Dôležitá je vnútorná motivácia, nie očakávanie pochvaly

Čo sa deje s dieťaťom, ak ho prehnane chválime? Uverí predstave o vlastnej dokonalosti?

Moderné trendy vo výchove rodičov posunuli do novej pozície. Chcú byť kamaráti, ochraňujú, motivujú cez odmeny a slovné uznania. „Rodičovstvo prešlo zmenami. Od vnímania, že iba ja ako rodič viem najlepšie o potrebách svojho dieťaťa, od prísnosti a striktnosti do úplnej benevolencie a vzbure voči takýmto postojom. Nazeranie na potreby dieťaťa si mnohí mýlia s voľným štýlom výchovy, kde hranice a zodpovednosť, či logické dôsledky nemajú miesto,“ hovorí sociálna pedagogička Jana Lednická.

Bežný úkon nie je hrdinstvo

Zvykli sme si udeľovať pochvalu za úkony, pri ktorých sa predošlé generácie rodičov ani nepozastavovali. Za upratanie detskej izby dieťa vyzdvihujeme do nebies, dobrú známku odmeňujeme návštevou kina, ak dieťa urobí niečo z vlastnej iniciatívy, zahŕňame ho monológom vďačnosti. „Za všetkým stojí vnútorná motivácia a práve na tú pri chválení pozabúdame. Pochvala totiž hodnotí osobu a jej vlastnosti. Keď si dieťa zaviaže šnúrky, rodič zhodnotí, aké je šikovné. Nevypovedá to nič o snahe, radosti dieťaťa a jeho trpezlivosti,“ vysvetľuje odborníčka a dodáva, že pochvalu ako rodičia často „zneužívame“ ako nástroj na dosiahnutie cieľa. Koľkokrát dieťaťu podmieňujeme žiadaný úkon odmenou bez toho, aby sme si to uvedomili? „Keď budeš poslúchať u babky, dostaneš zmrzlinu“, „ak sa budeš pekne hrať, pôjdeme do kina“ a podobne. „Pochvala je však vonkajším zdrojom hodnotenia a často sa podáva z pozície moci a autority. Zároveň odkazuje na druhú stranu mince: kto chváli, ten aj trestá,“ upozorňuje Jana Lednická.

Pozitívna spätná väzba

Odborníčka odporúča nahradiť pochvalu pozitívnou spätnou väzbou. Naše reakcie ale majú byť úprimné. Ak u dieťaťa nevidíme chuť zvládnuť úkon, presmerujme pozornosť na iný jav sprevádzajúci jeho činnosť. „Hovorme o emócii a súvislosti: ‚Tešíš sa, že sa ti to teraz podarilo.‛ Opisujme, čo vidíme a poskytujme tým podporu, napríklad: ‚Keď sme prišli domov, šiel si si umyť ruky.‛ Ďalšou pomôckou je narábanie s časom: ‚Teraz to skúšaš urobiť znova, nevzdávaš to.‛“ Aj pri tomto prístupe je potrebný rešpekt. Mnoho dnešných rodičov ho však poníma po svojom. „Výchova založená na vzájomnom rešpekte nie je o súhlase, či nesúhlase s tým, čo dieťa chce alebo nechce. Rešpekt je postoj, že si vážim toho druhého, jeho názory, myšlienky, pocity a zároveň sa dokážem správať ohľaduplne. Vyjadrenie porozumenia je pre vzťah rodiča a dieťaťa podstatné. Niekedy treba stanoviť hranice. To by tiež malo začínať vyjadrením porozumenia, následne jasným definovaním hraníc a nakoniec vyjadrením možností, ako môže byť dané konanie naplnené. Napríklad: „Zuzi, viem, že by si veľmi chcela ostať na ihrisku, ale teraz je čas ísť domov. Môžeme sa cestou domov zahrať nejakú hru alebo môžeme hneď po obede ísť zase von.“

Jednou z najväčších rodičovských výziev je ísť príkladom. „Keď chceme naše deti viesť k rešpektu, je potrebné, aby si rešpekt zažívali,“ uzatvára odborníčka.

Dana Ljubimovová Miháliková
Foto 123rf.com

ZAUJALI VÁS NAŠE ČLÁNKY?
Podporiť nás môžete predplatením časopisu Dieťa tu alebo kúpou časopisu Dieťa vo voľnom predaji.