Hranice | Dieťa.sk - Váš sprievodca svetom tehotenstva a rodičovstva

Hranice

12. februára 2018 Články , Výchova
Hranice

Téma hraníc sa netýka len výchovy. To ako sa dokážeme vymedziť v akýchkoľvek vzťahoch: partnerských, pracovných, susedských, úzko súvisí so životnou spokojnosťou.

Je to mimoň
Väčšina rodičov, ktorých poznám, tejto téme rozumie tak, že okolo dieťaťa treba vytýčiť medze. Hraniciam rodičia najčastejšie učia tak, že inštruujú deti. Prikazujú, zakazujú, vysvetľujú, čo sa patrí a čo nie. Správanie je rozdelené na dobré a zlé. Takto vychovávané deti sú, podľa mňa, neisté. Nikdy totiž nevedia s istotou, či sa zachovali vhodne alebo nie. Čím viac inštrukcií rodičia dávajú, tým väčšia neistota.

Z neistého dieťaťa vyrastie neistý dospelý. Mám skúsenosť najmä s dospelými, ktorí boli takto vychovaní. V živote operujú so sumou predpokladov a očakávaní, že keď budú nejako postupovať, dobre hovoriť, s ľuďmi si budú rozumieť, všetko bude o. k. a vyhnú sa konfliktu. Zrada býva v tom, že keď s rovnakými predpokladmi vstupujú do odlišných prostredí a situácií, dosiahnu často pravý opak. Typické pre nich je, že sa v kontakte s druhými nevenujú svojim pocitom, myšlienkam, boja sa prezentovať svoje názory. Slabo vnímajú, čo sa deje s ostatnými a zle čítajú medzi riadkami.

Čím väčšia neistota, tým menej sú v kontakte s dianím a sebou samými. V konverzácii alebo hre sa strácajú a reagujú neadekvátne. Keď sa chcú pripojiť, schytajú nevôľu a odmietnutie.

U seba cudzincom
Vzhľadom na to, aké sú medziľudské vzťahy zložité, ľudia navzájom odlišní a situácie rozmanité, ani nie je možné vybaviť deti kompletnou databázou všetkých vhodných reakcií. Inštruovanie dieťa naučí máločomu, zato ho bezpečne zmätie.

Podľa mňa je dôležité, a to nielen vo výchove, ale všeobecne vo vzťahoch, vedieť jasne kresliť svoju vlastnú hranicu. Viac sa oplatí rozumieť sebe. Táto časť nám však ide ťažko. Aj my sme boli väčšinou vychovaní tak, aby sme sledovali „dané“ pravidlá. Chceme robiť to, čo sa „má“ a nie sme vnímaví voči sebe. Málo sledujem, čo chceme, málo rozumieme vlastným motívom a svojmu prežívaniu. Často nezacítime včas, keď niekto našu hranicu naruší. Nie sme naučení, starať sa o ňu. Prekročenie zaznamenáme až vtedy, keď je diskomfort zreteľný. Bohužiaľ, ani to nebýva dostatočným signálom vymedziť sa voči „narušiteľovi“. Sme predsa vychovaní niečo vydržať. A tak držíme.

Málo poznáme seba. Nevieme jasne a slobodne formulovať svoje potreby. Potom chceme a potrebujeme od druhých, aby boli citliví, lebo na vlastnú citlivosť sa nemôžeme spoľahnúť. A tak inštruujeme deti, aby boli citlivé (ku všetkým,  len nie k sebe). Štafeta sa odovzdáva. Myslím si, že dobrá výchova vedie najprv po ceste k sebe, cez obnovenie schopnosti čítať svoj vlastný kompas a nájdenie odvahy riadiť sa ním.

Ja to dám
Ak kolíkujeme a organizujeme územie dieťaťa, učí sa najmä to, že niekto iný je vlastníkom návodov. Niekto iný vie lepšie a ten iný nesie aj zodpovednosť. Inštrukcie dieťa oberajú nielen o sebavedomie, samostatnosť, ale aj o pocit vlastnej kompetencie.

