné šošovky. Najmä, keď poznám názor jej očnej lekárky. Nedávno som však zistila, že mnohí oční lekári, naopak, kontaktné šošovky pre deti odporúčajú a to aj v oveľa nižšom veku, v akom je moja dcéra.
Pri okuliaroch hrozí úraz
Podľa slov očného lekára MUDr. Štefana Marka, kontaktné šošovky nosia už aj bábätká. Využívajú sa totiž ako terapia pri deťoch, ktoré sa narodia s vrodeným sivým zákalom. Kým v zdravom oku je šošovka priehľadná, aby mohla prepúšťať a lámať svetelné lúče vnikajúce do oka, deti so sivým zákalom majú šošovku skalenú, takže na sietnicu sa nedostáva svetlo. To môže spôsobiť vážne poruchy vývoja zraku, pričom môže nastať až takmer úplné oslepnutie (dieťa by prakticky rozoznávalo len tmu a svetlo). Po operácii tieto deti musia nosiť silné kontaktné šošovky, ktoré pomáhajú zachovať funkciu makuly. Samozrejme, do očí im ich vkladajú aj ich vyberajú rodičia. Dieťa si vie samo vkladať a vyberať kontaktné šošovky väčšinou až po 10. roku života, hoci sú malí šikovníci, ktorí to zvládajú aj skôr.
„Máme talentované deti, ktoré hrajú tenis či hokej a majú mínus päťky dioptrie. Problém nie je v tom, že by nedokázali behať aj s okuliarmi, no je tu veľké riziko úrazov. Pamätám si prípad, keď dieťa hralo tenis, lopta mu naletela priamo na okuliare, tie sa rozbili tak nešťastne, že črepiny dorezali oko a dieťa zostalo na jedno oko slepé. Preto hovorím, že pri športe sú lepšie kontaktné šošovky. Prirodzene, mama tu musí fungovať ako garant hygieny a pri malých deťoch musí šošovky vkladať aj vyberať a dbať na ich bezpečné používanie. No okuliare pri mnohých športoch určite môžu byť nebezpečné,“ konštatuje MUDr. Marko.
Kvalita a bezpečnosť na prvom mieste
Keď vaše dieťa športuje a chcete, aby používalo pri športe kontaktné šošovky, dôležité je vybrať mu tie najkvalitnejšie. Zabudnite na internetový nákup. „Prieskumy dokazujú, že 70 percent liekov, ktoré sa predávajú na internete, je falošných – buď neobsahujú účinnú látku, alebo jej je málo či dokonca obsahujú niečo iné a môžu škodiť. To isté môže platiť aj o kontaktných šošovkách. Rôzne garážové firmy z Malajzie vám kvalitu určite neponúknu,“ zdôrazňuje očný lekár.
Pri šošovkách je dôležité, z akého materiálu sú vyrobené, aby pri niekoľkohodinovom používaní nadmerne nevysychali a nedráždili oko. Zároveň musia byť dostatočne pevné, aby sa netrhali. V súčasnosti sú na trhu šošovky vyrobené z hydrogélu, silikónhydrogélu a z materiálu hypergél, čo je vlastne vylepšený hydrogél. „Výhoda hypergélu je v tom, že má obsah vody rovnaký, ako je v rohovke, prepúšťa dostatok kyslíka potrebného pre otvorené oko a napodobňuje lipidovú vrstvu slzného filmu. Preto tieto šošovky zostávajú dostatočne hydratované po celý deň,“ vysvetľuje MUDr. Marko.
Podľa jeho slov, pre deti sú jednoznačne najlepším riešením jednodňové kontaktné šošovky, pretože zabezpečujú najlepší hygienický štandard. Keď totiž šošovky určené na dlhšie použitie (napríklad 14-dňové, mesačné či 3-mesačné kontaktné šošovky) nesprávne a nedostatočne dezinfikujeme, môžu sa vracať zápaly očí. „Aj pri dospelých ľuďoch sa nám často stáva, že napríklad šetria dezinfekčným roztokom a ten potom neplní svoju funkciu. Pár kvapiek na šošovku nestačí, ona musí byť v roztoku úplne ponorená. Alebo pacienti prídu na kontrolu a vidím, že majú zašpinené puzdro, čo opäť znamená riziko infekcie. No a mnohí nevedia, že puzdrá sa nemajú umývať pod bežnou tečúcou pitnou chlórovou vodou, lebo sa v nej môžu vyskytovať améby a tie spôsobujú vážne infekcie oka. Keď šošovku vyberiem z puzdra, vylejem dezinfekčný roztok, nechám puzdro poriadne voľne vysušiť a večer doň nalejem novú tekutinu, do ktorej vložím šošovku.“
Ak kontaktné šošovky používajú vaše pubertálne dcéry, upozornite ich na to, aby si vlasy nalakovali pred ich aplikáciou, nie po nej. Lak či akýkoľvek sprej sa totiž môže na povrch kontaktnej šošovky, ktorá je v oku, nalepiť. A keď sa už tínedžerky maľujú, treba ich naučiť aj to, že najskôr si majú dať do očí šošovky, až potom prichádza na rad maskara. Ďalšie pravidlo je, že šošovky by sa nemali vkladať do oka hneď po zobudení. Keď sa totiž ráno zobudíme, máme suché oko, lebo slzotvorba v noci dobre nefunguje. Preto treba počkať 20 až 30 minút, až potom aplikovať šošovky. Že to robíme s čistými rukami, je asi každému jasné. Ale pozor si treba dať na to, aby sme si ruky dôkladne opláchli, najmä keď používame tekuté mydlo. No a nezabúdajte ešte na jednu zásadu – s očnými šošovkami by dieťa nikdy nemalo ísť do termálneho bazéna. „V jednom mililitri termálnej vody nájdete kvasinky, baktérie aj plesne. Stačí, že do oka frkne kvapka vody a baktérie sa tam začnú množiť. Výsledkom môže byť vážny zápal oka,“ upozorňuje MUDr. Marko.
Zdôrazňuje tiež, že aj keď kontaktné šošovky majú UV filter, nenahradia používanie kvalitných slnečných okuliarov. Čiže aj keď má dieťa v oku kontaktné šošovky s UV filtrom, musí v lete nosiť aj slnečné okuliare. „UV žiarenie nielenže ničí miesto centrálneho videnia v oku a môže tak vážne poškodiť zrak, ale navyše je aj rizikovým faktorom rakoviny kože. Najmä na mihalniciach (ľudovo ich nesprávne nazývame očné viečka – pozn. red.) je veľmi jemná koža, preto sa tu často vyskytujú kožné nádory bazaliómy. Väčšinou sú síce nezhubné, ale rastú a dokážu až tzv. zožrať mihalnicu.“
Monika Bothová
časopis Dieťa
Foto Thinkstock
Zatiaľ bez komentára!
Môžete byť prvý, kto komentuje tento článok