Prežívanie vlastnej kompetencie je nevyhnutné pre pokoj v živote. Dáva mi totiž istotu, že kamkoľvek pôjdem, čokoľvek sa stane, nejako si poradím. Niečo proste urobím. Ak to nepomôže, urobím niečo iné. Nemôže sa stať, že to bude úplne zlé. Ak žijem vo svete inštrukcií, asi budem viac rozmýšľať, čo by povedala a urobila mama/otec. Čo je to dobré/vhodné/účinné/správne/patrí sa. Takto nastavené dieťa/dospelý sa vyhýba novým ľuďom, výzvam, prostrediu. Netrúfa si na slobodu a spontánnosť vo vzťahoch ani živote. Nevie sa spoľahnúť na seba a často žije v pocitoch strachu a viny.

A just nie!
Pokusy o organizovanie územia našich blízkych, nielen detí, ale aj partnera či kamarátov, nemôžu dopadnúť dobre. Ja sám – s tým začína už batoľa. Mať kontrolu a moc nad svojím životom, je prirodzená reakcia. Deti, manželia, kolegovia, všetci chcú mať vládu nad svojím územím. Aj my. Potreba moci a kontroly vo vzťahoch je toxická. Dieťa sa bude pred kontrolujúcim a nedôverujúcim rodičom chrániť. Batoľa zúri a hryzie, mladšie dieťa odvráva, staršie sa naučí ignorovať a puberťáci už vedia sofistikovane klamať.

Výchova ovládaním je nielenže kontraproduktívna, ale aj vyčerpávajúca. Asi vám napadne otázka: To deťom nemám nič hovoriť? Ako sa potom naučia vychádzať s ľuďmi! Podľa mňa je to jednoduché. Ak vznikne nejaká trecia plocha, tak máme hovoriť ku svojim deťom, manželom, rodičom alebo kolegom. Nemalo by to byť o ich výchove, ale o úcte k sebe. Je dobré starať sa o seba aj vo vzťahu k dieťaťu. Viem, že sa to väčšine ľudí zdá sebecké, takto hovoriť, ale rozhodne je to zdravé. Pre rodiča preto, že ak sa dobre postará o seba, nebude sa cítiť vyhorený a nervózny. Dieťa sa zas pozorovaním naučí, ako sa postarať o seba.

Moc verzus mocenskosť
Ako teda hovoriť, vychovávať, postarať sa o seba a zároveň neovládať? Podľa mňa je kľúčom naučiť sa hovoriť o sebe. Napríklad taký hluk. Môžem dieťaťu vstúpiť na územie s cieľom zariadiť to tam inak: nekrič a nebubnuj. Druhá možnosť je zostať na svojom území a ošetriť svoje hranice napríklad: pre mňa tu je hrozne hlučno, vadí mi to, bolí ma hlava, keď bubnuješ. Sloboda rozhodnutia a zodpovednosť ostáva v rukách dieťaťa. Dlhodobý efekt majú tie riešenia a rozhodnutia, ktoré urobí dieťa samo a nie zo strachu, ale z vnútornej potreby súladu s rodičom.

Čím mladšie dieťa, tým menej pravdepodobne ho napadne s bubnovaním prestať. Ak dieťa nereaguje, netreba to vzdávať. Možno mu treba vysvetliť svoju situáciu jasnejšie, obšírnejšie. Stále nič? Potom budem hľadať iné riešenia problému. Stále môžem ostať na svojom území a ochrániť sa. Môžem si dať štuple do uší, slúchadlá alebo odísť do inej izby.

Ak dieťa nereaguje vôbec, je možné, že je naučené, že ignorovanie vo vzťahoch je úplne normálne. Preučiť seba i dieťa na nové pravidlá, je ťažké, ale nie nemožné. Dieťa musí možno desaťtisíckrát zažiť, že je rešpektované, kým začne rešpekt vracať.

A prečo mu ten bubon proste nevziať? Áno, aj to je možné. Mám v zálohe aj postupy obdobné tomuto. Sú však na konci všetkých iných konštruktívnych pokusov. Ja osobne mám v sebe dovolené použiť silové riešenia na ochranu svojich hraníc. Dobre si však zvážim, v akej situácii a ako často je potrebné a múdre ich využiť.

Vychováva celá dedina
U nás sú také čudné zvyklosti, čo sa týka reagovania na deti vo verejnom priestore. Neviem, z akého dôvodu, ale obraciame sa na rodičov, najmä na matky, keď máme námietky voči správaniu dieťaťa. Poznáte to? Čakáte na zástavke, deti behajú, hrajú sa. Všetko vyzerá fajn a zrazu nahnevaný hlas: Pani, nemôžete si…! Radšej preventívne okrikujeme deti, lebo čo keby náhodou. Deti x-krát vidia, že nikto nič nevraví, len tá mama je hysterická. To mi pripadá nefér.

Raz som čítala nejaké africké príslovie, ktoré hovorilo, že za správanie detí je zodpovedná celá dedina. Veľmi by som privítala, keby sa ktokoľvek dotknutý ozval hneď a priamo k môjmu dieťaťu: Môj zlatý, keď ty robíš toto, mne to spôsobuje toto, nepáči sa mi… Žiadne okolky. Nech samo dieťa vidí a zažije, že okolo žijú aj iní ľudia, ktorí majú svoje potreby a predstavy.

V župane do MŠ
Múdry rodič šetrne nakladá s obmedzeným množstvom energie. Sú veci, na ktoré vôbec netreba reagovať. Jedna príhoda na túto tému: Susedina dcéra dostala nový ružový župan. Hrozne sa z neho tešila a chodila v ňom celý deň. Ráno vznikol problém, lebo si ho chcela obliecť na tričko a rifle. Počula som ich, ako prechádzali s revom popod naše okno. Pravda je, že ľudia bežne nechodia v županoch. Nechápala som však, prečo by nemohla ísť v župane. U mňa to spadalo do veselej kategórie detských výmyslov. Suseda sa vtedy bála: čo si ľudia pomyslia a to bude stále chodiť v župane?! Nebojme sa, deti sú úžasní pozorovatelia všetkého, vrátane sociálnych noriem, a samy sa skôr či neskôr skorigujú.

Ako dlho sa upratuje tínedžerská izba?
Ak to chcete poctivo, tak aj 6 rokov. Tento príbeh mi hovoril jeden starší psychológ. Kedysi dávno mal doma dvoch tínedžerov a každú sobotu prebiehala hádka o uprataní izby. Rodičia kričali, prikazovali, vydierali a deti vzdorovali. Vyčerpávajúci deň pre obe strany končil upratanou izbou, ktorá už v pondelok vyzerala rovnako. A raz si povedal dosť. S manželkou sa dohodli, že už nepovedia nič.

Jasné, že neupratovali. Pri občasnej obhliadke museli skonštatovať, že veci všetkého druhu sa hromadili v kopách pri stenách. Po čase ostala voľná len chodbička od dverí k posteliam a ostatný priestor zaberal smrad. Izba bola v strašnom stave. I stalo sa, že si deti začali vodiť svoje návštevy do obývačky. Prečo? U nás je neporiadok. Vtedy rodičia urobili parádnu vec a vyhodili detičky aj s návštevami naspäť do izby. Cez občasné záchvatové upratovanie prešli k pravidelnému, lebo ich už nebavilo počúvať komentáre od kamarátov. Trvalo to naozaj 6 rokov. Obaja sú teraz dospelí, majú svoje deti, vyštudovali školy, pracujú a nezdivočeli.

Ja som začala so samostatným upratovaním v mladšom veku hneď po jednej návšteve. Mladšia sesternica ťahala za ruku nejaké iné príbuzenské dieťa do našej detskej s nadšeným krikom: Poď, poď! Taký neporiadok si ešte nevidela! Vtedy mi trklo, že asi niečo nie je v poriadku.

Kto je zodpovedný vedúci?
Ak organizujem územie svojho dieťaťa, tak automaticky zodpovedám za jeho stav. Vzniká otázka, kedy syn/dcéra pochopia, že za svoje veci si zodpovedajú sami? Ak sa dospelé deti spoliehajú, že problémy vychytá rodič, tak možno nikdy. Ak nie sú dôsledky fatálne, tak nechávam na svoje deti, ako si poradia.

Jedna priateľka mi pri tejto téme povedala, ako kedysi zabránila svojmu 15-ročnému synovi vo vytetovaní kotvy. Zákaz bol najprv do 18 a predĺžil sa do 20 rokov, keď už záujem o zvečnenie kotiev na tele vyprchal. Komentár znel: teraz je aj rád, že nechodí na stretnutia s obchodnými partnermi s kotvou takmer na čele. Áno, asi je rád. Prišiel však o vzácny moment, naučiť sa niečo (v tomto prípade doslova) na vlastnom tele. Ja by som povedala to svoje k veci, ale nechala by som ho, nech si urobí po svojom. Pokiaľ následky nie sú fatálne – a pri tetovaní nie sú – nebudem robiť rozruch. Mám zodpovednosť voči svojim deťom, nie za svoje deti. Keď sa riadim zodpovednosťou za svoje dieťa, operujem na jeho území. Ak sa riadim zodpovednosťou voči svojmu dieťaťu, operujem na svojom území.

Nie takto, ako teda?
Podľa mňa je pre život lepšie, keď sa dieťa učí hraniciam najviac v kontakte s rodičovskými hranicami. Keď ich naruší, má dostať spätnú väzbu. Ideálne je, keď rodič zareaguje pri malej nepohode, nie vtedy, keď už má nazbierané. Dieťa sa priebežne, v „malých“ dávkach dozvedá: toto nie a tiež, prečo nie. Postupne sa učí rozumieť iným. Naučí sa tiež, že konfrontácia nie je ohrozujúca ani bolestná.

Čím je dieťa staršie, tým menej by mala byť naša hranica „priepustná“ a dôraznejšie by sme mali trvať na jej rešpektovaní. Dieťa, ktoré netrpí závažnejšou zdravotnou poruchou, rýchlo pochopí, že toto maminu bolí, unavuje, znervózňuje. Hranice teda rodič kreslí prioritne okolo seba a jasne ich komunikuje.

Dieťa sa postupne učí, že ak chce s niekým byť vo vzťahu, musí registrovať aj jeho/jej prežívanie. Časom sa dopracuje aj k tomu, že mu nebude potrebné vysvetľovať. Bude vedieť čítať aj jemné neverbálne signály: už mám toho dosť; ak budeš pokračovať, vzdialime sa od seba. Deti chcú byť prirodzene v kontakte s rodičmi, súrodencami či kamarátmi a tak začnú citlivejšie vnímať takéto neverbálne posolstvá. Čím je dieťa staršie, tým rýchlejšie a presnejšie vyhodnocuje, čo druhého vyrušuje. Viac vie zapojiť kontrolu a od nežiaduceho správania upustiť.

Okrem toho sa učí aj tomu, že je v poriadku byť vnímavý voči sebe. Je normálne hovoriť druhým ľuďom: toto sa mi nepáči, toto už nechcem. Okrem iného, v budúcnosti ušetrí za kurzy asertivity, kde by sa musel prácne znova učiť, to čo vedel už ako batoľa: povedať nie.

Mgr. Viera Lutherová
Balans – poradňa zdravého vývinu

časopis Dieťa
seriál Zastavenia nad výchovou
Foto Shutterstock.com

ZAUJALI VÁS NAŠE ČLÁNKY?
Podporiť nás môžete predplatením časopisu Dieťa tu alebo kúpou časopisu Dieťa vo voľnom predaji.
K predplatnému Dieťaťa získavate ako darček aj špeciál Dojčiatko & batoľa (ktorý si môžete objednať aj samostatne prostredníctvom distributéra tu ).

Related articles

0 Comments

No Comments Yet!

You can be first to comment this post!